Existujú stovky žien, ktoré sa dokázali presadiť napriek okliešteným právam v patriarchálnej spoločnosti a navždy tak zmenili históriu Slovenska. Prečítajte si príbeh piatich odvážnych Sloveniek, ktoré sa vzopreli predpísanému osudu a vytvorili si vlastnú, unikátnu cestu.
Prvá pilotka Ľudmila Šapošnikovová
1906-1985
Žena, ktorá mala hlavu v oblakoch. A to doslova. K lietaniu ju priviedol jej manžel Nikolaj Šapošnikov. Lietanie jej však imponovalo od detstva.
Ako prvá žena na Slovensku zložila v roku 1930 skúšky zo športového lietania a stala sa tak prvou pilotkou na našom území.
Lietanie milovala a pre ľudí sa stala atrakciou, keďže v tejto dobe o takýchto “výstrelkoch” ženy na Slovensku nemohli ani len snívať.
Ľudmila svoje prvé lety absolvovala na starých lietadlách Brandenburg, prezývané aj sardinka – keď piloti vyšli z lietadla, boli celí od oleja. Boli tiež poruchové, a preto si ich pilotovanie vyžadovalo veľkú odvahu.
Nikolaj pre svoju drahú manželku zostrojil aj malé, motorové, jednomiestne lietadlo, ktorému prischol názov Vrabčiak.
Ľudmila sa zúčastňovala takmer všetkých leteckých súťaží. Dlhodobo nemala však žiadnych pasažierov, keďže bola žena a ľudia sa s ňou báli lietať. Prezliekla sa preto za muža a zobrala na vyhliadkový let prvého pasažiera. Po pristátí odhalila, že je žena. Odvtedy nemala o pasažierov núdzu.
Bohužiaľ, jej letecké dni sa skončili spolu s rozvodom. Nikolaj mal problémy s alkoholom a narobil dlhy. Ľudmila sa to rozhodla neakceptovať.
Po rozvode sa opäť vydala a na staré kolená si privyrábala štrikovaním svetrov.
Prvá slovenská astronómka Ľudmila Pajdušáková
1916-1979
Ľudmila bola rázna, svojhlavá a išla za svojím snom. Nebola na prestížnej stáži, dokonca ani nevyštudovala astronómiu.
V čase, keď sa celý svet zameriaval na udalosti druhej svetovej vojny, na Slovensku sa stavalo Štátne observatórium na Skalnatom plese.
Ľudmilin sen od malička bol stať sa astronómkou. Keďže jej obaja rodičia zomreli, namiesto svojho sna sa starala o mladších súrodencov a popritom vyštudovala učiteľstvo.
Inzerát na pracovnú pozíciu v observatóriu objavila náhodou a na ponuku sa ozvala. Ľudmilin sen sa stal realitou a začala pracovať v observatóriu. Popri práci vyštudovala astronómiu.
Najviac ju fascinovali kométy. Dlhé hodiny strávila sedením pri ďalekohľade, pozorujúc nočnú oblohu.
Svoje poznatky si nenechávala len pre seba. Bola veľká popularizátorka vedy a podporovala aj ľudové hvezdárne, ktoré si stavali amatéri.
Neskôr sa stala riaditeľkou Astronomického ústavu Slovenskej akadémie vied a tiež treťou riaditeľkou observatória na Skalnatom plese. Patrila medzi jednu z prvých členiek Medzinárodnej astronomickej únie.
Ľudmilu jej spolupracovníci opisovali ako veľmi ráznu, a preto mala na pracovisku často konfilkty, ktoré však ustála. Tí, ktorí zvládali jej silnú osobnosť ju obdivovali a veľa sa od nej učili.
Dodnes je piata v rebríčku objaviteliek komét na svete.
Spýtali sme sa aj autorky knihy SuperŽENY Andrey Kellö Žačokovej čo by odkázala mladým dievčatám a ženám, ktoré sa možno boja ísť za svojim snom kvôli zaužívaným stereotypom.
„Etnografka Soňa Kovačevičová použila vo svojej biografii pekný výraz – preskakovanie polienok. Spomeňte si na to vždy, keď sa k vám nejaké prikotúľa, a smelo poskočte. Možno vám tiež pomôže vedomie, že na najrôznejšie prekážky narážali všetky ženy, ktorým sa podarilo niečo výnimočné. Prečítajte si ich príbehy a inšpirujte sa ich nezlomnosťou a vytrvalosťou.
Stereotypy sú nespravodlivé voči tým, ktorých sa týkajú, no škodia celej spoločnosti, lebo ju brzdia a ochudobňujú. Takže všetky tie (aj všetci tí), ktoré/í ich prekonávajú, robia záslužnú činnosť pre seba, no navyše aj pomáhajú točiť koleso dejín. A kto by nemal rád výzvy s pridanou spoločenskou hodnotou!“
Božena Fuková, prvá politička, ktorá sa postavila režimu
1935 – 2017
Božena Fuková pôsobila ako politička v čase socializmu s ľudskou tvárou, kedy prichádzalo k uvoľneniu komunistického režimu na Slovensku. Do politiky sa dostala ako mladá 28-ročná žena, ktorá bola výbornou rečníčkou, mala nadanie na ekonomiku a ambície niečo zmeniť.
Hoci bola súčasťou komunistickej strany, nesúhlasila s vpádom sovietskych vojsk na územie Československa v roku 1968.
Nepáčilo sa jej, že poslali vyše 500-tisíc vojakov a 6-tisíc tankov na územie Československa.
„Je to zločin a nemôžeme ho legalizovať. Aký brat, keď k nám vtrhne v noci ako zlodej? Aká dohoda, keď máme za chrbtom kanóny?“
Svoj odpor vyjadrila pri hlasovaní v Prahe o “dočasnom pobyte” sovietskych vojsk na území ČSSR. Bola tak jedna z mála, ktorá sa nebála vyjadriť svoj názor aj napriek následkom. Za Moskovskú dohodu hlasovalo 228 politikov, 10 sa hlasovania zdržalo a len 4 boli proti – dve ženy a dvaja muži.
Spolu s Boženou sa postavila na odpor aj Gertruda Sekaninová-Čakrtová, ktorá ako židovka prežila holokaust a pochod smrti. Ani tento hrozný osud jej ale nezabránil postaviť sa okupácii. Podobne ako Božena prišla o prácu.
Božena prišla okrem práce aj o ostatné politické funkcie. Bola prenasledovaná a vypočúvala ju ŠtB.
Aj napriek týmto dôsledkom nikdy svoj čin neoľutovala a necúvla. Jediné, čo ju mrzelo bolo, že sa toľko jej kolegov dalo zastrašiť a z dočasného pôsobenia vojsk sa stalo 20 rokov okupácie Československa.
Prvá slovenská lekárka Mária Bellová
1885 – 1983
Študovala aj napriek tomu, že bola dievča
Mária Bellová nepochádzala z bohatej rodiny. Bola chorľavým dievčaťom z Liptova a vyrastala v dome so šiestimi ďalšími súrodencami. Jej otec Štefan Bella bol prísny a zanietený rusofil.
Márii raz povedal:
„Ja som si myslel, že dievčatá nemajú taký mozog ako chlapci, že majú menší mozog, ale keď ty to chápeš a baví ťa to, tak sa môžeš učiť latine, ja ti pomôžem.“
Napriek týmto predsudkom a presvedčeniu o tradičných hodnotách, že žena patrí do kuchyne, vo vzdelávaní svojej dcéry zohral veľkú rolu.
Naučil ju latinčinu aj gréčtinu doma, keďže bola Mária často chorá a nemohla pravidelne navštevovať školu.
Videl, že sa rada učí a rozhodol sa, že jej zaručí vyššie vzdelanie. Dostala sa na lýceum v Banskej Štiavnici, ale iba ako externá študentka a aj to vďaka dobrým kontaktom svojho otca. V tom čase boli totiž tieto školy výhradne pre chlapcov.
„… a vzdor tomu, že dievčatám prístup bol legálne nemožný, som zmaturovala, a mala som nádej na vysokoškolské vzdelanie, bola mi otvorená cesta do života!“
Takto opísala svoje ukončenie štúdia Mária vo svojich zápiskoch. Dostať sa však ako dievča na vysokú školu bolo priam nemožné. Jej otec však videl Máriino odhodlanie stať sa lekárkou, a tak ju vzal do Budapešti, kde dostala červený index. Ten znamenal, že je externá študentka. Po čase vymenila tento index za čierny, lebo dokázala, že zvláda teoretickú aj praktickú časť štúdia rovnako dobre ako muži.
Po ukončení štúdia získavala Mária prax v rôznych krajinách a na rôznych oddeleniach ako napríklad psychiatria, chirurgia či pediatria.
Deti s tuberkulózou nielen liečila, ale aj vzdelávala
Tuberkulóza bola jedna z najčastejších príčin úmrtia počas Rakúsko-Uhorska. Mária videla svoje poslanie v pomáhaní deťom, ktoré celé roky trpeli týmto ochorením a boli odkázané na život v liečebnom ústave.
Pôsobila v Šrobárovom ústave, kde začala ako lekárka, neskôr ako primárka a aj zástupkyňa riaditeľa. Ponúkli jej pozíciu riaditeľky, čo však odmietla.
Mária Bellová liečila najmä ťažké a nákazlivé formy tuberkulózy u detí. Tieto deti prichádzali do sanatória ako malé a odchádzali vo svojich 20-tich rokoch. Za ten čas museli byť izolované od sveta. Mária ich nielen liečila, ale snažila sa im nahradiť aj rodinu. Vzdelávala ich, vymýšľala im rôzne aktivity ako napríklad divadelný krúžok.
Keď sa práve nevenovala deťom, veľa čítala a rada viedla filozofické diskusie, najmä s mužmi.
Svojimi bohatými skúsenosťami a vedomosťami prispela k rozvoju poznatkov o detskej tuberkulóze a taktiež k rozvoju zdravotnej výchovy vďaka mnohým odborným diskusiám a besedám, ktoré sama usporiadala.
Prvá kvalifikovaná učiteľka na SR Ľudmila Kuorková
1845-1884
Ľudmila mala vždy sen vzdelávať mladé dievčatá a viesť ich k tomu, aby boli samostatné, zručné aj vzdelané.
Jej prvou školou bola škola ručných prác pre dievčatá. Tá mala mimoriadny úspech, pretože ovládanie šitia ženy uživilo a neboli teda odkázané na pomoc iných ľudí.
Jej cieľom však bolo, aby boli mladé ženy nielen zručné, ale aj vzdelané. V Martine si preto založila dievčenskú školu, kde vyučovala náboženstvo, slovenčinu, nemčinu, počítanie aj krasopis.
Stala sa súčasťou prvého 12-členného výboru ženského spolku Živena, pretože sa aktívne zapájala do spoločenského diania a patrila k martinským národovkyniam.
Školskému dozorcovi sa páčila Ľudmilina vášeň pre vzdelávanie, a tak ju odporučil na štúdium v učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom. Štúdium úspešne ukončila a stala sa tak prvou kvalifikovanou učiteľkou v Turci.
Jej učiteľskú kariéru ukončila silná maďarizácia, kvôli ktorej ju vyhodili z práce. Po nejakom čase vyučovala opäť ručné práce. Takýto osud ju však zničil a zomrela ako 38-ročná.
Túžila po tom, aby mohli byť ženy samostatné, no roky, v ktorých žila jej tento sen nepomohli uskutočniť.
Slovensko je plné odvážnych žien, ktoré menia históriu
Mohla by som napísať stovky článkov o ženách, ktoré napriek tomu, aké podmienky v živote mali a majú, si idú odvážne za svojimi snami. Ženy, ktoré sa denno-denne obetujú pre druhých, ktoré vychovávajú deti, ktoré tvrdo pracujú na svojej kariére, ktoré sa snažia krok po kroku zmeniť svet k lepšiemu.
Práve im venujem tento článok, aby bol pre nich motiváciou, že všetko je možné.
Článok vznikol vďaka podpore British Embassy.
Inšpirácia: Andrea Kellö Žačoková: SuperŽENY – príbehy výnimočných žien z našej histórie
Zdroje:
https://fphil.uniba.sk/fileadmin/fif/katedry_pracoviska/ksd/h/Hino7c.pdf
https://www.martinus.sk/?uItem=642547
Šapošnikovová – Aujeská
