„Nechcem odísť do zahraničia, chcela by som ostať tu. Chcela by som sa uplatniť na Slovensku, ale neviem, či to bude možné,“ hovorí Patrícia z Bardejova, ktorá plánuje študovať právo a popri gymnáziu sa profesionálne venuje volejbalu.
V septembri bude voliť prvýkrát a je pre ňu dôležité, aby do parlamentu prišli politici, ktorým bude naozaj záležať na ľuďoch. „Teraz je tam podľa mňa skoro každý jeden taký, že sa pozerá najskôr na seba a potom možno trochu pomôže ľuďom,“ myslí si a dodáva, že aj tak až po voľbách uvidíme, ako kto naplní svoje sľuby.
Patrícia vyrastala iba s mamou, biologického otca nepozná. Ako sama hovorí, bez pomoci starých rodičov by nevyžili. Po tejto skúsenosti jej veľmi záleží na situácii sociálne slabších ľudí a na tom, aby im štát spravodlivo pomáhal.
Od malička sa ako cudzí jazyk učila ruštinu a k Rusku si budovala vzťah, ktorý sa ale po februári 2022 zmenil. „Stále som si hovorila, že raz tam chcem ísť, chcem sa tam ísť pozrieť, navštíviť Moskvu. Ale potom prišla vojna,“ hovorí s tým, že tohto sna sa už vzdala.
Už vieš, kam chceš ísť ďalej na výšku?
Vždy ma to ťahalo na právo, takže tam. Rozmýšľam buď nad Košicami alebo Trnavou, až do Bratislavy by som nechcela ísť.
Čo ťa na práve láka?
Aspoň nejakým spôsobom pomôcť. Aj v našej rodine to bolo tak, že aj keď sa ťahali po súdoch, napokon z toho nič nebolo, lebo tam bolo rodinkárstvo. Takže ja som si už od malička povedala, že ja to tak nenechám. Preto ma to ťahá. Aj v škole sme mali psychotesty a vyšlo mi, že mám dobré predpoklady na štúdium práva. Bola som rada, že idem dobrým smerom.
Máš medzi kamarátmi aj niekoho, kto chce ísť študovať do zahraničia?
Mám. Hrám volejbal a vlastne všetky dievčatá, s ktorými som bola v základe, si dávajú prihlášky do Čiech. Aj medzi mojimi rovesníkmi z triedy sú takí, ktorí sa chystajú do zahraničia. Ja som sa na to neodvážila a chcela by som ostať tu.
Najčastejšie odchádzajú do Česka?
Áno.
Chcú tam vyštudovať a potom sa vrátiť?
Podľa mňa nie. Veľa ľudí hovorí, že na Slovensku už nič nevidia, že to tu proste ide dole vodou.
Ty vidíš svoju budúcnosť na Slovensku?
Nechcem odísť do zahraničia, chcela by som ostať tu. Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať ďalej, ale zatiaľ výšku určite tu.
Čo je pre teba rozhodujúce v otázke, či zostávať na Slovensku?
Príjem a celkovo práca na Slovensku, ktorá sa veľmi ťažko hľadá. Chcela by som sa uplatniť na Slovensku, ale neviem, či to bude možné. Uvidím aj podľa toho, aký bude príjem. V Bardejove takmer isto neostanem, ale chcela by som ostať žiť na Slovensku.
Napríklad každý jeden z mojich kamarátov je teraz v Nemecku, kam odišli kvôli práci. Odišli na brigády na celé leto preč s tým, že si aspoň zarobia. Tu aj keď boli nejaké brigády, tak platili tri eurá na hodinu a kamarátka, čo má najviac, tak má štyri, aj to v kúpeľoch v reštaurácii.
Takže toto bude pre teba určovať to, či si budeš predstavovať svoju budúcnosť na Slovensku.
Zatiaľ áno. Lebo napríklad aj mladomanželia, ktorí ešte nemajú deti, sa nemôžu odsťahovať od svojich rodičov a osamostatniť sa. Jediné, čo môžu urobiť, je zobrať si hypotéku a zadĺžiť sa na niekoľko rokov. A to by som nechcela.
Plánuješ ísť voliť?
Áno, plánujem, ale je to veľmi ťažké rozhodovanie. Čo som sledovala už aj predtým, ako som mala 18, tak je to strašne ťažké.
Podľa mňa ľudia na Slovensku nevedia, komu majú veriť. Politici hovoria omáčky a aj tak si chcú len nakradnúť. Potom aj niečo z toho vypláva na povrch a odhalia sa nejaké ich kauzy, ale oni to chcú zas len nejak zaobaliť pred ľuďmi, hlavne pred voľbami.
Myslím, že veľa z tých volebných programov sa ani nesplní. Pred voľbami sú volebné programy pekne rozpísané s plánmi, ako chcú pomáhať ľuďom v núdzi, ale po voľbách žiadna odozva.
Takže ešte neviem, koho si vyberiem. Rozmýšľala som zatiaľ nad Progresívnym, ale musím si to ešte nechať uležať v hlave a uvidím.
Čo je to, čím ťa strana presvedčí, aby si jej verila?
Dôležité pre mňa bude, či tie strany aj dodržia to, čo povedali. Lebo vždy je to tak, že sčasti niečo urobia, ale nikdy nie všetko to, čo sľubovali.
Poviem môj príbeh. Moja mamka ma mala v prelome zo 17 rokov na 18. Prídavky, ktoré na mňa dostáva, keďže ja svojho otca nepoznám, sú 25 eur na mesiac. Čiže vieme si predstaviť, ako by to dopadlo, keby neboli jej rodičia. Nevyžili by sme. To mi dosť vadí a očakávala by som nejakú pomoc sociálne slabším a ľuďom v núdzi.
Aké opatrenia by pomohli aj tebe?
Dodržať princíp, že „každému rovnako“. Dám taký príklad. Máme demokraciu a každý má byť rovný s každým, ale pozrime sa napríklad na rómske osady. Tam sa moja mamka rozprávala s jednou pani, ktorá mala dve deti a chodila na VPP. Na dve deti dostávala oveľa viac peňazí, ako ona na mňa. Ona dostala na jedno dieťa napríklad 150 eur, ale moja mamka na mňa 25 eur. Takže to by som chcela, aby takto nebolo.
Máš pocit, že budú tieto voľby pre Slovensko dôležité?
Myslím si, že áno. Lebo podľa mňa je teraz strašný chaos. Každý na každého niečo hľadá, aby ho pred voľbami znemožnil a takto to bolo celý čas počas minulej vlády. Z môjho pohľadu to bol čistý chaos, toto sa môže naozaj diať iba na Slovensku.
Už by tam mohol prísť niekto taký, koho fakt zaujímajú ľudia a nie to, koľko si môže ukradnúť pre seba. Politici a poslanci by sa mali pozerať na ľudí a nie na seba. Lenže teraz je tam podľa mňa skoro každý jeden taký, že sa pozerá najskôr na seba a potom možno trochu pomôže ľuďom.
Čo okrem tohto by si chcela, aby sa zmenilo?
Určite spokojnosť ľudí. Aby sa zmenili podmienky, aby ľudia nemuseli odchádzať do zahraničia, lebo už neodchádzajú len mladí, ale aj starší. Často aspoň jeden z páru, väčšinou chlap, odchádza na tri týždne do Nemecka, aby aspoň nejako mohli vyžiť na Slovensku.
Je to v tvojom okolí bežné?
Áno. Otec skoro každého môjho kamaráta alebo kamarátky je v zahraničí. Možno až na prípady, keď je to lekár alebo právnik. Možno okrem tých, ktorí si zarobia v Bardejove aj 1000 eur. To je tu už vysoký plat.
Myslím si, že v politike by malo byť viac názorov a mali by sme si zachrániť demokraciu a celú republiku čím skôr.
Myslím si tiež, že nie je dobré, keď sa politici hádajú medzi sebou a začnú sa osočovať a nadávať si do debilov. To nie je normálne vystupovanie. Ak má toto reprezentovať náš štát, tak neviem. Očakávam od nich aspoň slušnejšie vyjadrovanie a rozumnejší spôsob, akým budú riešiť problémy. Nie sa osočovať a hľadať špinu na iných, len aby oni boli za hviezdy.
Tak isto, ako si oni nadávajú medzi sebou v parlamente, tak isto na nich nadávajú ľudia. Len neviem, či si to uvedomujú.
Máš pocit, že to potom ovplyvňuje aj spôsob, akým sa ľudia správajú k sebe navzájom?
Určite. Lebo si povedia, že oni tam hore môžu a my nemôžme? Ale to je podľa mňa tá, ak to tak môžem povedať, nižšia inteligencia. Tí, ktorí si uvedomujú, že v slovenskej politike je problém, sa tak podľa mňa určite nebudú správať.
Kde najčastejšie sleduješ politické dianie?
Väčšinou sa tomu venujeme v škole na občianke. Ale celkovo väčšinou keď počas roka stíham, tak aj v telke. Tiež som si rada pozrela Na hrane, alebo sledujem Startitup na Instagrame.
Aj doma s mamkou sa rozprávate o politike?
Áno, ale to si väčšinou len tak povzdychneme, čo sa deje.
Aké hodnoty sú pre teba v budúcej vláde najdôležitejšie?
Reprezentácia Slovenska na medzinárodných stretnutiach a konferenciách. Keď niekto začne nadávať niekomu z inej krajiny, tak mám v sebe takú hanbu, že toto sú ľudia, ktorí ma reprezentujú.
Tiež pomoc ľuďom v hmotnej núdzi, sociálne znevýhodneným a chorým ľuďom.
Teraz sa veľa hovorí o rôznych krízach v našej spoločnosti. Ktorá je pre teba najciteľnejšia?
Určite inflácia. To mi príde ako dosť veľká kríza a je to tu dosť cítiť, zvlášť na východe. Možno niektoré platy sa zvýšili, ale teraz aj obyčajné pečivo zdraželo. Z platu mojej mamky, ktorá zarába približne 800 eur na mesiac, je dosť ťažké vyžiť. Či už sú to potraviny, alebo aj také celkové fungovanie.
Toto je niečo, čo najviac pociťuješ aj na vlastnej koži. Cítia to takto aj tvoji rovesníci?
Áno. Keď sa o tom bavíme s mojimi kamarátmi, tak si uvedomujú hodnotu peňazí a cítime to.
Ovplyvňuje to tvoje plánovanie budúcnosti?
Nie. Ja si hovorím, že sa potom nejak vyšvihnem a na všetko, čo chcem, si zarobím sama. Chcem to dokázať a verím si, že to dokážem. Plánujem popri výške aj pracovať.
Aký povolebný vývoj by si považovala za fakt zlý scenár?
Keby to tu podchytil nejaký jednotlivec alebo politická strana, ktorá by to ťahala viac k autokracii a ohrozovala by demokraciu.
Myslím si, že v politike by malo byť viac názorov a mali by sme si zachrániť demokraciu a celú republiku čím skôr.
Máš pocit, že niektoré strany to môžu ťahať autokratickým smerom?
Určite. Ale dúfam, že už tam nebudú po septembri. Ale uvidíme, ako sa rozhodnú ľudia.
Keď sa pozeráš na tieto voľby, máš nádej? Myslíš si, že sa ako krajina môžeme posunúť aj dobrým smerom?
Verím tomu, že áno, lebo už by sa to po tých rokoch mohlo zmeniť. Dúfam, že sa pomôže sociálne slabším, že bude rovnosť aj v prístupe k sexuálnym menšinám a že tu bude celkovo menej konfliktov.
Myslíš si, že Slovensko potrebuje nejaké reformy?
Ťažká otázka. Neviem, možno by to len chcelo tých správnych ľudí do parlamentu.
Teba sa dotkla pandémia covidu v čase, keď si končila základnú školu a začínala strednú. Ako si to prežívala?
V prvom ročníku na gymnáziu som bola asi dva týždne v škole. Bolo to také, že som sa nemohla s nikým stretnúť, nemohla som nič a musela som vkuse pozerať do počítača a potom sa zase len pozerať do kníh a učiť sa. Podľa mňa tak, ako mali niektorí žiaci k tomu prístup, že si vypli kameru a šli si robiť raňajky, tak taký prístup k tomu mali aj niektorí učitelia.
Spomínala si, že hráš volejbal. Ako vyzerali v tom období tvoje tréningy?
Tie sme nemali vôbec. Až keď začalo byť trošku teplejšie, tak sme začali s kondičnými tréningami a chodili sme behať okolo Tople.
Bola pozastavená aj celá sezóna, nehrali sa žiadne zápasy ani nič, akurát v lete sme hrali pár zápasov na tráve.
Volejbalu sa venuješ profesionálne?
Áno, hrám za Bardejov.
Plánuješ v tom pokračovať aj popri výške?
Už asi nie. Bude mi to strašne chýbať, lebo to mám veľmi rada, ale už mám iné priority. Chcem dobre zmaturovať, aby som sa dostala na vysokú školu a mohla sa venovať právu. S hraním som už chcela skončiť, ale tréner ma ukecal, takže ešte jednu sezónu budem hrať.
Ako zvládaš skĺbiť školu a volejbal?
Tréningy máme väčšinou večer a vždy si na nich trochu oddýchnem, lebo tam nie sú žiadne problémy, som tam len ja a lopta. Počas školského roka som mala taký týždenný stereotyp. Od pondelka do piatku, najskôr ráno škola, potom som išla domov a tam som sa trochu učila, potom tréning a po ňom som pokračovala v učení.
V sobotu sme mali väčšinou hrací deň a chodili sme na zápasy a v nedeľu som sa učila zase na ďalší týždeň, aby som stíhala, ak mali byť nejaké testy. Takto to bolo celý rok. Takže som si ani nevedela predstaviť, že budem na gymnáziu a toto nebudem mať. Celý júl sme mali voľno a od augusta sme zas začali s tréningami. Myslím, že už som si na to zvykla.
Ako sa pozeráš na pomoc Slovenska Ukrajine?
Pozitívne. Aj ja som robila spolu s učiteľkou zbierku pre Ukrajinu aj potravinovú zbierku cez charitu. Zažila som, že mne veľa ľudí nepomohlo, ale prečo by som ja nepomohla? Určite to na tej Ukrajine nemajú ľahké. Takže ja som za to, aby sa pomáhalo.
Mali ste aj tu v Bardejove nejaké ukrajinské rodiny?
Áno, mali sme aj v triede jedného Ukrajinca, ale potom sa vrátil naspäť. Väčšinou to bolo tak, že sa s ním bavili ruštinári, lebo my máme ako cudzí jazyk ruštinu a myslím, že sme ho prijali.
Ako vnímaš vojenskú pomoc?
Treba im pomôcť aj v týchto veciach, tak sme im skrátka pomohli. Myslím si, že určite má Slovensko aj nejaké zásoby a aj keby to došlo k nám, tak by sme mali zbrane a vedeli by sme sa brániť. Že to nie je tak, ako o tom rozprávajú proruskí ľudia. Podľa mňa to vychádza zo staršej generácie, ktorá tvrdí, že Rusi za nič nemôžu. Lebo takých názorov tu bolo veľa.
Pamätám sa, že keď som bola ešte na základnej škole a chodila som na súťaže z ruštiny, tak som snívala, že raz pôjdem do Moskvy. Tak tohto som sa už vzdala. Mala som k tomu vzťah a aj keď som robila nejaké prezentácie, čítala som knihy alebo som chodila recitovať v ruštine, tak som si stále hovorila, že raz tam chcem ísť, chcem sa tam ísť pozrieť. Ale potom prišla vojna.
Ako vnímaš Rusko teraz?
Už to určite nie je také, ako to bolo voľakedy. Netvrdím, že všetci Rusi sú zlí. Niektorí Rusi nechcú byť vo vojne, ale proste musia. Takisto ako na Slovensku sa nájdu dobrí a zlí ľudia, tak je to podľa mňa všade.
Zdroj titulnej fotografie: Zmudri/Barbora Girmanová
