Svet okolo nás sa rúca. Zachránia nás politici, ktorí sľubujú, že zatočia so všetkým, čo nás ohrozuje? Katastrofizmus v politike je takou obľúbenou stratégiou politických strán, že sa predbiehajú, kto vystraší ľudí viac. Prečo by sme nemali veriť všetkým negatívnym informáciám v predvolebnej kampani?
Sľuby sa sľubujú…
Ak už máš 18 rokov, tak si o necelý mesiac zvolíš, kto nám bude vládnuť ďalšie štyri roky. S postupujúcim časom sa zhusťuje reklama, výroky politikov sú čoraz ostrejšie a napätie sa stupňuje. Nahnevané klepanie nedeľných rezňov pri politických diskusiách sa už ozýva z mnohých domov.
Možno si zvykneš čítať billboardy plné predvolebných sľubov. Niektoré sú reálne, niektoré menej a ďalšie sú plné negatívnych slov a strachu. Prečo?
Aby si pochopil či pochopila, prečo nás niektorí politici strašia, musíš najprv vedieť, čo je to populizmus. Práve populizmus je veľmi účinná stratégia ako zaujať pozornosť ľudí aj médií. Populisti ponúkajú jednoduché riešenia na fakt zložité a ťažké témy. Napríklad by nejaký politik zareagoval na ekonomickú krízu tým, že by si na billboard napísal: Ľuďom, ktorí nás budú voliť, sľubujeme o 100 eur vyšší plat.
Samozrejme, len tak zvýšiť každému v štáte plat o stovku krízu nijako nevyrieši. Ekonomika štátu je zložitá a komplexná vec, ktorá navyše súvisí s celosvetovým dianím. Prečo potom politik takýto sľub napíše? No preto, aby zaujal a získal si voliča. Ten sľubu uverí, bude daného politika voliť, no a po voľbách zistí, že to boli iba prázdne slová, kríza sa zo dňa na deň nevyrieši, a ani len tých 100 eur navyše neuvidí.
Rozdeľuj a panuj: Stratégia populistov
Populista má vo zvyku deliť spoločnosť na dve skupiny: „MY” a „ONI”.
My sú tí dobrí, ako napríklad daná politická strana a jej voliči. Zlí a nebezpeční sú všetci ostatní.
Častým ťahom populistov je útočiť na menšiny, ako napríklad na ľudí z LGBT + komunity, migrantov či Rómov. Obľúbeným terčom sú však aj veľké medzinárodné inštitúcie, ktorých sme súčasťou, ako napríklad Európska únia, OSN či NATO.
Často sa tento druh populizmu prejavuje aj tak, že tí zlí ONI sú nejaké tajomné „elity”, ktoré nás vraj ovládajú. Alebo jednoducho všetci politici, ktorí vládli doteraz. A MY, to sú noví, čistí ľudia. Tvrdia napríklad, že iba im môžeme veriť, lebo narozdiel od NICH, „my nie sme politici”! A to budú tvrdiť ľudia, ktorí práve kampaňujú vo voľbách…
Prečo sa pri predvolebných kampaniach cítime nahnevaní či vystrašení?
Zastrašovanie v predvolebnej kampani skutočne funguje. Štvanie ľudí proti menšinám, mimovládnym organizáciám, migrantom, či medzinárodným organizáciám vzbudzuje v ľuďoch strach a hnev. Politici by to však nerobili, keby nevedeli, že táto stratégia funguje.
Funguje práve preto, že ľudia, ktorí sa boja, ľahšie naletia tým, ktorí ich chcú ochrániť – aj ak sa jedná o tých istých, ktorí iracionálny strach vyvolali. Ľudia v strachu sú navyše ochotnejší uveriť klamstvu. Najmä takému, ktoré je servírované ako jednoduché a rýchle riešenie, aké ľudia v dobe presýtenej informáciami vyhľadávajú. Prečo politici pracujú v kampaniach so silnými emóciami ako strach či hnev sme sa spýtali aj psychológa Dušana Ondrušeka.
„Oddávna sa v psychológii hovorí o sile emócií v súkromných vzťahoch, ako aj vo verejnom živote. Strach je mimoriadne dôležitá emócia. Keby sme ho nemali, ohrozilo by nás to,“ vysvetľuje Ondrušek.
Strach slúži ako indikátor pri prežití druhu. Keď čelíme niečomu nebezpečnému, máme na výber dve možnosti – utiecť alebo útočiť, teda bojovať. Pri strachu sa celé telo aktivizuje krátkodobo aj dlhodobo. Medzi krátkodobé prejavy strachu patrí napríklad potenie, zrýchlený tep, trasenie rúk či roztrasený hlas.
„Dlhodobý strach nás vedie k aktivite, zosilnenej potrebe robiť zásadné rozhodnutia, nečakať a začať chrániť seba alebo svojich najbližších,“ uvádza Ondrušek.
Hovorí, že strach často využívajú obchodníci, ktorí za účelom predať vytvárajú pocit falošnej časovej tiesne. Ľudia prestanú rozmýšľať racionálne a nakúpia si aj to, čo nepotrebujú, lebo sa boja, že im ujde skvelá príležitosť. S emóciou strachu šikovne pracujú aj politici, ktorí chcú ľudí zmanipulovať.
„Niektorí politici navodzujú pocit nebezpečenstva. Ľudia strácajú kritický odstup a sú viac pripravení nekriticky uveriť aj politikovi, ktorý neprináša žiadne solídne riešenia, len vytvára závislosť u ľudí,“ pokračuje Ondrušek.
So strachom tiež súvisí úzkosť, ktorá je charakterizovaná ako negatívny pocit, ktorý nemá jasný podnet. Pri strachu vieme, čoho sa bojíme. O úzkosti sa to však povedať nedá. Je to skôr pocit nejasného ohrozenia.
„Úzkosť máme bez špecifického podnetu. Cítime obavu a to, že nám nie je dobre,“ opisuje Ondrušek.
Takúto úzkosť v nás dokáže vyvolať aj neustále zastrašovanie nepriateľom, či treťou stranou, ktoré často slúžia iba ako prostriedok manipulácie. „Pri komunikácii manipulujúcich politikov ľudia niekedy ani netušia, že sú manipulovaní,“ dodáva psychológ.
Manipulácia a zastrašovanie často vyústia do iracionálneho rozhodovania.
„Psychológ Aleš Borecký hovorí, že v prípade niektorých ľudí stačí počuť niektoré formulácie alebo heslá, ktoré rezonujú s ich vlastnými frustráciami, strachmi a agresiou. Stačí, keď dochádza k „osloveniu“ toho najnižšieho v človeku,“ upozorňuje psychológ.
Takýmto spôsobom získava manipulátor obeť na svoju stranu. Ľudia, ktorí uveria týmto politickým hrám, často začnú konať spôsobom, akým by bez zastrašovania nikdy nekonali.
„Cenou za to, keď takému človeku ľudia uveria, je odpojenie od vyšších častí psychiky, strata kultivácie osobnosti, odovzdanie rozumu a následná likvidácia demokratickej podoby spoločnosti so všetkým zlom, ktoré to prináša,“ uvádza Ondrušek.
Hnev v kampani vedie k nenávisti aj násiliu
Nielen strach, ale aj hnev je emócia, ktorá sa v predvolebných kampaniach často opakuje. Využívanie hnevu v snahe získať voličov prostredníctvom kampane sa preukázalo ako veľmi účinné, a tak ho manipulatívni politici bez predsudkov využívajú počas každého predvolebného obdobia.
„Prečo je hnev taký silný motivátor? Hnev nám umožňuje odhaliť našu vlastnú hodnotu v akejkoľvek konfliktnej interakcii,“ hovorí psychológ Ondrušek a dodáva, že hnev človek pociťuje napríklad pri ohrození bezpečnosti seba či rodiny, priateľov alebo známych.
Pokiaľ sa nemáme dobre emocionálne alebo fyzicky, často táto nespokojnosť vyústi práve do hnevu.
„Hnev nás ženie k okamžitému. Preto majú manipulátorskí politici radi davové myslenie a davové konanie stimulované frustráciou a hnevom. Ak sa im podarí nájsť nejaký terč, dav to zjednotí a rozhýbe. Niekedy aj za cenu násilia,“ opisuje psychológ taktiky, s ktorými politici v predvolebných kampaniach pracujú.
Burcovanie nenávisti a podporovanie strachu voličov má však svoje následky, za ktoré už politici, ako si myslí psychológ, nie sú ochotní niesť zodpovednosť.
„Potom sa tvária ako neviniatka a vyhovárajú sa, že oni ten masívny pohyb a odbúranie hnevu nespôsobili. A nechápu prečo ich za takéto akty súd súdi a žiada, aby vo svojich verejných vystúpeniach odstránili prejavy „pumpovania“ hnevu a zaplatili pokutu,“ konštatuje.
Samozrejme, tieto kroky politici nerobia náhodne. Vedia, že tým môžu ovplyvniť sympatie a nazbierať hlasy do volieb.
Pri pocitoch strachu a hnevu sa ľuďom väčšinou nedarí robiť racionálne rozhodnutia. Argumentovanie strachom potláča aj posledné zvyšky opierania sa o dáta. Výsledkom je, ako opisuje Ondrušek, že pri rozhodovaní vychádzame čisto z emócií, opierame sa o evolučne staršie časti mozgu, limbický systém a funkcie amygdaly.
„Ak sa vo verejnej diskusii potlačí racionálny tón, diskusia sa stáva primitívnou, bez argumentov a expertízy. Veľmi rýchlo skĺzava do negatívnych emócií a hľadania vinníkov namiesto riešení. Zastrašovanie má tendenciu eskalovať a zhoršovať emócie, vzďaľovať ich ďalej a ďalej od reality. Zo strany politikov je takéto správanie veľmi nezodpovedné,“ konštatuje psychológ.
Ako terč si politici často vyberajú skupiny, ktoré majú sťaženú možnosť brániť sa.
Odstrašujúcim príkladom zastrašovania a nenávistnej rétoriky bolo napríklad strašenie ľuďmi inej etnickej skupiny v Rwande. Pred rwandskou genocídou vládnuci politici označovali ľudí z kmeňa Tutsiov nenávistnou nálepkou „švábi“. Výsledkom bolo vyše 800-tisíc zabitých ľudí a asi 250-tisíc sexuálne zneužitých žien. Podobne nebezpečné bolo, keď Donald Trump začal označovať mexických a iných latino-amerických migrantov na hranici za „zvieratá“.
„A z rovnakého súdka je aj nedávna slovenská skúsenosť z predvolebnej kampane, napríklad nálepkovanie ľudí LGBTI+ ako “pliagy“. Takto zastrašovanie začína a už vieme, ako také kampane často končia,“ upozorňuje na nebezpečné dôsledky rozdúchavania nenávisti.
Manipulatívni politici vedia, ako emócie využiť vo svoj prospech. To, či sa voči nim vieme nejako brániť sme sa spýtali editora Denníka N Filipa Struhárika.
„Politici pochopili už dávno, že to funguje. Používajú trochu iné techniky, trochu menia komunikáciu, pretože doba je iná. To, ako strašili v 90-tych rokoch je trochu iné, ako strašia teraz. Vždy to fungovalo a vždy to fungovať asi bude,“ hovorí Struhárik.
Riešenie tejto situácie vidí najmä vo vzdelávaní a upozorňovaní, že hejt nemá vo verejnom diskurze svoje miesto.
„Je to beh na dlhé trate a vo vyhrotenej predvolebnej atmosfére je konflikt vždy najefektívnejší spôsob, ako sa predviesť,“ konštatuje.
Nie je to však o tom, že by politici konali iracionálne len na základe vlastných emócií a pocitov. Z ich strany ide o vopred premyslené kroky, stratégie postavené na základe jasných dát o tom, čo v skutočnosti v kampani funguje.
„Keď si spomeniete na hociktorého politika, ktorý bol pokojný, tak neuspel. Existuje pár svetlých výnimiek, ale tie len potvrdzujú pravidlo. Väčšina politikov, ktorí sú na rebríčkoch popularity na vysokých číslach, majú nejakého nepriateľa či typ hrozby, ktorú opakujú. Takto politika funguje a my sa musíme buď prispôsobiť alebo tento typ naratívu odmietať. Vyslovene žiadať, nech sa prestanú hádať a ponúknu nám konkrétne riešenia,“ odporúča Struhárik.
Ako funguje predvolebné strašenie v praxi?
Zastrašujúce billboardy, ktoré rozdeľujú spoločnosť, môžeš vidieť aj v tejto predvolebnej kampani. Napríklad politické hnutie Republika vytvorilo billboard s textom:
„Mimovládkam ani cent!“
Po tom, čo sa na nich zniesla spŕška kritiky, prilepili na banner slovo „Sorošovým”. Na billboardoch teda momentálne je: Sorošovým mimovládkam ani cent!
Tento slogan rozdeľuje na MY a ONI. My sú Republika a ich voliči, a oni, teda tí zlí, sú mimovládne organizácie. A ako v každej kampani, ani tu nemôže chýbať večný nepriateľ Soroš.
Našli sa fanúšikovia aj odporcovia tohto sloganu. Otázne je, koľko ľudí vie, čo sú to mimovládne organizácie. Mimovládne organizácie neriadi štát, ani súkromná firma. Spadajú do tzv. tretieho sektoru, ktorý sa zvykne nazývať aj občiansky. Pod pojmom mimovládky si môžeš predstaviť napríklad občianske združenia, nadácie či neziskové organizácie.
Ich hlavným cieľom je pomáhať spoločnosti a často zabezpečovať služby, ktoré by mal poskytovať štát.
Na Slovensku existuje veľa mimovládnych organizácií, ktoré napríklad prevádzkujú centrá pre týrané ženy, domovy dôchodcov, detské domovy, útulky, vzdelávacie inštitúcie a podobne. Napríklad Nota Bene či Vagus pomáhajú ľuďom bez domova, Liga proti rakovine pomáha onkologickým pacientom, a takto by sme mohli pokračovať.
Odkiaľ majú mimovládne organizácie peniaze? Financované sú prevažne z grantov, z darov, z 2 % z daní či z príspevok členov.
Mimovládne organizácie sú mimoriadne dôležité a pravdepodobne aj ty osobne poznáš mimovládky, ktorých činnosť pomáha niekomu v tvojom okolí.
Keď sa teda nad týmto sloganom zamyslíš, jeho jediným cieľom je vyvolať strach z organizácií, ktoré v značnej miere pomáhajú tam, kde to nerobí nikto iný.
Strach z migrantov
Populisti veľmi radi reagujú na súčasné udalosti a využívajú ich vo svojich predvolebných kampaniach. To sa stalo aj nedávno. Viacerí politici sa chytili témy migrantov. Robert Fico zo strany Smer-SD prišiel do Veľkého Krtíša, kde majú momentálne problém s utečencami a migrantmi z Blízkeho Východu, zvolal tlačovku a obvinil súčasnú vládu z nečinnosti.
Miestni obyvatelia majú, ako uvádza Karol Sudor pre Denník N vo svojej reportáži, problém s množstvom migrantov, ktorí mali cez Slovensko iba prechádzať ďalej na Západ. Zostali tu však zaseknutí kvôli problémom s pomalou registráciou na cudzineckej polícii.
Problém naberal na rozmeroch, no a tým, že ho dlhšie nikto neriešil, sa vyhrotil. Cudzinci zostávajú vo výrobnej hale vo Veľkom Krtíši, kde nemajú zabezpečené normálne podmienky pre život.
Je to teda reálna situácia, no to, že ju politické strany Smer-SD, SNS, Hlas-SD, hnutie Republika, či Sme rodina využili na predvolebnú kampaň, je zastrašovanie a povzbudzovanie nenávisti voči migrantom.
Nájdu sa medzi nimi rozliční ľudia, no väčšina z nich chce iba odísť zo Slovenska a nájsť si domov tam, kde sa nebudú musieť báť o svoje prežitie, slobodu a práva. Slováci z nich majú často iracionálny strach, ten ale tiež siaha do obdobia migračnej krízy v rokoch 2014 a 2015, ktorú u nás zneužili práve politici a povzbudzovali strach z neznámeho, aby sa Slováci príliš nezaoberali ich vlastnými zlyhaniami.
Ako sa nedať zmanipulovať zastrašovaním?
Zastrašovanie a manipulícia od politikov je účinná len dovtedy, kým si neuvedomíme, čo v skutočnosti robia. Keď teda povie politik či politička nejaké silné burcujúce vyjadrenie, spýtaj sa sám/a seba zopár otázok.
-> Šírili v minulosti nejaký hoax alebo konšpiračnú teóriu?
-> Ako často hovoria v médiách klamstvá?
-> Vieš nájsť niekde na webstránke, ako presne plánujú uskutočniť svoje sľuby?
-> Zmenili už niekedy postoj voči niečomu zásadnému, ako napr. migračná kríza?
-> Ako sa správajú na tlačových konferenciách?
-> Aké emócie možno cítiť pri ich prejavoch?
Pravdivosť vyjadrení politikov si vieš overiť aj na stránke demagog.sk.
Niekedy je ťažké odosobniť sa od silných negatívnych emócií. Je však dobré namiesto hnevania sa pristúpiť k informácii racionálne, zistiť si o nej viac a snažiť sa odhaliť, či ide alebo nejde o populistický ťah. A to nielen počas predvolebnej kampane.
Zdroj titulnej fotografie: koláž fotografií z Getty Images
