Generácia,
ktorá sa zaujíma

Ako investigatívni novinári odhaľujú pravdu? Odpovedá jeden z nich

„Na začiatku musí byť nejaký tip. Buď nám niekto niečo povie, napíše alebo iným spôsobom prídeme na to, že niekde niečo smrdí. Začneme sa v tom hrabať a to je tá najdlhšia a najzložitejšia fáza, kedy sa snažíme o téme zistiť úplne všetko,“ opisuje Tomáš Madleňák svoju prácu v Investigatívnom centre Jána Kuciaka.

Tomáš sa živí odhaľovaním pravdy, ktorá je často skrytá pod vrstvami podvodov. Na Slovensku je iba zopár ľudí, ktorí sa venujú investigatívnej žurnalistike. Vybrať si preto tému, ktorej sa budú venovať, nie je ľahké.

„V ideálnom svete by sme dokázali riešiť všetky tieto témy, avšak v realite je nás na to príliš málo a každý a každá z nás má rovnakých 24 hodín denne, ako všetci ostatní a tiež musíme spať.“

Na otázku, prečo je na Slovensku investigatívcov tak málo, odpovedá: „Ľudia sa boja. Málokto si to chce priznať, málokto chce o tom hovoriť otvorene, ale je to tak.“

V rozhovore sa dozvieš: 

  • Ako vyzerá práca investigatívneho novinára?
  • Ako dlho trvá odhaliť kauzu?
  • Čo Tomáša inšpirovalo stať sa investigatívnym novinárom?
  • Ako vnímal Kuciakovu vraždu?
  • Ako funguje medzinárodná spolupráca?
  • Prečo je investigatívnych novinárov na Slovensku málo?

Ako by vyzerala ponuka na prácu investigatívneho novinára? Čo by od neho vyžadovali?

Asi by to predovšetkým mal byť človek s citom pre spravodlivosť a čestnosť. Je to práca, ktorá si niekedy vyžaduje od človeka obetu, čo sa týka voľného času alebo nervov. Takže musí veriť, že to má zmysel. 

Ostatné veci, ako napríklad kde hľadať informácie, ako ich spracovať či ako čítať v účtovných závierkach, sa dajú naučiť. Stačí, ak má človek trochu logického a kritického myslenia.

Čo všetko musí investigatívny novinár spraviť pred tým, ako napíše článok o svojich zisteniach?

Overiť si naozaj dôkladne, z toľkých zdrojov z koľkých sa len dá, či to, čo ide napísať, je naozaj pravda. Nemôžeme si dovoliť chyby. Na sto percent sa im vždy nevyhneme, musíme sa ich však snažiť absolútne minimalizovať. 

Pamätám si ten slávny výrok, že korupciu nie je možné stíhať na najvyšších miestach, pretože tam nie je. Potom sme sa však, bohužiaľ až vďaka vražde, dozvedeli, že sa nachádza aj tam.

Nemôžeme riskovať, že poškodíme niekomu, kto si to nezaslúži.  Rovnako nemôžeme riskovať, že nás bude mať niekto za čo žalovať. Musíme byť dôkladní, aby sme chránili samých seba. A v neposlednom rade, nesmieme riskovať dôveru našich čitateľov.

Ako si vyberáte, čo chcete riešiť?

Snažíme sa riešiť všetko, čo je vo verejnom záujme. To znamená prípady, v ktorých ide o verejné peniaze, čiže peniaze nás všetkých, alebo o ľudí, ktorí rozhodujú o politikách, ktoré ovplyvňujú dianie v celom štáte. Môžu to byť aj témy, ktoré sú lokálne, alebo dokonca osobné, ale je vhodné na ne upozorniť nielen preto, aby bola situácia napravená v jednom konkrétnom prípade, ale aby sa to nestávalo ďalším ľuďom. 

V práci s kolegom Petrom Kapitánom. Zdroj: osobná galéria T. Madleňáka

V ideálnom svete by sme dokázali riešiť všetky tieto témy, avšak v realite je nás na to príliš málo a každý a každá z nás má rovnakých 24 hodín denne, ako všetci ostatní a tiež musíme spať. 

✅ Témy vo verejnom záujme sú také, ktoré sa týkajú nás všetkých, teda celej spoločnosti.

Niekedy sa musíme rozhodnúť, na čo máme čas a na čo už nie. Väčšinou potom rozhoduje „veľkosť” témy. To znamená, o koľko peňazí ide a o ako vysoko postavených ľudí. 

Je mi ale vždy veľmi ľúto a nepríjemne, keď musím odmietnuť témy nejakého konkrétneho človeka, ktorému bolo ukrivdené. Chcel by som žiť v štáte, kde by takíto ľudia vždy našli oporu v polícii a súdoch a nemuseli s tým chodiť za novinármi.

Čo ťa inšpirovalo stať sa investigatívnym novinárom? 

Pre mňa to bola jednoznačne vražda Jána Kuciaka. Nebudem tvrdiť, že sme boli nejakí dobrí kamaráti, ale trochu som Jana poznal. Stretli sme sa ako študenti v jednom factcheckingovom projekte. Bol to chalan zhruba v mojom veku. Vnímal som, že má podobné hodnoty, ako som mal vtedy ja.  

Nevyštudoval som žurnalistiku, ani som v tej dobe vôbec neuvažoval nad tým, že by som sa stal novinárom. Nie to ešte investigatívnym novinárom. Vražda Jána a Martiny bola pre mňa impulzom k tomu úplne zmeniť svoju kariéru, prijať pay cut a ísť do toho, čo som v tej dobe vnímal a stále vnímam ako zmysluplné.

Ako si vnímal Kuciakovu vraždu?

Viem to povedať z pohľadu človeka, ktorý vtedy ešte ako novinár nepracoval. V tom čase som to bral tak, že novinári a investigatívni novinári sú posledná inštitúcia v tejto krajine, ktorá v situácii kedy polícia nevyšetruje, prokuratúra na to kašle a súdy nesúdia alebo súdia zvláštne, je poslednou inštanciou, ktorá bojuje za pravdu a spravodlivosť. A potom jedného z nich zavraždili. 

Prostest po vražde investigatívneho novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej na Námestí SNP v Bratislave. Zdroj: gettyimages.com

Pamätám si ten slávny výrok, že korupciu nie je možné stíhať na najvyšších miestach, pretože tam nie je. Potom sme sa však, bohužiaľ až vďaka vražde, dozvedeli, že sa nachádza aj tam.

Keď sa vrátime späť k vzniku investigatívneho článku. Ako vyzerá proces odhaľovania nejakej kauzy?

Na začiatku musí byť nejaký tip. Buď nám niekto niečo povie, napíše alebo iným spôsobom prídeme na to, že niekde niečo smrdí. Začneme sa v tom hrabať a to je tá najdlhšia a najzložitejšia fáza, kedy sa snažíme o téme zistiť úplne všetko. Využijeme dostupné registre, aj také, o ktorých človek bežne ani nevie. Hľadáme všade, kde sa dá, aby sme o človeku, biznise alebo téme zistili čo najviac. 

Ak sa nám prvé podozrenia potvrdia a máme dôkazy, že niečo nie je v poriadku, začneme zbierať svedecké výpovede. Nakoniec kontaktujeme aj samotných ľudí, ktorých sa to týka a o ktorých sa chystáme písať. 

Ja osobne si dávam záležať na tom, že  kontaktovať ich pre mňa nie je iba formalita. Naozaj sa im snažím načúvať, nechať ich, nech sa pokúsia vec ozrejmiť. Ak by mi to vysvetlili tak, že by som im uveril, že sa nič zlé nestalo, tak o tom písať nebudem.

 Niekedy ma, či už chcene alebo nechcene, nasmerujú k ďalším dôkazom, vďaka ktorým viem preukázať, že sa naozaj stal nejaký podvod. Trochu ma preto mrzí, keď niektorí ľudia so mnou odmietajú akokoľvek diskutovať, pretože predpokladajú, že ide iba o nejaký zaplatený lynč proti nim.

Prečítaj si aj:

Radíš sa pri písaní aj s právnikmi? 

Veľmi často. Konzultujem s právnikmi, audítormi alebo s ľuďmi, ktorí sa vyznajú do účtovníctva, aby som si overil, ako to je naozaj. Či to znamená to, čo si myslím, že to znamená. Často si nechávam právnikmi kontrolovať finálne texty, aby som vedel, či mám alebo nemám očakávať žalobu. A ak áno, tak či mi to stojí za to publikovať a či si to budem vedieť obhájiť. 

Dostávate v ICJK žaloby za články často?

Častejšie vyhrážky na žaloby ako žaloby samotné. Veľmi často sa nás tým snažia iba zastrašiť. 

Údaje z prieskumu, ktorý vypracovala Agentúra AKO pre Investigatívne centrum Jána Kuciaka. Zdroj: ICJK

Ako dlho trvá odhaliť nejakú kauzu?

Bežne to trvá dva až štyri týždne, niekedy dva až tri mesiace. Ale mal som aj také kauzy, ktoré som riešil omnoho dlhšie. A potom sú tu témy, o ktorých som prvýkrát písal niekedy v roku 2020, ale stále sa v nich objavujú nové indície a zistenia, a tak sa k nim aj po troch rokoch opakovane vraciam.

Spolupracujete aj s investigatívnymi novinármi z iných krajín? Ako funguje takáto spolupráca? 

Organizovaný zločin je medzinárodný. Netýka sa iba pašovania drog či zbraní, ale napríklad aj prania špinavých peňazí. Ak niekto „zarobí” na korupcii na Slovensku, musí si tieto peniaze nejako legalizovať. Najčastejšie sa to deje cez schránkové firmy v rôznych daňových rajoch. 

A keďže zločin je medzinárodný, tak musí medzinárodne fungovať aj jeho odhaľovanie. To platí pre bežných vyšetrovateľov, aj pre novinárov. Niekedy je to iba o tom, že nejaký novinár má vo svojej krajine kauzu a zistí, že jej chápadlá siahajú do zahraničia, napríklad na Slovensko. Tak nás kontaktuje, či by sme mu s tým nepomohli. Minimálne my v ICJK sme tomu vždy otvorení a pomáhame, lebo vieme, že aj nám vždy v takýchto prípadoch niekto pomôže. 

Investigatívny novinár Tomáš Madleňák prednáša v Moldavsku. Zdroj: osobná fotogalária T.Madleňáka

No a potom sú tu aj organizovanejšie spôsoby spolupráce. Tak ako policajní vyšetrovatelia majú napríklad INTERPOL, aj my máme medzinárodné organizácie, ako napríklad OCCRP (Organized crime and corruption reporting project) alebo ICIJ (International consortium of investigative journalists). 

Cez ne sa väčšinou koordinujú obrovské medzinárodné kauzy, ako boli napríklad Panama Papers. Organized crime and corruption reporting project nám ale veľmi pomohli aj v čase po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Bez nich by sme napríklad projekt Kočnerovej knižnice nedokázali technicky ani finančne zabezpečiť.

Podieľali sa už takto slovenskí novinári na odhalení nejakej veľkej medzinárodnej kauzy? Ak áno, tak akej?

Táto kauza sa ešte netýkala mňa, ale Jana. Spolupracovali na kauze Panama papers. Práve Jano Kuciak v tejto medzinárodnej kauze prišiel s veľkými odhaleniami, ktoré sa týkali aj Slovenska. Podobne to bolo aj pri Pandora Papers, ktoré prišli neskôr. Za posledný rok si spomínam na viaceré vyšetrovania, ktoré sa týkali, či už majetkov ruských oligarchov v Európskej únii a potom aj aktivít ruských špiónov.  

Jeden ruský špión roky pôsobil v Maďarsku. Vďaka spolupráci s maďarskými novinármi sme zistili, že maďarská vláda o jeho špionážnej činnosti vedela a nič s tým neurobila. Potom ho poslali Rusi k nám. Tu sa mu opitému podarilo zraziť nejakú pani pred Kauflandom v Bratislave. Ani vtedy ho nikto nevyhostil. Vyhostili ho zo Slovenska až po invázii Ruska na Ukrajinu. Aj v Belgicku sa nám podarilo vďaka investigatíve zistiť, že veľvyslanec ruskej federácie pri Európskej únii bol špión. 

Prečo je investigatívnych novinárov na Slovensku podľa teba málo?

Je päť rokov po vražde. Hneď po nej pribudlo viacero investigatívnych novinárov, aj napriek tomu, že vražda mala slúžiť ako varovanie pre ostatných, ktorí by chceli riešiť takéto témy. Myslím, že dnes by nám stačili prsty na rukách, aby sme spočítali, koľko ľudí na Slovensku sa venuje investigatívnej žurnalistike aspoň tak, že je to prevažná časť ich práce. 

Zdroj: Canva

Dôvod, prečo je na Slovensku tak málo investigatívnych novinárov je ten, že ľudia sa boja. Málokto si to chce priznať, málokto chce o tom hovoriť otvorene, ale je to tak. Aj ja mám kolegov, ktorí sú už bývalí kolegovia lebo sa z rôznych príčin rozhodli posunúť v živote ďalej. Napríklad sa im narodili deti a povedali si, že za ten stres, riziko a peniaze im to už nestojí. Ľudia, ktorí končia školu a uvažujú nad touto kariérou sa rozhodujú podobne. Nestojí im to za to riziko a plat. 

Na jednej diskusii so študentmi žurnalistiky som od jedného z nich dostal zatiaľ najťažšiu otázku, na ktorú stále hľadám odpoveď. Spýtal sa ma, čo by som poradil človeku, ktorý naozaj chce robiť investigatívnu žurnalistiku, ale bojí sa. Jediná odpoveď, ktorú som našiel, znie takto: Tak nech to nerobí.

Titulná fotografia: Koláž Zmudri G

Vyber si viac z Toto takto