„Ľudia si politikov vyberajú podľa toho, či riešia ich problémy. Ak napríklad kritizujú zdĺhavé úradnícke procesy a ponúkajú riešenia, voliči im dajú šancu. Tieto riešenia však bývajú často radikálne,“ vysvetľuje vedúci Katedry politológie Univerzity Komenského Erik Láštic, podľa čoho si ľudia vo voľbách vyberajú svojich zástupcov.
Vo svete sa tento rok konalo 80 volieb a zmeny, ktoré so sebou priniesli, sú veľké.
„Ak sa pozrieme na lídrov najvyspelejších ekonomík G7, jediný reprezentant tradičného sociálno-demokratického Západu zostal Keir Starmer a s ním britskí labouristi,“ hovorí o veľkých zmenách, ktoré po voľbách nastali.
Na otázku, prečo sa ľudia v mnohých prípadoch rozhodli voliť krajnú pravicu alebo autoritárskych lídrov odpovedá: „Predstavujú reakciu proti systému, často s kritickejším postojom k témam, ako je napríklad migrácia. Otázkou je, či voliči iba potrestali nepopulárne vlády spájané s krízami, alebo ide o súčasť väčšieho preskupenia síl.“
V rozhovore sa dozvieš:
- Ako vyzeral supervolebný rok?
- Čo všetko sa zmení?
- Prečo sa voliči obracajú k radikálnym politickým silám?
- Čo ľudí ťahá k autoritárskym politickým lídrom?
- Je ohrozená demokracia na Slovensku?
SLOVNÍČEK NA ZAČIATOK:
Autoritárstvo je systém vlády, kde je moc sústredená v rukách jedného vládcu alebo malej skupiny. Občania majú obmedzené politické slobody a práva.
Pravicová politika dáva dôraz na to, aby sa každý postaral sám o seba a aby boli zásahy štátu do života jeho obyvateľov čo najmenšie. Je menej solidárna a nie je pre ňu prioritou starostlivosť o slabších. Pri politike krajnej pravice sú tieto hodnoty zosilnené a vybičované často do extrémov. Súčasná krajná pravica napríklad nemá rada migrantov, menšiny a nepáči sa jej solidarita s Ukrajinou. Cíti veľmi pronárodne, chce zachovávať tradície a nechce miešať rôzne kultúry.
Supervolebný rok je titul, ktorý si vyslúžil rok 2024, lebo sa počas neho konalo až 80 volieb po celom svete s tým, že väčšina z nich mala minimálne celonárodný význam.
Ako vyzerali kľúčové momenty tohto roka, vďaka ktorým si získal prívlastok supervolebný?
Začal by som voľbami v USA, ktoré sú kľúčové pre celý svet. USA sú vojenskou veľmocou a hlavným ťahúňom NATO, takže ich výsledky majú veľký dopad aj na Slovensko, najmä na to, ako bude pokračovať vojna medzi Ruskom a Ukrajinou na našich východných hraniciach.
Postupne sa mení svetové usporiadanie, ktoré sme poznali desaťročia. USA už nie sú tak všadeprítomné ako pred 15 či 20 rokmi, keď nemali ako veľmoc konkurenciu.
V Európe vidíme nárast politických síl, ktoré boli doteraz v menšine. Otázkou je, či ide o dočasnú reakciu na krízy, ako boli pandémia, ekonomická kríza a inflácia. Voliči po celom svete odmietajú vlády spájané s ekonomickým poklesom. Napríklad, pred pár rokmi boli úroky na hypotéky okolo jedného percenta, no teraz výrazne stúpli, čo ľudia kritizujú. Spájajú si to s vládami, ktoré boli pri moci počas týchto kríz, a preto často hľadajú riešenia u strán, ktoré boli vtedy v opozícii.
Takže to, prečo sa toho toľko zmenilo závisí od všetkých kríz, ktoré sa diali v posledných rokoch?
Samozrejme, tých vysvetlení je viac. Ak by som to mal zjednodušiť, každé voľby sú hlavne o dvoch otázkach.
Prvá je osobná: mám sa lepšie ako pred štyrmi rokmi? Tu hodnotíme výkon tých, ktorí sú aktuálne pri moci. Ľuďom na Slovensku, ale aj v iných krajinách, kde boli tento rok voľby, sa nežilo dobre. Pandémia, polarizácia spoločnosti, inflácia, rast cien, nízke platy, vysoké ceny energií a úrokové sadzby, to všetko presvedčilo ľudí, že je čas na zmenu. Nezáleží na tom, či bola vláda pravicová, ľavicová alebo iná. Všetky vlády, ktoré museli riešiť tieto krízy, skončili. Z tohto pohľadu to teda vyzerá ako dočasný príbeh.
Druhá otázka, ktorú si voliči kladú, je: s ktorou stranou alebo lídrom si spájam optimistickejšiu budúcnosť? Kto lepšie háji moje záujmy?
Prečo mali ľudia v mnohých krajinách tento rok pocit, že ich záujmy lepšie zastúpia krajne pravicové strany alebo lídri, ktorí sa prikláňajú k autoritárstvu?
Mali by sme sa zamyslieť nad tým, ako fungujú demokratické systémy v Európe a USA a či dostatočne zastupujú záujmy ľudí. Časť voličov s nimi nie je spokojná. Majú pocit, že iný systém by fungoval lepšie, a preto chcú vyjadriť protestný či kritický hlas. Potom príde niekto, kto ich nespokojnosť nahlas vysloví a sľúbi im, že systém zmení, bez ohľadu na pravidlá slušnosti. Nechcem tým povedať, že chcú demokraciu úplne zničiť, ale sľubujú svojim voličom a voličkám, že ju upravia tak, aby im slúžila lepšie.
Tieto sľuby im nemusia vždy dávať krajne pravicové alebo extrémistické strany. Mnohé strany, ktoré by sme ešte nedávno označovali za politický mainstream, dnes používajú témy spájané s krajnou pravicou. Skôr to vnímam tak, že témy, ktoré iní politici dlhodobo ignorovali, tieto strany pretlačili do centra pozornosti a voliči na ne reagujú.
Otázkou zostáva, či sa radikalizujú voliči, alebo či systémy naozaj nefungujú tak, ako by mohli. Nevidím to úplne pesimisticky, no trochu ma znepokojuje, že významná časť voličov nie je nespokojná len s politikmi, ale aj so samotným politickým systémom.
Prečo sa v náročných časoch obraciame na silných lídrov?
Pomôžem si príkladom Donalda Trumpa, ktorý je často označovaný za lídra s antidemokratickými tendenciami. Keď sa pozrieme na to, akým spôsobom o ňom uvažujú americkí voliči, tak nie je populárny.
Nemajú naňho jednotný názor a ani v týchto voľbách nezískal jasné víťazstvo. Súboj s Harrisovou bol veľmi tesný. Vyhral preto, že sa zameral na témy, ktoré trápili kľúčovú skupinu voličov. Mnohí si ho zároveň spájajú s obdobím ekonomickej prosperity počas jeho prvých prezidentských rokov. Ostatné kroky, ktoré urobil, pre nich neboli také podstatné.
Ľudia si politikov vyberajú podľa toho, či riešia ich konkrétne problémy. Ak napríklad kritizujú zdĺhavé byrokratické procesy a ponúkajú riešenia, voliči im dajú šancu. Tieto riešenia bývajú často radikálne. Trump napríklad tvrdil, že systém nefunguje a že bude bojovať za záujmy bežných ľudí proti washingtonským byrokratom, teda proti úradníckym procesom.
Spojené štáty americké si vždy žili svoj americký sen, podľa ktorého bolo všetko možné. Dnešní mladí ľudia však majú pocit, že sú generáciou, ktorá nemá šancu dotiahnuť sa ani na úroveň svojich rodičov, pretože je všetko drahé. Majú pocit, že systém treba zásadne zmeniť.
Stalo sa toto aj v iných krajinách, kde si ľudia zvolili krajne pravicové strany alebo kandidátov?
V niečom je to rovnaké, no zjednodušovať príčiny za jednotlivé krajiny sa úplne nedá. Spája ich však pesimizmus, sklamanie a frustrácia zo súčasného fungovania. Napríklad, počet politikov kritizujúcich EÚ sa nezmenil, ale ľudia ich teraz volia do Bruselu, aby Úniu „reštartovali“. Otázkou však zostáva, či ich budú voliči podporovať aj pri ďalších krokoch, napríklad ak by výmenou za ekonomický blahobyt obmedzili práva a slobody inej skupiny ľudí.
Veľmi silná téma, ktorá funguje v mnohých krajinách, je otázka migrácie. Politici a političky získavajú hlasy, keď sa stavajú k migrácii negatívne, často so skrytým náznakom nenávisti voči migrantom a ich kultúre. Na Slovensku je to zatiaľ viac symbolická téma, keďže ročne tu o azyl žiada len pár ľudí. Napriek tomu ju politici využívajú na upozornenie, čo by sa stalo, ak by prišli tisícky migrantov z moslimských krajín. Argumentujú tým, že pre nich nemáme miesto, no pritom tisícky migrantov z celého sveta už u nás pracujú v továrňach či službách, pretože nám chýba vlastná pracovná sila.
Táto téma je zrkadlom našej komunikácie. Ak o nej hovoríme vzletne a dávame na prvé miesto inštitúcie alebo migrantov nad vlastnými občanmi, ľudia môžu nadobudnúť pocit, že sú poslednou prioritou. Preto je potrebné tieto témy lepšie vysvetľovať. Musíme chrániť a kontrolovať hranice, aby ľudia nemali pocit, že sem môže ktokoľvek a kedykoľvek prísť. Zároveň treba objasniť, že Európa starne a ak nechceme zažívať ekonomický úpadok, potrebujeme zahraničnú pracovnú silu.
Politici, ktorí sa nedržia dohodnutých noriem a slušného správania, dokážu tieto témy lepšie využiť vo svoj prospech.
Takže komunikujú viac priamo to, čo chcú ľudia počuť a nemajú zábrany používať aj ostrejšie vyjadrovanie?
Áno, zdá sa, že práve priama komunikácia a ostrejšie vyjadrenia fungujú. Pozrime sa na Trumpa. Médiá často vyzdvihnú len šokujúce alebo kontroverzné časti jeho prejavov, ale v jeho dlhých vystúpeniach, ktoré trvajú 90 minút až dve hodiny, sa objavuje veľa konkrétnych príbehov. Hovorí ľuďom, ako zmení ich životy, používa konkrétne príklady a „pozýva ich k stolu“ tým, že im ukazuje, ako bude hájiť ich záujmy. Práve takýto štýl komunikácie vytvoril kontrast k Harrisovej, ktorá sa zameriavala na ochranu demokracie a inštitúcií. Problém je, že mnohí ľudia práve tieto inštitúcie vnímajú ako nefunkčné a potrebujú zmenu.
Toto je možno aj príbeh Slovenska a iných krajín. Väčšina voličov politiku nevníma ako niečo, čím by sa detailne zaoberala. Nie je to ich zamestnanie. Často sa k nim dostanú len útržky, a preto majú pre nich väčší význam konkrétne príbehy než argumenty o tom, že sa majú lepšie ako pred 40 či 90 rokmi. To je úplne neefektívna línia argumentácie.
Ako zmení tento supervolebný rok svet na najbližšie roky?
Ťažko povedať. Ak sa však pozrieme na lídrov najvyspelejších ekonomík G7, jediný reprezentant tradičného sociálno-demokratického Západu zostal Keir Starmer a s ním britskí labouristi. Ostatní predstavujú skôr reakciu proti systému, často s kritickejším postojom k témam, ako je napríklad migrácia. Otázkou je, či voliči iba potrestali nepopulárne vlády spájané s krízami, alebo ide o súčasť väčšieho preskupenia síl.
Veľa bude závisieť od toho, čo súčasní lídri a líderky urobia s politickými systémami. Či sa ich pokúsia meniť. Ak sa systémy výrazne nezmenia, o štyri roky môže byť pri moci opäť niekto úplne iný.
Môže tento trend prikláňania sa k autoritárskym lídrom ohrozovať aj demokraciu na Slovensku?
Boj o demokratickú krajinu musí zvládnuť každá krajina sama bez ohľadu na to, čo sa deje u susedov. Významnú úlohu však môžu zohrávať kroky Donalda Trumpa. Jeho vyjadrenia pravdepodobne podporia našich lídrov, ktorí jeho úspech vnímajú ako porážku progresívnych a liberálnych síl. Lídri často využívajú víťazstvo im podobných politikov v zahraničí na posilnenie svojich pozícií. Voličom tak ukazujú, že majú spojenca, ktorý rozumie svetu tak, ako oni. To však platí aj v prípade úspechu prodemokratických síl.
Na Slovensku vidíme, že pre nás je takým lídrom maďarský premiér Viktor Orbán, čo je istým spôsobom paradox. Na začiatku našej republiky bol jedným z kľúčových konfliktov vzťah medzi slovenským národom a maďarskou menšinou. Dnes však pre mnohé politické strany predstavuje Maďarsko vzor systému, aký by možno chceli aj u nás. Hoci zmeny v Maďarsku nemajú priamy dopad na Slovensko, často slúžia ako príklad v politickej komunikácii. Ukazujú, že tam to funguje takto, a naznačujú, že by to mohlo fungovať aj tu.
Za posledné mesiace sme počuli už niekoľko návrhov, ako zasiahnuť do politického systému. Či už robiť zmeny pri voľbách do Národnej rady alebo nejakým spôsobom meniť volebný systém či stranícku súťaž.
Myslím si, že je vždy potrebné uvažovať nad tým, ako spraviť systém lepším, aby doručoval výsledky a ľudia mali pocit, že sú dostatočne zastúpení. Súčasne však treba byť opatrní, keď politici, ktorí majú moc v rukách už 10, 20 alebo 30 rokov hovoria o tom, že systém nefunguje.
A čo ak nielen politici, ale napríklad mladí ľudia majú pocit, že systém nefunguje?
Keby som bol na mieste mladých ľudí, tiež by som bol frustrovaný zo systému. To, čo si mohli dovoliť mladí pred 30 rokmi, už dnešná generácia nedokáže. Je náročné nájsť si slušné zamestnanie s perspektívou, svoje vlastné bývanie, ak ich nepodporujú rodičia alebo bohatý frajer či frajerka. Dostupného bývania je málo. Nemáme nájomné či štartovacie byty. Ale toto nie je vyslovene dôsledkom demokracie, ale skôr rozhodnutí vlád. Nepremyslené kroky potom vedú k frustrácii spoločnosti. Ľudia odchádzajú do zahraničia v nádeji, že tam dostanú aspoň šancu sa rozbehnúť.
Nie je to však iba o materiálnych veciach. Napríklad také registrované partnerstvá. Štát nestoja nič, neublížia 99,9 % ľudí, môžu naopak pomôcť tisíckam párov stabilizovať sa vo vzťahoch, ale nie je toho, kto by ich schválil, hoci sme jedni z posledných v Európe. Tento problém nesúvisí len s momentálnou vládou, je to dlhodobý problém.
Teraz však máme podľa mňa priestor na to snažiť sa. Skúšať kritizovať a hľadať riešenia, kým sa to dá robiť slobodne. Dovtedy to má zmysel skúšať. Ak sa s tým už nebude dať nič robiť, potom si musíme premyslieť, ako ďalej.
Ako teda máme vnímať súčasné smerovanie Slovenska aj sveta?
Máme často tendenciu hovoriť, že Slovensko je stratená krajina. Problémom, ktorým čelíme, čelí mnoho krajín, takže v tom nie sme sami. Jednoducho treba uvažovať nad tým, čo sa s tým dá robiť. Pozorne sledovať lídrov a líderky, aké plány majú so systémom a či ho nechcú radikálne meniť.
Ak by chceli napríklad obmedzovať politickú súťaž, umlčiavať médiá, rozkladať mimovládny sektor, či meniť volebný systém, tak by to malo byť pre nás dôležité znamenie, že sa prestávajú dodržiavať základné princípy fungovania.
Mali sme tu rôzne vlády. Aj také, ktoré Slovensko v 90. rokoch unášali mimo Európu. Tieto vlády sa však vždy dali vo voľbách poraziť, lebo systém nebol zmanipulovaný. A práve to si musíme strážiť. Aby nedošlo k zmenám, ktoré urobia voľby už iba symbolickým aktom.
Zdroj titulnej fotografie: Koláž Zmudri G/gettyimages.com
