Ako vyzerá život vojnového reportéra, prečo je táto práca dôležitá a akému nebezpečenstvu sú novinári v krajinách, kde zúri vojna, vystavení? Spýtali sme sa šéfa zahraničného oddelenia Denníka N a reportéra Mireka Tódu.
„Vojna v Gruzínsku v roku 2008 bola pre mňa šok. Tým viac, že som bol vtedy pomerne mladý. Prídete niekam, cítite zápach spáleného ľudského mäsa… To sú veci, ktoré s vami naozaj otrasú,“ opisuje Tóda svoje prvé stretnutie s realitou vojny ako vojnový reportér.
Mirek Tóda vyštudoval žurnalistiku a politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 2004 sa venuje najmä pokrývaniu diania na Ukrajine. Počas svojich ciest sa neraz dostal do nebezpečných situácií, kedy sa musel rozhodnúť, či stojí za to, podstupovať riziko.
„Pamätám si situáciu z roku 2015, keď prebiehala bitka o Debaľcevo. S fotografom sme sa dostali až k poslednému checkpointu, videli sme dym, počuli výbuchy, prebiehali tam naozaj ťažké boje. Vojak, ktorý tam strážil, sa len zasmial a povedal: „Choďte, keď chcete.“ Nemali sme ani helmy, ani vesty. Samozrejme, rozhodli sme sa neísť. Len blázon by išiel medzi tanky so zápisníkom v ruke,“ opisuje Tóda svoje skúsenosti.
V rozhovore sa dozvieš:
- Prečo je dôležité cestovať na vojnové územia?
- Ako vyzerá práca vojnového reportéra v teréne?
- Ako sú novinári chránení na vojnových územiach?
- Ako sa dá psychicky vyrovnať s vojnou, ktorú vidíte na vlastné oči?
- Ako sa dajú získať informácie z okupovaných území?
Prečo je podľa vás dôležité, aby boli novinári fyzicky prítomní na miestach, kde zúri vojna?
Ako zahraničný reportér, ktorý sa venuje zahraničným udalostiam, si myslím, že ak sa niekto venuje nejakej oblasti, mal by ju poznať nielen teoreticky, ale aj osobne.
Vojna je extrémna udalosť. Aby sme ju pochopili v celej miere, musíme ju vidieť a zažiť, nielen o nej čítať. Z môjho pohľadu, ako niekoho, kto sa Ukrajine venuje viac než 20 rokov, to bolo principiálne rozhodnutie, vycestovať tam ešte predtým, než vypukla totálna vojna. Očakával som, že sa niečo také môže stať, a preto bolo logické, že tam pôjdem. Chcel som byť pri tom, pretože aj keď si človek vie načítať množstvo informácií, nedokáže pochopiť celý obraz konfliktu, kým ho nezažije na vlastnej koži.
Prečo ste sa rozhodli, že chcete robiť tento typ žurnalistiky?
Ako študent žurnalistiky som sníval o tom, že raz budem vojnový reportér. Keď som však zažil svoju prvú vojnu v Gruzínsku v roku 2008 uvedomil som si, že to nebol práve najlepší nápad. Nie je to nič veselé. Keď sa človek vráti z takého extrémneho miesta späť do bezpečia, napríklad do hotela, doľahne na neho smútok, depresia – niečo veľmi ťaživé. Pre niektorých je vojnová zóna zdrojom adrenalínu, ale pre mňa to tak nikdy nebolo. V Gruzínsku som pochopil, že sa nechcem zameriavať na vojny ako také, ale radšej sledovať oblasť sveta, ktorá ma zaujíma, a snažiť sa jej porozumieť.
Prirovnal by som to k manželstvu, že som s tou krajinou v dobrom aj v zlom. Ako reportér pre určitú časť sveta chcem byť prítomný aj v čase, keď krajina prežíva jedno z najlepších období svojej histórie, nielen vtedy, keď je na dne. Aj po viac než dvadsiatich rokoch mám pocit, že Ukrajine stále úplne nerozumiem, vždy sa tam objaví niečo nové. Paradoxne, práve vďaka tejto vojne som navštívil mestá, kde som predtým nikdy nebol. Dnes poznám Ukrajinu oveľa viac, čo sa týka jej geografickej rozmanitosti. Predtým som väčšinou chodil do Kyjeva, občas do Odesy. Teraz poznám aj Donbas, severné či južné mestá.
Aj vďaka tejto vojne som dokázal spoznať väčšiu časť Ukrajiny, čo je dôležité, pretože ide o obrovskú krajinu. Kyjev nie je Ukrajina. Rovnako ako Bratislava nie je celé Slovensko. Pre Ukrajinu to platí ešte výraznejšie, pretože je to mnohonásobne väčšia a rôznorodejšia.
Ako sa vyrovnávate s psychickým dopadom toho, čo vidíte a zažívate priamo na miestach postihnutých vojnou?
Vojna v Gruzínsku v roku 2008 bola pre mňa šok. Tým viac, že som bol vtedy pomerne mladý. Bola to moja prvá naozaj reálna skúsenosť. Prídete niekam, cítite zápach spáleného ľudského mäsa… To sú veci, ktoré s vami naozaj otrasú.
Ale potom, keď to zažijete viackrát, trochu sa na to psychicky pripravíte. Jasné, že príchod totálnej vojny na Ukrajine bol ďalší šok. Keď som sa vrátil z Donbasu do Kyjeva a všetko tam už vyzeralo úplne inak než len pár dní predtým, mal som pocit, akoby som sa ocitol v učebnici dejepisu alebo vo filme z druhej svetovej vojny. Prázdne ulice, sirény, streľba v pozadí, výbuchy, vystrašení ľudia – celé to pôsobilo veľmi desivo.
V prvých momentoch v teréne sa to snažíte brať profesionálne. Uvedomujete si, že ide o niečo extrémne a mimoriadne, ale zároveň to beriete ako svoju prácu. Pomáha aj humor, často čierny humor, ktorý je pre mňa a môjho kolegu fotografa spôsob, ako sa odreagovať, keď sa dejú zlé veci okolo nás.
Totálna ruská invázia na Ukrajinu trvá už viac ako tri roky. Čo robíte pre to, aby ste to zvládali dlhodobo?
Keď vypukla invázia, bolo mi jasné, že to tak skoro neskončí. Vedel som, že tú vojnu budem chcieť dlhodobo sledovať. A hoci som počas prvého roka vojny strávil na Ukrajine veľa týždňov, uvedomoval som si, že sa nesmiem nechať vojnou vyčerpať alebo príliš psychicky zasiahnuť. Po každom návrate je pre mňa kľúčové oddýchnuť si, trochu sa zrelaxovať a tešiť sa zo života. To je asi najdôležitejšia forma psychohygieny.
Nechcem sa stať aktivistom, ktorý má pocit, že teraz musí zachraňovať Ukrajinu. Považujem sa za pozorovateľa, novinára. Aktivizmus je dôležitý, ale na to sú iní ľudia – dobrovoľníci, ktorí robia skvelú prácu. Ja sa snažím udržať si odstup. Samozrejme, spolu s fotografmi robíme rôzne aktivity na pomoc ľuďom, ale mám nastavenú hranicu, ktorú sa snažím neprekročiť.
Relax a oddych sú podľa mňa nesmierne dôležité. Keď si človek uvedomí, že táto vojna je najväčší vojenský konflikt v Európe od druhej svetovej vojny a naša generácia, moja generácia, nič podobné nezažila, tak si naplno uvedomí hodnotu bežných vecí. Aké dôležité sú medziľudské vzťahy, aké je vzácne, keď človek môže vycestovať do krajiny, kde všetko funguje, kde môže obdivovať krásne scenérie a vychutnať dobrú kuchyňu.
Aké riziká podstupuje novinár, ktorý sa pohybuje vo vojnovej zóne?
Najdôležitejšia vec, ktorá v tom všetkom zohráva rolu, je jednoducho šťastie. Môžete byť akokoľvek opatrný, ale niekedy sa veci jednoducho stanú. Ako sa hovorí, shit happens. To riziko, že sa vám niečo stane, nemusí byť extrémne vysoké, ale zároveň je neporovnateľne väčšie než kdekoľvek inde.
Druhá vec je bezpečnostný odhad, tzv. security assessment. Vždy si treba dobre premyslieť, kam a kedy ísť, ako sa tam dostať a aké sú tam podmienky. Sú miesta, kde je riziko jednoducho príliš veľké, a vtedy to nemá zmysel. Načo riskovať, keď z toho potom nemôžete urobiť ani reportáž, lebo vás to môže stáť zdravie alebo život? Treba vedieť odhadnúť mieru rizika, a to ide len vtedy, keď ste informovaný. Sledujete miestne médiá, vojenský vývoj, rozprávate sa s ľuďmi, ktorí tam pôsobia, ktorí poznajú terén.
Vie sa dostať novinár priamo na miesto, kde prebiehajú boje?
Vo vojnovej zóne platia často prísne pravidlá pohybu a väčšinou vás sprevádzajú vojaci. Uvedomujú si zodpovednosť za novinárov a snažia sa riziko minimalizovať. Ak je miesto priveľmi nebezpečné, tak sa tam ide len na krátko alebo vôbec.
Pamätám si situáciu z roku 2015, keď prebiehala bitka o Debaľcevo. S fotografom sme sa dostali až k poslednému checkpointu, videli sme dym, počuli výbuchy, prebiehali tam naozaj ťažké boje. Vojak, ktorý tam strážil, sa len zasmial a povedal: „Choďte, keď chcete.“ Nemali sme ani helmy, ani vesty. Samozrejme, rozhodli sme sa neísť. Len blázon by išiel medzi tanky so zápisníkom v ruke.
Checkpointy na vojnovom území sú kontrolné stanovištia, kde vojaci alebo ozbrojené zložky zastavujú a kontrolujú pohyb osôb, vozidiel a tovaru z dôvodov bezpečnosti.
Spomínam si aj na moment, keď som išiel na Ukrajinu s fotografom druhý alebo tretíkrát v roku 2022 a šírili sa správy, že Kyjev môže byť obkľúčený. Mal som vtedy zlý pocit. Predstava, že by sme zostali odrezaní v meste bez úniku bola veľmi nepríjemná.
Absolvoval som niekoľko telefonátov s ľuďmi z bezpečnostného alebo armádneho prostredia a snažil sa získať čo najkompletnejší obraz o situácii. Objavovali sa aj špekulácie o možnom použití špinavej bomby na Kyjev. Snažil som sa si tieto informácie overiť. Keď som mal pocit, že sú obavy prehnané, tak sa strach rozplynul.
Používate priamo na mieste helmy alebo ochranné vesty s názvom PRESS, aby ste boli chránení?
Áno, na každú cestu si so sebou berieme helmy aj vesty. Nosíme ich najmä vtedy, keď sme v oblastiach, kde počuť delostreleckú paľbu alebo je zjavné nejaké reálne riziko.
Bežne, keď sa pohybujeme po mestách medzi civilistami, vesty nenosíme. Pôsobí to neprirodzene, keď máte na sebe ťažkú výstroj a rozprávate sa s miestnymi, ktorí sú v civilnom oblečení, vytvára to určitý odstup. Preto si ich obliekame len vtedy, keď máme pocit, že je to naozaj potrebné.
No stáva sa, že nám odhad nevyjde. Napríklad v meste Mykolajive sme raz čakali na stretnutie s vojakom, ktorý meškal. Predpokladali sme, že situáciu má pod kontrolou, a nechali sme si vesty v aute. Zrazu začali v blízkosti dopadať ruské rakety. Situáciu sme si zle vyhodnotili. Našťastie sa nám vtedy nič nestalo.
Ako sa líši realita vojnového konfliktu, ktorú vidíte na vlastné oči, od toho, čo sa objavuje v oficiálnych správach alebo propagande, ktorú napríklad šíri Rusko o vojne na Ukrajine?
Naratívy, ktoré šíria ruské štátne médiá a proruské kanály, nemajú nič spoločné s realitou. Hovoria o fašistickom režime na Ukrajine, o tom, že Ukrajinci zabíjajú proruských ľudí, že ukrižovali malého chlapca, že vyrábajú biologické zbrane v laboratóriách a ďalšie nezmysly. Nemá to nič spoločné s tým, čo sa naozaj deje. Je to len veľmi zle napísaná fikcia pre ľudí, ktorí nemajú vkus.
Na druhej strane, ak hovoríme o serióznych médiách, napríklad New York Times, BBC, The Guardian, The Times, Financial Times, Washington Post či iné anglosaské a európske zdroje, v nich pracujú skúsení reportéri často priamo v teréne. Mnohých aj osobne poznám. Títo reportéri sú na Ukrajine dlhodobo, sledujú vývoj vojny z prvej ruky a robia veľmi poctivú prácu. Ich reportáže veľmi dobre vystihujú realitu.
Samozrejme, niektoré veci sa občas zjednodušujú alebo sa mediálna pozornosť sústredí len na určitú udalosť, zatiaľ čo iné ostávajú v tieni. Ale celkovo môžem povedať, že u nás sa o vojne na Ukrajine informuje pomerne kvalitne.
Keď ste priamo na Ukrajine, pomáhate si navzájom s inými novinármi zo zahraničných médií?
Keď sa občas stretneme s reportérmi, s ktorými sa navzájom poznáme, zvykneme si vymeniť rady alebo kontakty. Nevládne medzi nami rivalita. Myslím si, že solidarita medzi novinármi je v tomto celkom fajn.
Čo sa týka západných novinárov, tí fungujú v úplne iných podmienkach ako my. Majú za sebou veľké tímy, fixerov, bezpečnostných poradcov, je to jednoducho úplne iná liga. Ukrajinci im venujú viac pozornosti lebo majú väčší vplyv, viac peňazí a celkovo iné možnosti, a tak je to prirodzené. Ja ako novinár z Denníka N, ktorý na Ukrajine skoro nikto nepozná, samozrejme nebudem mať rovnaké možnosti. Novinár z New York Times sa dostane aj tam, kde mne vojaci povedia, že to nie je možné. Pre neho to možné je lebo pochádza z veľkých novín s veľkým vplyvom.
Ukrajinci si veľmi strážia, ako je vojna mediálne pokrývaná. Neplatí, že keď prídete na Ukrajinu, môžete ísť úplne všade. Pred bojovými zónami býva veľa checkpointov a musíte nimi prejsť. Väčšinou sa to bez spolupráce s vojakmi, ktorí o vás vopred vedia, ani nedá.
Len nedávno sme sa dozvedeli, že ukrajinská novinárka Viktoria Roščynová, ktorú zajali Rusi, zomrela a bola mučená. Ľudia v komentároch písali, že načo vôbec chodila na nepriateľské územie a provokovala. Prečo je dôležité ísť aj na miesta, ktoré napríklad okupuje nepriateľ a informovať stadiaľ?
Je extrémne dôležité ísť aj na miesta, ktoré sú okupované nepriateľom, pretože dostať sa k nezávislým a autentickým informáciám z týchto území je komplikované. Každý pokus preniknúť tam a podať svedectvo má veľkú hodnotu. V prípade ukrajinskej novinárky Viktorie Roščynovej išlo o absolútnu statočnosť a odvahu, ktorú prejavila. Musím úprimne priznať, že ja by som tú odvahu asi nemal. Je pravda, že ako ukrajinská novinárka sa v tom prostredí cítila možno prirodzenejšie, ale bez ohľadu na to jej odvaha bola výnimočná a žiaľ, stála ju život.
Neviem, či by som na jej mieste dokázal urobiť to isté. Veľmi by som sa chcel raz vrátiť na miesta, ktoré som navštívil. Mnohé z nich sú dnes pod ruskou okupáciou. Situácia sa mení veľmi rýchlo. Miesta, kde som bol ešte pred niekoľkými mesiacmi, sú už pod kontrolou ruských vojakov. Bol som napríklad v Mariupole či v Berďansku.
Mariupol je zničený a Berďansk je zase v informačnej blokáde, prakticky nevieme, čo sa tam deje. Občas sa objavia nejaké správy, ale chcel by som sa tam vrátiť a zistiť, ako sa tie miesta zmenili, aké sú tam dnes pomery.
Dajú sa vôbec získavať dôveryhodné informácie z okupovaných oblastí?
Áno, dajú sa získať dôveryhodné informácie z okupovaných oblastí, aj keď je to veľmi komplikované. Často ide o ľudí, ktorí tam kedysi žili, no ich príbuzní tam zostali a sú s nimi v kontakte cez kanály, ktoré nie sú sledované, aby neohrozili ich bezpečie.
Okrem toho existujú rôzne diverzné či špionážne akcie, cez ktoré sa dajú informácie získať. Veľa sa dá vyčítať aj zo sociálnych sietí. Z toho, čo ľudia zverejňujú. Takže sú tu rôzne metódy, ako sa dá sledovať, čo sa na okupovaných územiach deje, aj keď je to celé veľmi náročné. Nevidíte veľa reportáží alebo textov v ukrajinských médiách, ktoré by priamo ukazovali, ako to v okupovaných oblastiach vyzerá. Niekedy sa objavia satelitné snímky, no plnohodnotná reportáž z týchto miest je dnes skoro nemožná.
Je to preto, že celé územia sú pod kontrolou ruskej armády a ruskej propagandy. Ocitnúť sa na okupovaných územiach dnes predstavuje oveľa väčšie riziko, než pokrývať vojnu z ukrajinskej strany.
Máte osobnú skúsenosť alebo príbeh z vojny, ktorý vo vás dodnes rezonuje?
Pre mňa je určite jedným z najsilnejších momentov to, ako pokojne a dôstojne Ukrajinci zvládli šok z prvej vlny invázie. Bola to veľmi vážna situácia a vyzeralo to veľmi zle, no nevidel som žiadne prejavy hystérie alebo paniky. Ukázali neskutočnú vnútornú silu.
Veľmi silný zážitok som mal v Charkove, kde ľudia niekoľko týždňov žili v metre, v podzemí, pretože sa báli raketových útokov. Pamätám si na jedno dievčatko, bolo to na stanici Puškinska, priamo v centre mesta. Každá rodina tam mala svoj kútik, akúsi vlastnú intímnu zónu. V jednom z kútov malo toto dievčatko školskú lavicu. Jej rodičia alebo starí rodičia, ktorí boli s ňou mi hovorili, že sa snažia dodržiavať aký-taký školský režim, aby sa stále učila.
Poprosili sme ju s fotografom, či by nám mohla ukázať, ako sa učí. A ona si s nadšením a úsmevom rozložila zošity a knižky. Tento moment vo mne zanechal silnú stopu. Nie krv, zranení ľudia alebo rozbombardované domy hoci aj to je drsná tvár vojny. Ale tento ľudský moment… Dievčatko, ktoré nám s radosťou ukazuje, ako sa učí vo vojnovom Charkove, zatiaľ čo vonku vybuchujú rakety, to na mňa veľmi silno zapôsobilo.
Keď som o tom hovoril na debatách, mal som slzy v očiach.
Ďalší fascinujúci moment prišiel v období, keď sa Ukrajincom podarilo odraziť ruskú ofenzívu smerujúcu na Kyjev a dosiahli niekoľko vojenských úspechov, napríklad potopenie vojenskej lode Moskva. Vtedy sa vo viacerých ukrajinských mestách začali objavovať na bilbordoch silné, emotívne odkazy. Mnohé citovali známy výrok: „Ruská vojnová loď, choď do ****.“
Bolo to len pár týždňov, ale z verejného priestoru sa na chvíľu stalo miesto s veľmi expresívnym a hrubým jazykom, čo som vnímal ako silný a zároveň zaujímavý fenomén. Prišlo mi to ako niečo vystrihnuté zo seriálu, sledoval som vtedy The Last of Us a mal som pocit, že presne takto to vyzerá. Aj keď v The Last of Us spôsobí apokalypsu niečo iné, následky sú veľmi podobné.
Pokrývate vojnu na Ukrajine, ale v minulosti ste pokrývali aj vojnu v Gruzínsku. Ako sa tieto vojny líšia z vášho pohľadu priamo z miesta diania? Sú si vojnové konflikty v niečom podobné, alebo má každý svoj špecifický charakter?
Každý konflikt je jedinečný a treba ho chápať vo vlastnom historickom a politickom kontexte.
Napríklad vojna v Gruzínsku v roku 2008 bola veľmi krátka. Reálne bojové operácie medzi Gruzínskom a Ruskom trvali len niekoľko dní. Samozrejme, celý kontext siaha do 90. rokov, keď sa v regióne Južného Osetska a Abcházska viedli separatistické konflikty. A to je prípad viacerých postsovietskych regiónov – podobne to vyzeralo v Podnestersku, Náhornom Karabachu, či inde. Sú to územia, ktoré formálne patria pod suverenitu nejakej krajiny, ale v skutočnosti sú pod kontrolou separatistov a často vplyvom alebo ochranou Ruska.
Separatista je človek alebo skupina, ktorá sa usiluje oddeliť časť územia od existujúceho štátu a vytvoriť samostatný štát alebo sa pripojiť k inému.
Vojna na Ukrajine je však iný prípad. Ide o rozsiahlu, brutálnu a dlhodobú agresiu jedného štátu voči druhému. Rusko napadlo Ukrajinu bez provokácie a s cieľom ovládnuť jej územie. Je to vojna klasického typu, kde je jasný agresor a jasná obeť.
A potom je tu napríklad konflikt medzi Izraelom a Hamasom v Gaze a to je zase úplne iný svet. Bol som v Gaze dvakrát, poznám ten terén. Zásadný rozdiel je, že dnes sa tam prakticky nedá dostať. Novinárov tam Izrael nepúšťa, ani z egyptskej strany nie je priechod možný. Konflikt trvá už od roku 1948, teda vyše 75 rokov. Je extrémne zložitý, plný historických vrstiev, emócií, náboženských, politických aj kultúrnych faktorov.
Preto nemám rád, keď sa tieto konflikty porovnávajú. Každý je unikátny a vyžaduje si špecifický prístup. Napríklad diskusia o vojne v Gaze je u nás často veľmi zjednodušená. Ľudia si niečo prečítajú na Instagrame a myslia si, že rozumejú celému konfliktu. Ale to sa jednoducho nedá. Vojna v Gaze je len jednou epizódou v omnoho širšom, hlbšom konflikte, ktorý potrebuje veľkú dávku porozumenia, empatie a vedomostí.
Zdroj titulnej fotografie: Novinár Mirek Tóda (Koláž Zmudri G)
