Existuje život vo vesmíre? A ak áno, tak v akej forme? Na podobné otázky hľadá každý deň odpovede slovenská astrobiologička Michaela Musilová, ktorá viedla už viac ako 30 simulovaných misií na Mesiac a Mars, spolupracuje s NASA, ESA a niekoľko rokov pôsobila ako riaditeľka výskumnej stanice HI-SEAS na Havaji.
„Je nepravdepodobné, že by sme v celom vesmíre boli jediná planéta, na ktorej vznikol život. Už len zo štatistického pohľadu je nádej aspoň pre jednoduchý život veľmi veľká,“ odpovedá Musilová na otázku, či sme vo vesmíre sami.
O túto tému sa však nezaujímajú len vedci, ale aj konšpirátori. Čomu spomedzi všetkých informácií veriť?
„Ľudia, ktorí šíria konšpirácie, si nájdu tých pár informácií z milióna, ktoré nesúhlasia s hlavnou teóriou a začnú ich používať ako argumenty, aby ju spochybnili. Musíme sa vždy zamyslieť nad tým, čomu budeme veriť skôr. Či tým miliónom faktov, ktoré potvrdzujú hlavnú teóriu, alebo tým pár, ktoré ju spochybňujú,“ hovorí.
V rozhovore sa dozvieš:
- Čo sú to extrémofily a prečo sú kľúčové pri hľadaní života vo vesmíre?
- Existuje život vo vesmíre?
- Ako fungujú simulované misie na Mesiaci a na Marse?
- Ako vedci odlišujú fakty od dezinformácií?
- Prečo šíria občas aj vedci klamlivé informácie?
Čo je vašou úlohou a poslaním v pozícii astrobiologičky?
Astrobiológia je veľmi rozmanitá veda. Je to všetko od hľadania života mimo našej planéty, cez hľadanie signálov, ktoré môžu prísť na Zem od „mimozemšťanov“ až po hľadanie iných planét, na ktorých by mohol život existovať. Okrem skúmania vesmíru skúmame aj našu planétu. Ako na nej vznikol život, ako sa vyvíjal a ako sa môže v budúcnosti meniť a rozvíjať.
Ja konkrétne sa zaoberám hľadaním života mimo Zeme, ale tým spôsobom, že sa snažím lepšie porozumieť životu na Zemi. Aké sú jeho limity a čo všetko dokážu organizmy na Zemi prežiť. Na základe týchto informácií sa viem potom pozrieť napríklad na Mars a povedať si: Ahaa, tak v tejto časti Marsu sú podobné podmienky ako u nás, tu by sa mohol nachádzať život.
Študovala som astrofyziku, biochémiu aj geológiu, aby som mohla sa mohla stať astrobiologičkou. Je to veľmi rozmanitá veda, ktorá má presah do rôznych oblastí. Práve to ma však na tom baví a astrobiológiu považujem za fascinujúcu vedu.
Vo výskume sa zameriavate na extrémofily. Čo to je?
Extrémofily sú hocičo, čo žije v extrémnych podmienkach vzhľadom na naše podmienky. Niektoré prostredia sú pre nás ľudí normálne a potom iné, ako napríklad veľká zima, veľké teplo, či veľká výška, sú pre nás extrémne. Pre extrémofilov sú však naopak takéto miesta domovom. Za extrémofily môžeme teoreticky považovať aj tučniakov, polárne medvede a dokonca aj eskimákov.
Extrémofily sú organizmy, ktoré prežijú v ľade aj v sopkách.
Aj mňa prezývajú extrémofilka lebo rada chodím študovať extrémy a často v extrémnych podmienkach žijem. Extrémofily, ktoré skúmame v astrobiológii, sú najmä mikroorganizmy a baktérie, ktoré voľným okom nevidíme, iba ak ich je veľa na sebe a vytvoria na stenách povlaky. Práve pri týchto organizmoch máme najväčšiu pravdepodobnosť, že ich nájdeme napríklad na Marse, na ľadových mesiacoch Jupitera, Saturnu či na exoplanétach.
✨ Exoplanéty sú planéty, ktoré sa nenachádzajú v našej slnečnej sústave, ale obiehajú okolo iných hviezd.
V čom sú tieto organizmy výnimočné? Čo všetko dokážu prežiť?
Venujem sa výskumu napríklad siníc, ktoré dokážu dlhodobo fungovať v ľade. Na ľadovec dofúka prach, v ktorom sa nachádzajú aj mikróby. Prach je tmavšia hmota ako biely ľadovec, takže sa časom ľad roztopí pod prachom a vytvorí na ľadovci jamky.
Mikróby z prachu si v týchto jamkách vytvoria prostredie, v ktorom dokážu prežiť.
Dokonca sa im veľmi darí, vytvárajú obrovské množstvo živín a tým, že sa ľadovec topí, sa živiny dostávajú do okolia. Hoci sú to malinké organizmy, dokážu takto nakŕmiť celé ekosystémy.
Potom sú organizmy, čo dokážu prežiť v oblakoch, niektoré žijú kilometre pod zemou v baniach, v mori na prieduchoch, kde prúdi veľmi horúca voda. Táto voda sa zohrieva v sopkách, ale keď vyjde na povrch, tak sa zmieša so studenou vodou. Takýto kontrast a tlak, keďže sa bavíme o veľkých hĺbkach v mori, je ideálnym prostredím pre extrémofily.
Niekoľko mikróbov sme v rámci rôznych štúdií poslali do vesmíru na medzinárodnú vesmírnu stanicu a dokázali prežiť vákuum aj žiarenie, ktoré sa nachádza vo vesmíre.
Ja skúmam napríklad baktériu, ktorá dokáže prežiť 10-tisíc násobok dávky žiarenia, ktoré by človeka ihneď zabilo. Práve takéto organizmy sú pre nás astrobiológov zaujímavé, lebo na Marse, ale aj na iných vesmírnych telesách, by organizmy museli prežiť silné rádioaktívne žiarenie.
Môže existovať vo vesmíre aj vyspelejšia forma života, alebo by sme si mali život vo vesmíre predstavovať maximálne v takej veľkosti, ako sú extrémofily?
Vzhľadom na to, aký obrovský je vesmír, existuje nádej, že sa niekde nachádza aj vyspelejší typ života.
Stačí sa večer pozrieť na oblohu, koľko je na nej hviezd a galaxií. Každá galaxia môže mať milióny až miliardy hviezd. Možnosti pre život sú obrovitánske. Je nepravdepodobné, že by sme v celom vesmíre boli jediná planéta, na ktorej vznikol život. Už len zo štatistického pohľadu je nádej aspoň pre jednoduchý život veľmi veľká. Minimálne pre mikróby, ale aj pre niečo rozvinutejšie.
Tak snáď nejaký život vo vesmíre nájdeme aj počas nášho života.
Dúfajme. Hlavne, aby to bolo niečo mierumilovné. (smiech)
Okrem hľadania a skúmania extrémofilov máte za sebou veľa misií, ktoré mali simulovať život na Mesiaci a na Marse. Ako niečo takéto vyzerá?
Na simulovaných misiách ide o to, aby sme ľudí pripravili na podmienky, aké sú na Mesiaci alebo na Marse. Venujem sa simuláciám základní, ktoré by vznikali vo vesmíre. Naše misie testujú to, ako by to tam malo vyzerať, čo by sme jedli, čo by sme tam robili, ako sa starať o základňu a hlavne testujeme, akí sú najlepší ľudia, ktorých môžeme poslať na takéto misie. Je veľmi dôležité, aby prežili čas zavretí v jednom malom priestore v zdraví a „nepozabíjali“ sa navzájom.
Na simulovaných misiách zisťujú, akí ľudia by prežili niekoľko týždňové až trojročné misie na Mesiaci a Marse.
Simulujeme teda podmienky, v akých by sme žili, keby sme boli naozaj vo vesmíre. Môžeme ísť na misiu s veľmi obmedzeným množstvom vody, jedla a iných vecí, ktoré potrebujeme na prežitie. Pokiaľ si posádka nevie správne rozložiť ako rozumne míňať potraviny alebo vodu, tak sa zásoby minú. Potom si kladieme otázku, ako by sme prežili ďalej.
Počas výskumu sledujeme psychologickú stránku ľudí. Pozorujeme, akých ľudí by sme mohli vyslať na trojročnú Misiu na Mars alebo niekoľko týždňovú misiu na Mesiac.
Čiže je to ako taká malá survivor reality show? Ako vyzerá bežný deň účastníka takejto misie?
Klasický deň na simulovanom Mesiaci alebo na Marse vyzerá tak, ako by vyzeral deň na skutočnom Mesiaci či Marse. Máme rozvrh od rána do večera, niekedy aj v päťminútových intervaloch, lebo čas astronauta je drahý. Všetko, čo posielame do vesmíru, stojí veľké peniaze. Keď už pošleme ľudí do vesmíru, tak z nich chceme získať čo najviac.
Bežne máme za deň tri jedlá, a to raňajky, obed a večeru. Striedame sa pri varení a upratovaní. Niektorí radšej varia a niektorí zase radšej upratujú, tak sa to rozdelí podľa toho, k čomu viac ľudia z posádky inklinujú.
Každý z nás má na starosti buď výskumné projekty, alebo má za úlohu nás udržiavať pri živote, aby sme mali dostatočné množstvo kyslíka a vody na prežitie. Niekedy máme v posádke lekárov, ktorí sa väčšinou venujú zdravotným problémom posádky alebo majú vlastné projekty, na ktorých pracujú.
Niekedy raz za deň, niekedy aj trikrát, chodíme von do terénu na expedíciu. Vtedy si na seba oblečieme skafandre, tak ako by sme to spravili aj vo vesmíre. Bez nich ísť von nemôžeme.
Na expedície v teréne alebo teda na „spacewalk“ môžeme ísť len na niekoľko hodín, lebo máme obmedzené množstvo vzduchu. Skafandre sú tiež dosť ťažké, čiže sa človek pomerne rýchlo unaví.
Kto tvorí astronautom program? Robili ste to ako veliteľka misie vy?
Nie. Všetko je dopredu naplánované cez riadiace stredisko. Predstavte si niečo ako NASA Houston, čo poznáme z filmov, kde je hlavný riaditeľ celej misie a má desiatky ľudí, ktorí mu pomáhajú. Títo ľudia plánujú astronautom program od rána do večera a aj všetky výskumy, ktoré majú robiť. Plánuje sa tam napríklad aj to, kto kedy varí, upratuje, jednoducho každý detail.
Líši sa program astronautov na Mesiaci a na Marse?
Je veľký rozdiel medzi simulovanými misiami na Mesiaci a na Marse. Mesiac je pomerne blízko, čo sa týka astrofyziky. Trvá len niekoľko sekúnd kým príde správa na Zem a zo Zeme na Mesiac. Teoreticky, pokiaľ by nastal nejaký problém, tak by sme si mohli s ľuďmi na Mesiaci zavolať a poslať im pomoc. Ľudia, ktorí budú chodiť na misie na Mesiac teda zrejme budú fungovať ako astronauti na ISS. Každý deň im príde nový rozvrh toho, čo treba spraviť v rámci dňa.
Astronauti na Marse sa musia vedieť rozhodovať samostatnejšie ako na Mesiaci.
Mars je však oveľa ďalej ako Mesiac. Preto na simulovaných misiách na Mars cvičíme ľudí k väčšej samostatnosti. Ak by si niekto zlomil napríklad nohu a chceli by inštrukcie zo Zeme, museli by počkať 20 minút kým správa na Zem príde a potom čakať ďalších 20 minút, kým príde naspäť. Za 40 minút sa vie stať veľa zlého. Preto na Marse, hoci by dostali astronauti z riadiaceho strediska rozvrh, by veľa rozhodnutí zostávalo na veliteľovi posádky. Napríklad, ak by bolo zlé počasie a riadiace stredisko by im v ten deň naplánovalo spacewalk, mohol by veliteľ povedať, že budú v ten deň robiť niečo iné, aby neohrozil zdravie posádky. Na Marse by mali astronauti viac samostatnosti a slobody v rozhodovaní.
Skúmanie vesmíru je plné tém, ktorým ľudia nerozumejú a často pri ich nesprávnom pochopení vznikajú rôzne misinformácie, z ktorých časom môžu vzniknúť konšpiračné teórie či hoaxy. Čo by ste poradili ľuďom, ktorí sa v tom vôbec nevyznajú? Ako môžu spoznať, či im niekto ponúka dôveryhodné informácie o živote vo vesmíre, alebo naopak len nejaké domnienky?
Je náročnejšie a náročnejšie, aby ľudia spoznali, čo je pravda a čo nie. Zdroje sú číslo jedna a tak fungujeme aj my vedci. Všetko, čo zatiaľ vieme a na základe čoho pracujeme, je založené na práci iných ľudí pred nami, ktorí robili výskum. Pozeráme sa na ich publikácie a používame tieto zdroje, aby sme mohli vytvoriť ďalšie teórie, pripraviť experimenty a posúvať sa vo vede vpred.
Je dôležité si všímať aj to, z akých zdrojov čerpáme informácie. Veda funguje tak, že sa snažíme nazbierať čo najviac informácií, ktoré potvrdzujú alebo naopak vyvracajú naše dohady.
Všetko, čo doteraz vieme, je najpravdepodobnejšia hypotéza alebo najpravdepodobnejšie vysvetlenie. To znamená, že máme milión informácií, ktoré potvrdzujú nejaký fakt. Potom existuje pár tvrdení, ktoré ho vyvracajú. My sa pozeráme na to, čo je najpravdepodobnejšie. Ľudia, ktorí šíria konšpirácie, si nájdu tých pár informácií z milióna, ktoré nesúhlasia s hlavnou teóriou a začnú ich používať ako argumenty, aby ju spochybnili. Musíme sa vždy zamyslieť nad tým, čomu budem veriť skôr. Či tým miliónom faktov, ktoré potvrdzujú hlavnú teóriu, alebo tým pár, ktoré ju spochybňujú.
Veľakrát sa nájdu vedci, ktorí často z neetických dôvodov idú proti tomu, čo hovoria milióny iných vedcov. Treba si preto aj o ľuďoch, ktorí nám niečo tvrdia zistiť viac a získať na nich názor, najmä od iných vedeckých organizácií.
Stretli ste sa aj vy osobne s vedcami, ktorí zavádzajú, šíria dezinformácie alebo šíria klamlivé informácie kvôli vlastnému zisku?
Osobne ich našťastie veľa nepoznám. Viem o prípadoch, kedy ľudia menili fakty vo svoj prospech, ale nie kvôli tomu, že by chceli šíriť klamlivé informácie, ale preto, že im hrozila strata práce. Práve to je jedna z veľkých chýb akademického prostredia. Väčšina týchto prác ako profesori a vedci je založená na tom, že človek musí stále niečo publikovať a získavať rôzne granty.
Ak nie je úspešný v týchto aktivitách, tak mu hrozí, že si prácu neudrží. Vedci sú z tohto neustáleho tlaku na výkon vo veľkom strese. Zháňajú peniaze, píšu publikácie a popri tom nemajú čas robiť poriadnu vedu a zaoberajú sa skôr byrokraciou. Práve tento stres a tlak môže viesť niektorých ľudí k tomu, že sfalšujú údaje výskumu, aby mohli viac publikovať a tým pádom si udržali prácu.
Nehovorím, že je to správne, pretože to nie je. Je to jeden z dôvodov, prečo som odišla z akadémie. Videla som tam veľa podobného správania a myslím si, že je to toxické a nezdravé prostredie.
A s vedcami, ktorí konšpirovali a spolupracovali s konšpiračnými médiámi ste sa niekedy stretli?
Našťastie je málo takých vedcov, ktorí úmyselne zavádzajú alebo klamú, aby prihrávali konšpiračným médiám.
Raz som bola oslovená spraviť rozhovor pre médium, o ktorom som až neskôr zistila, že je konšpiračné. Informácie, ktoré som im poskytla, boli fakty, a tak som si povedala, že keď som naozaj skončila v takomto médiu, tak som aspoň šírila pravdu. Ľudia, ktorí sledujú toto médium sa pre zmenu dozvedia niečo skutočné a pravdivé.
Museli ste niekedy čeliť útokom konšpiračných médií alebo konšpirátorov, ktorí spochybňovali vašu prácu?
Čelila, ale nielen od konšpiračných médií, ale od takých, ktoré sa pokladajú na Slovensku za relevantné. Redaktori, ktorí pre nich pracovali, sa rozhodli ísť cestou klamstiev a dezinformácií.
S desiatkami mladými ľuďmi zo Slovenskej organizácie pre vesmíre aktivity sme postavili prvú slovenskú družicu. Chceli sme tak dokázať, že na Slovensku máme potenciál, aby sme robili vesmírny výskum a vesmírne technológie. Aj vďaka tomuto projektu sa Slovensko postupne stalo pridruženým členom Európskej vesmírnej agentúry a na Slovensku od tej doby vzniklo približne 40 firiem, ktoré sa zaoberajú vesmírnymi technológiami. Pridala som sa k tejto organizácii a neskôr som ju aj viedla.
Ženy vo vede sa často stretávajú s nedostatočnou úctou od svojich kolegov aj médií.
Vtedy sa začali šíriť dezinformácie o mne aj o projekte. Tieto médiá opisovali zostrojenú družicu ako hračku, ktorú by dal dokopy hocikto. Aby niečo úspešne vyletelo do vesmíru, je na to potrebných veľa znalostí, schopností a tvrdej práce. Družica letela do vesmíru v roku 2017. V tom čase približne len 30% takých družíc dokázali úspešne vo vesmíre fungovať. To znamenalo nesmierny úspech pre nás, že naša družica to dala na prvú.
Bolo neférové, že o nás šírili klamstvá. O mne tvrdili, že som nikdy nepracovala pre NASA a o družici, že je to len hračka stredoškolákov.
Dezinformácie začala šíriť malá skupina slovenských akademikov a vyššie spomínané média sa toho až s príliš veľkým nadšením chytili. Namiesto toho, aby si overili informácie, začali zavádzať. Boli zverejnené aj videorozhovory s jedným z týchto akademikov, ku ktorému sa nemenovaný novinár správal veľmi zdvorilo a neustále ho oslovoval pán doktor. Potom prišiel ten istý novinár za mnou a začal ma oslovovať s veľmi útočným tónom Michaela, Miška, pričom mám tiež doktorský titul.
Keby to bol správny novinár, tak sa správa rovnako k jednej aj druhej osobe a snaží sa zistiť pravdu. Namiesto toho už mal vytvorené svoje predsudky, možno aj preto, že som bola mladou ženou.
Je smutné, že predsudky spojené s rodom a vekom hrajú na Slovensku stále veľkú rolu. Vy robíte veľa prednášok pre mladých ľudí. Ako vnímate túto generáciu? Majú mladí ľudia záujem o vedu?
Niekoľko týždňov dozadu som robila prednášku pre jednu školu v Bojniciach a bolo úžasné, aká bola interaktívna. Bola som veľmi milo prekvapená. Celý čas som sa niečo pýtala ja ich a prípadne oni mňa. Keď skončila prednáška, prišiel čas na diskusiu. Približne hodinu som deťom odpovedala na otázky.
Boli tam žiaci od tretej po deviatu triedu a všetci mali veľmi dobré otázky. Riaditeľka potom musela debatu ukončiť, lebo išli späť do školy, ale boli celí nešťastní, že už musia ísť. Bolo to veľmi milé a povzbudzujúce, že je na Slovensku taký veľký záujem o vedu. Na množstve ďalších škôl po celom Slovensku som sa stretla s podobným záujmom. Záujem o vedu medzi mladými ľuďmi je naozaj veľký.
Čo by ste poradili mladým ľuďom, ktorí zvažujú, či si ísť za svojím snom, aj keď sa zdá na prvý pohľad nedosiahnuteľný?
Poradila by som im, nech si idú za svojím snom, nech sa zdá akokoľvek nedosiahnuteľný. Ja si stále idem za svojím detským snom stať sa astronautkou.
Žiaľ, tento sen je ešte stále vzdialený, pretože Slováci a Slovenky momentálne nemajú veľké možnosti letieť do vesmíru. Slovensko sa stalo pridruženým členom ESA (European Space Agency), avšak tesne sme zmeškali výber astronautov, ktorý prebehol pred naším pripojením. Na ďalší výber sa môžeme hlásiť, ale bude sa konať približne až o desať rokov. Pokiaľ Slovensko nebude prispievať viac financií do ESA, tak ani nehrozí, že niekoho z nás vyberú.
Potom sa môžem hlásiť ako astronautka do NASA, no na to potrebujem americké občianstvo a o to si viem požiadať až o dva roky. Poslednou možnosťou sú komerčné lety, ktoré sú ale veľmi drahé a do vesmíru sa s nimi človek dostane tak na 5 minút. Za ten čas si akurát stihne spraviť selfie a ísť naspäť na Zem.
Mojím cieľom, prečo som vždy chcela ísť do vesmíru, je robiť výskum a prácu, ktorá posunie ľudstvo ďalej.
Je to niečo, za čím si idem celý život a viem, že som spravila všetko pre to, aby som sa k tomuto snu priblížila. Aj keby sa mi to nepodarilo, vďaka ceste, ktorou som doteraz prešla, aby som sa stala astronautkou, som zažila úžasné veci. Pracovala som so skvelými ľuďmi po celom svete, robila som pre NASA, bola som veliteľkou viac ako 30 simulovaných misií na Mesiaci a na Marse.
V skratke to stojí za to, ísť si za niečím, čo chcem dosiahnuť, lebo človek robí každý deň niečo, čo ho baví. Vďaka tomu má väčšiu chuť do života a môže mať pozitívny vplyv na svet okolo seba. Určite po ceste narazí na ťažkosti, na ľudí, ktorí mu budú hádzať polená pod nohy, ale netreba sa nechať odradiť. Možno vám nebude nikto iný veriť, hlavne že veríte sami v seba. Nájdite si skupinu kamarátov, ktorí vás budú povzbudzovať na tejto ceste, lebo to je taktiež veľmi dôležité.
Aj keby sa mi nepodarilo stať sa astronautkou, tak viem, že som svojou prácou pomohla otvoriť dvere iným mladým ľuďom zo Slovenska, ktorým sa to snáď podarí.
