„Milý, mladý Rarach, mohol by si prestať nenávidieť a hnevať sa na veci okolo seba.
Veci by si mohol spoznať a porozumieť im skôr, ako si na ne vytvoríš názor a začneš sa na niečo hnevať. Želám si, aby si začal okolo seba šíriť viac lásky, lebo to je dôležité. Porozumieť si. Hľadať spoločné znaky s kýmkoľvek a s čímkoľvek a nie tie odlišné, hnevlivé,“ odpovedá Matej “Rarach” Jurášek na otázku, čo by povedal svojmu mladšiemu ja, keby mohol.
Rarach bol na čele chuligánskej skupiny. Chodil sa biť na štadióny aj mimo ne, hajloval po uliciach a na štadiónoch často kričal Hitler. Dnes žije so svojou manželkou a synom na ostrove Madeira. O svojej minulosti hovorí preto, aby sa s ňou vyrovnal a pomohol iným, ktorí boli, sú alebo rozmýšľajú nad tým, že sa pridajú do chuligánskej skupiny.
„Začalo to nevinne – fandením, spoločným spievaním, mávaním vlajkami či nosením rovnakých farieb. Postupne to však nestačilo mne ani mojim kamarátom. Tlačili sme to ďalej. Išiel som do prvej dohodnutej bitky medzi dvoma chuligánskymi skupinami. Dohodli sa počty, miesto stretnutia, čas a jednoducho sme sa pobili,“ spomína Rarach na svoje začiatky v chuligánskej skupine.
Na štadiónoch často prejavovali svoj obdiv k nacizmu a Adolfovi Hitlerovi.
„Nakreslili sme banner na jeho narodeniny, kde sme napísali: Alles gute, strýko. Mysleli sme si, že sme hrdinovia, keď sme priali všetko najlepšie k narodeninám Hitlerovi,“ hovorí v rozhovore bývalý chuligán.
💬 Ako sa voláš a čo najviac v živote ľutuješ?
Volám sa Rarach alebo Matej, tak ma volá už asi iba moja mamina. Čo najviac v živote ľutujem? Možno to, že som viac necestoval, keď som bol mladší. Keď som bol na strednej škole, mal som viac cestovať.
💬 V minulosti si bol členom chuligánskej skupiny. Vedel by si vysvetliť, čo to je?
Áno, bol som členom chuligánskej skupiny v Martine. Mali sme družbu s chuligánmi Slovana Bratislava. Tieto družby ďalej naväzovali na Poliakov či na Rakúšanov, ale aj na iné zahraničné skupiny.
V mojom úzkom okruhu sme boli poväčšinou mladí chalani, ktorí chceli rebelovať. Ja som okrem toho hľadal skupinu, kde by som sa mohol zaradiť. Miesto, kam by som patril, a práve to mi chuligánska skupina ponúkla.
Rýchlo som zapadol. Chalani ma prijali. Potom som sa viezol so skupinou ďalej na takej vlne, ku ktorej sa pridával hnev, nenávisť a všetky ostatné veci, ktoré nás spájali a ťahali ďalej. To bolo však niečo, na čo som nemyslel predtým, ako som tam vstúpil.
💬 Ako si sa dostal do chuligánskej skupiny?
Dlho som si myslel, že ma k tomu priviedla priateľka v 16. rokoch. Ponúkla mi, že ma zoberie na štadión a môžeme sa ísť spolu pozrieť na hokejový zápas do Martina. Myslel som si, že toto bol začiatok.
Nie je to však úplne tak. Začiatok tohto príbehu je zapeklitejší. Veľmi som chcel niekam patriť, byť niečoho súčasťou. Videl som jeden film, volal sa Green Street Hooligans, hral tam Elijah Wood, ten týpek, čo hral Froda v Pánovi Prsteňov. Imponovalo mi, že tento hlavný hrdina prichádza z Ameriky do Londýna ako úplne neznámy a nechcený.
Ja som sa v jeho príbehu našiel, lebo som chcel tiež niekam takto patriť. On sa vo filme pripojil k chuligánom z Westhamu a bol z toho nakoniec celkom pekný príbeh.
Ja som z toho celého, hlupák mladý, pochopil iba to, aké ľahké je pridať sa k takejto partii. Keď ma priateľka zobrala na štadión, tak bolo relatívne jednoduché sa pripojiť ku chalanom z chuligánskej skupiny. Všetci sme sa podobne obliekali, všetci sme mali vyholené hlavy a na nohách obuté biele adidasy.
Pre 16 ročného chalana to bolo znamenie, že niekam patrí. A to bez toho, aby som niečo vedel. Stačilo prísť, no a ja som prišiel.
💬 Pre teba teda bolo dôležité byť súčasťou partie a niekam patriť.
Áno. Boli situácie, keď sme sa oslovovali bratia. Hlavne so zopár chalanmi, s ktorými sme robili všetko spolu. Mali sme pocit, že sme ako rodina. V tom čase som si myslel, že je to to najlepšie, čo môžem robiť.
Keď si sa ma pýtala, čo v živote ľutujem, tak som práve povedal cestovanie. V tom čase som sa zvykol biť na lúke, na štadióne a hovorím si, že som ten čas mohol radšej využiť na cestovanie a spoznávanie nových miest.
💬 Ako to vyzeralo, keď ste boli spolu? Čo ste spolu robili najčastejšie?
Pre mňa osobne to malo byť v prvom rade o nájdení partie a myslel som si, že budeme spolu fandiť nášmu klubu. Začalo to nevinne – fandením, spoločným spievaním, mávaním vlajkami či nosením rovnakých farieb.
Postupne to však nestačilo mne ani mojim kamarátom. Tlačili sme to ďalej. Išiel som do prvej dohodnutej bitky medzi dvoma chuligánskymi skupinami. Dohodli sa počty, miesto stretnutia, čas a jednoducho sme sa pobili.
Bitky sme sa snažili organizovať tak často, ako to len bolo možné.
💬 Ak to správne chápem, bitky sú vždy dohodnuté? Keď ste išli s chuligánmi na štadión, už vopred ste vedeli, že sa pobijete?
Nie, nie je to vždy dohodnuté. Toto čo som spomínal, bola dohodnutá bitka, takzvaná “grilovačka”. Takéto bitky sa vždy odohrávali mimo mesta niekde na lúke. Nemalo to s futbalom, s hokejom, s hádzanou, s petangom či s akýmkoľvek iným športom nič spoločné.
Bolo to čisto o tom, že partia chalanov sa chcela pobiť, lebo sme sa nevedeli inak v živote presadiť. Tak sme sa išli pobiť mimo dňa zápasu.
Bitky, ktoré vidíš na štadióne nie sú dohodnuté. Tam je to vždy spontánne. Väčšinou sa podcení bezpečnosť zo strany klubu a príde ku kontaktu, ku ktorému by dôjsť nemalo. Práve na to je tam SBS a polícia, aby k takýmto stretom nedošlo. Napriek tomu sa to deje a bude sa to stále diať dovtedy, kým budú mať títo ľudia povolený vstup na štadión.
💬 Tvoja skupina sa bila aj na štadiónoch alebo iba na dohodnutých bitkách na lúke?
Bili sme sa aj na štadiónoch. Prakticky sme sa bili všade, kde to bolo len trochu možné. Mali sme pocit neohrozenosti. Si mladý, máš 18 rokov a chceš niečo svetu ukázať.
„Toto som JA, toto dokážem.“ Keď nevieš pekne maľovať, spievať, tancovať, no proste nemáš žiadny skill, kde by si sa vedel v živote presadiť, tak urobíš to jediné, čo vieš. V našom prípade to bolo pútať na seba pozornosť a biť sa.
Chodili sme na štadión preto s tým zámerom, že ak sa podarí, tak možno niečo hodíme, možno niečo odtrhneme, s niekým sa pobijeme a snáď nás pritom nechytí polícia. Bolo to takto naivné a hlúpe.
💬 Čo na to hovorila tvoja rodina či kamaráti?
Moji kamaráti sa z veľkej časti skladali práve zo skupiny chuligánov. Pred kamošmi zo starších čias som sa snažil ukázať práve túto novú tvár, aby videli ako som sa zmenil. Chcel som, aby videli, že som nabral svaly, mám holú hlavu a všetci sa ma boja.
Imponovalo mi, že ľudia, ktorí ma v minulosti poznali inak, ma teraz vnímajú ako bitkára a nebezpečného človeka, ktorého sa majú báť. Nesnažil som sa s nimi vytvárať iný vzťah. Chcel som, aby ma rešpektovali.
Rešpekt som si však pomýlil so strachom.
Nezáležalo mi na ľuďoch, záležalo mi len na tom, aby ma rešpektovali. Ja som si teda myslel, že ma rešpektujú, no oni sa ma iba báli alebo sa ma stránili, lebo so mnou nechceli mať nič spoločné.
Rodine som sa snažil toto svoje životné presvedčenie, že som radikálne orientovaný bitkár, dať čo najviac najavo. Chcel som, aby o tom všetci vedeli, že som plnoletý a mám svoj názor.
Rodičom som nemohol povedať úplne celú pravdu. Keď som napríklad prišiel domov po bitke, tak som si vymyslel, že nás niekto napadol. Ak sa rodičia dozvedeli, že som bol pri nejakej bitke, tak som povedal, že som stál iba bokom a nebil som sa.
Napriek tomu, že som už bol dospelý, stále som žil pod ich strechou a nechcel som s nimi prísť do konfliktu. Tak som si vymýšľal.
Veľmi dobrý argument, ktorý som používal a ktorý mi dnes príde úplne scestný, bol, že do bitiek sa s nami zapájajú aj zdravotníci, právnici, manažéri, čiže úspešní ľudia. No a ja som súčasťou takejto úspešnej skupiny.
Používal som to ako také alibi.
💬 Radikalizovala ťa skupina, alebo si už bol radikalizovaný pred vstupom medzi chuligánov?
Už som tam prišiel ako človek radikálne ladený. Určite to nie je tak, že som prišiel ako úplne nevinatko a tam ma zrazu skazili.
Väčšinu svojich tínedžerských rokov som žil v Martine, v Turčianskych Tepliciach alebo v malej dedinke Dubové.
Keď žiješ celý život v regiónoch, je to v niečom iné, ako keď žiješ napríklad v Bratislave. Bežne počúvaš vety ako:
„Je tu u nás bordel ako u cigáňov.“ Alebo sa začne predávať dom na dedine a susedia povedia: „Dúfam, že sa nám tam nenasťahujú cigáni.“
Napriek tomu, že u nás nikdy s Rómami problém nebol, celé detstvo som počúval podobné hanlivé narážky. Ako sa teraz vybaľujeme na Madeire, tak mám tiež niekedy tendenciu povedať: „Je tu bordel ako u…“ Potom sa zastavím. Je to tak nešťastné slovné spojenie, a tak nešťastné prirovnanie.
Myslím si, že takéto veci formovali aj mňa. Neboli sme zvyknutí na inakosť. Prídeš do väčšieho mesta a vidíš dvoch mužov, ktorí sa držia za ruky. Ty si to nikdy nevidel a jediným zdrojom informácií o pároch rovnakého pohlavia boli miestni štamgasti z krčmy. Všetci si asi vieme predstaviť, aké veci môžu porozprávať.
V takomto prostredí vyrastáš a nikto ti nepovie, že je to v poriadku, že sme ľudia a sme si rovní. Vyšiel som teda z takéhoto zázemia na tribúnu štadiónu a tam som sa v týchto názoroch len utvrdil.
Najmä starší chalani boli zarytí náckovia, ktorí nás mladších viedli. My sme s tým boli stotožnení.
💬 Ovplyvnili tvoje názory sociálne siete?
Keď som sa prvýkrát prihlásil na Facebook, začal som hltať informácie napríklad o holokauste. Kotleba v tom čase natáčal videá o tom, ako zhorela Krásna Hôrka a tvrdil, že za to môžu Rómovia.
Mal som pocit, že sa môžem oprávnene hnevať. Nejakí zlí a teraz pardon za výraz, “cigáni”, nám zapálili Krásnu Hôrku. Obrovské dedičstvo našich starých materí a otcov.
Tam sa vo videu rozhorčuje nejaký nácek a ty s ním. Prídeš na štadión a so skupinou sa rozhorčujete spoločne. Máte priestor, kde sa viete spolu tak zdravo, alebo skôr nezdravo nahnevať.
Zomelie ťa to a v tomto “svete hovien” sa už jednoducho iba melieš a všetko sa na teba nabaľuje. Odmalička počúvaš, že Rómovia sú takí a takí. Potom príde politik, ktorý to celé podchytí. Ja som bol akurát vo veku, keď som išiel prvýkrát voliť, keď sa udialo nešťastie s Krásnou Hôrkou.
Veľmi živo si pamätám, ako som išiel voliť Kotlebu s hnevom v sebe. Veril som, že on s ľuďmi, ktorí zapálili Krásnu Hôrku, poriadne zatočí.
Viem, že aj tento rok budú voľby a viem aj to, že veľa ľudí pôjde voliť prvýkrát. Veľmi dúfam v to, že si dá čo najviac ľudí pozor na to, aby ich voľbu nemotivoval hnev, tak ako sa to stalo mne. Dnes to veľmi ľutujem.
💬 Hajlovanie či iná nacistická symbolika nie je pre chuligánske skupiny neznáma. Často tieto prejavy vidíme priamo na zápasoch. Prečo? Sympatizujú chuligánske skupiny s ideológiou nacizmu?
Nacizmus a rasizmus sú veľmi hlboko spojené nielen s chuligánskymi skupinami na Slovensku, ale aj v zahraničí. Existujú aj antifašitické skupiny, napríklad Trenčín má antifa skupinu, v Nemecku je tiež niekoľko antifa skupín.
Naša skupina používala fašistické myšlienky, nacistické symboly a spievala rasistické chorály. Všetky tieto veci sme radi púšťali von už len tak z hecu. Pamätám si, dnes mi to príde tragikomické, že som prišiel na štadión a v nejakom momente tam začali chalani kričať: Hitlerjugend. Ja, šestnásťročný blbec, čo som po nemecky nevedel ani zaťať, som začal kričať: Hitler Junge.
Starší, dobromyseľný skín vedľa mňa mi hovorí: „Ale to je Hitlerjugend. Musíš kričať Hitlerjugend.“ Opravil ma a odvtedy som už kričal správne so všetkými ostatnými.
Vôbec som tomu nerozumel a mnohí chalani okolo mňa tomu tiež vôbec nerozumeli. Len tá možnosť, že k niekomu patrím a môžem spolu s nimi vykrikovať aj za tú cenu, že kričím Hitlerjugend a vôbec neviem, kto to bol a čo to bolo. Dnes viem, že to bola jednotka Hitlerovej mládeže. To som však vtedy ale vôbec netušil a kričal som preto, lebo to robili aj ostatní.
Keď sa hral zápas v deň Hitlerových narodenín, zvykli sme si to nejako pripomenúť. Kričali sme niečo o Hitlerovi, samozrejme, nie úplne na šupu. Robili sme to tak, aby nás za to policajti nemohli zadržať, ale zároveň, aby sme si medzi sebou odovzdali odkaz. Napríklad, nakreslili sme banner na jeho narodeniny, kde sme napísali: Alles gute, strýko. Mysleli sme si, že sme hrdinovia, keď sme priali všetko najlepšie k narodeninám Hitlerovi.
Taktiež sme zvykli počas 88. minúty kričať na futbalovom zápase a podobne. Tieto symboly a odkazy sú rozhodne súčasťou chuligánskych skupín. Problémom je aj anonymita, ktorú ti skupina poskytne.
Medzi stovkami ľudí si môžeš pokojne dovoliť zakričať na štadióne Hitler lebo vieš, že ťa skupina podrží. Čo spraví polícia? Zbalí 300 ľudí na štadióne, lebo stoja za jedným bannerom? No nie. Je to strašne smutné, ale je to tak.
💬 Bol si za svoje činy niekedy potrestaný?
Nie. Boli sme viackrát trestne stíhaní a viackrát vypočúvaní, či už v priestupkových veciach alebo trestných. Nikdy to ale nebolo za propagáciu a šírenie nacizmu. Tým, že nám nikto nič za toto neurobil, mali sme pocit, že môžeme. To je ten obrovský problém, že ľudia majú pocit neohrozenosti. Nikto ich za to nijako netrestá.
To je možno aj ten dôvod, prečo majú ľudia na sociálnych sieťach pocit, že môžu napísať čokoľvek a nikto ich za to nepotrestá. Následne to skrývajú za nejakú demokraciu a slobodu prejavu.
To som si presne myslel, keď som chodil na štadión a kričal Hitler. Nikto mi za to nič nespravil, tak som sa rozhodol, že v tom budem pokračovať. Hovoril som si, že to nikomu neubližuje a zvyšuje mi to street kredit. To bola pekná blbosť lebo vždy to niekomu ubližuje.
💬 Nedobehla ťa tvoja minulosť?
Dobieha ma každý deň. Dobehlo ma to viackrát v minulosti, aj kvôli práci. Istý čas som pracoval ako osobná ochranka a párkrát sa mi stalo, že sa do toho moja minulosť prihlásila. Možno aj to je dôvod, prečo som sa o tom rozhodol hovoriť.
V našej spoločnosti je viacero osôb, ktoré boli súčasťou takéhoto hnutia alebo majú za sebou extrémistickú minulosť, ale nehovoria o tom nahlas. Plynú ďalej. Možno zastávajú funkcie, ktoré by zrejme nezastávali, keby to o nich ľudia vedeli.
Nie som tu na to, aby som tých ľudí označoval a asi to ani nikdy robiť nebudem. To je už na ich svedomí. Chcel som o tom hovoriť aj preto, lebo mám malého syna. Mišo má rok a pol a v nejakom momente sa môže stať, že sa k nemu tieto informácie dostanú.
Možno mi povie: „Otec, veď ty si bol v minulosti na čele chuligánskej skupiny a bil si sa. Chodil si s vyholenou hlavou a hajloval si po uliciach. Prečo si mi to nepovedal?“
Práve preto to hovorím nahlas, aby to pomohlo aj ďalším vyrovnať sa so svojou minulosťou. Je to aj môj spôsob ako sa s tým vyrovnávam a ako sa z toho dostávam von lebo ver mi, že ma to ťaží.
Viem, že sa o tom raz budem rozprávať s mojím synom a chcem mať vyložené karty na stole. Zároveň chcem o tomto hovoriť, aby sa podobným problémom vyhli v budúcnosti ďalší ľudia. Verím tomu a dúfam, že tento rozhovor bude čítať, čo najviac mladých ľudí, ktorí si povedia: „Aha, tak toto nie. Toto naozaj nechcem.“
Ľad, po ktorom som kráčal je tenký a vie sa hocikedy zlomiť. Mne niekoľkokrát popraskal pod nohami a takmer sa prepadol. To, že sa podo mnou neprepadol úplne neznamená, že sa nemôže pod druhými a nebudú sa môcť vrátiť do spoločnosti. Treba si dávať obrovský pozor na to, čo robíme a ako konáme, lebo minulosť nás všetkých, či chceme či nie, v nejakom momente doženie. Treba na to myslieť.
💬 Čo ťa viedlo k zmene?
Nedialo sa to z dňa na deň, išlo to postupne. V prvom rade som vyšiel z chuligánskej skupiny. Podrobne to budem opisovať v pripravovanej knihe. Ďalším dôležitým krokom bolo, že som sa rozhodol odsťahovať z Martina a odišiel som bývať do Bratislavy. Tam som spoznal moju, teraz už manželku, s ktorou máme krásneho syna.
Následne som mal veľmi intenzívnu skúsenosť počas kampane s pani prezidentkou Zuzanou Čaputovou, ktorej som robil ochrankára v posledných týždňoch kampane. Počas tohto obdobia som mal veľa intenzívnych rozhovorov s ňou a s jej tímom. Mala veľa iných povinností, no napriek tomu vždy, keď sme sa rozprávali, som mal pocit, že ma skutočne vypočula. Nikdy ma nesúdila. Nepamätám si, čo som jej povedal. Možno aj našťastie, lebo netuším, čo všetko som jej vtedy mohol narozprávať.
Bola veľmi dôležitou súčasťou mojej zmeny, lebo práve po jej kampani som oznámil v bezpečnostnej firme, že končím. Chcel som viac cestovať. Začal som s manželkou, vtedy ešte priateľkou, omnoho viac spoznávať svet. Išli sme spoločne na prvú cestu do Ríma. S týmto nastavením v hlave sa dialo veľmi veľa vecí. Prestal som fajčiť, začal som čítať knihy, učiť sa cudzí jazyk.
Ponechal som si v živote ľudí práve z prezidentskej kampane. Veronika Gulášová, ktorá bola v tom čase šéfkou kampane, sa stala mojou najlepšou kamarátkou a dodnes ňou aj je. Žena, s ktorou by som v minulosti možno ani neprehovoril, lebo bola z opačného spektra ľudí, do akého som patril ja. Dnes sme najlepší kamaráti a aspoň raz za týždeň si musíme zavolať, aj keď bývam na Madeire.
Spektrum ľudí, s ktorými som sa začal baviť po tom, čo som sa presťahoval do Bratislavy a začal v novej práci, ma zmenilo. Zrazu sa v kolektíve neriešilo to, ako sme koho zbili či iné “duchaplné” témy. Riešili sa tam podstatné témy, ako napríklad rôzne situácie v spoločnosti, či v politike. Tieto témy sa mi zrazu zdali dôležitejšie a podnetnejšie.
Keď sme išli spolu na obed, riešili sme témy ako napríklad vraždu Martiny a Jána alebo klimatickú krízu a ja som k tomu nemal čo povedať. Môj svet sa skladal z bojových športov, futbalu a podobne.
Chcel som však byť súčasťou týchto debát a lepšie im rozumieť.
Predplatil som si rovnaké denníky ako mali kolegovia a začal som čítať oveľa relevantnejšie, platené a overené informácie.
Bol to pre mňa veľmi dôležitý krok, keďže som prestal čerpať informácie len tak ad hoc z Facebooku, ale začal som čerpať informácie zo skutočne relevantných zdrojov. Vtedy som si uvedomil, že som žil celý život v akomsi klame.
💬 Keby si mohol niečo poradiť svojmu mladšiemu ja, čo by to bolo?
Milý mladý Rarach, mohol by si prestať nenávidieť a hnevať sa na veci okolo seba. Veci by si mohol spoznať a porozumieť im skôr, ako si na ne vytvoríš názor a začneš sa na niečo hnevať. Želám si, aby si začal okolo seba šíriť viac lásky, lebo to je dôležité. Porozumieť si. Hľadať spoločné znaky s kýmkoľvek a s čímkoľvek a nie tie odlišné, hnevlivé.
Nájsť veci, ktoré nás rozčúlia a nahnevajú je ľahké. V okolí sa nachádza veľa podnetov, ktoré nás môžu rozčúliť a môžeme sa nimi nechať strhnúť.
Cesta hnevu vedie vždy len k nepekným veciam. Keď sa touto cestou vyberieme, tak máme veľmi veľkú šancu nedopadnúť v živote úplne dobre. Keď sa budeme snažiť robiť veci láskavo, tak máme v živote šancu dosiahnuť niečo lepšie, aj uspieť a byť spokojnejší.
Som omnoho spokojnejší v živote ako keď som bol mladší a som šťastný. Keď som začal byť viac láskavý, tak mi do života prišli skvelé veci. Mám krásnu manželku, krásneho syna a žijem na krásnom ostrove Madeira. Mám pocit, že som mal v živote veľké šťastie.
Zdroj titulnej fotografie: archív M.J.
Realizované s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti
SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie. Za obsah tohto dokumentu výlučne zodpovedá Zmudri.
