Generácia,
ktorá sa zaujíma

​​Dobrovoľník Ivan: Získavanie dôvery ukrajinských vojakov ma stálo rok života

Ivan a ukrajinská vlajka - ilustračná foto.

Ukrajinci a Ukrajinky prežívajú už druhú zimu počas vojny. Rusi, pred ktorými sa bránia, budú zrejme pokračovať v útokoch na elektrickú sieť, aby bežných ľudí odstavili od tepla či svetla. Okrem toho, že im tým znepríjemňujú a často aj ohrozujú život, oslabujú tak aj chod celej krajiny. 

Mladý dobrovoľník Ivan Koribanič preto počas svojich ciest na Ukrajinu prichádza s pomocou aj za elektrikármi, ktorí sú na miestach útokov väčšinou prví a okamžite opravujú zničené elektrické vedenie. „Bez nich by sa na zasiahnutých miestach úplne zastavil život,“ hovorí o tom, prečo okrem vojakov či hasičov nosí pomoc aj im. 

Na Ukrajinu, ktorú od začiatku vojny opakovane navštevuje, sa vybral aj krátko pred Vianocami. Ide navštíviť členov ukrajinskej armády, ktorí sa mu za posledné mesiace stali blízkymi priateľmi a druhou rodinou. Aj keď je doma na Slovensku, ostáva s nimi v pravidelnom kontakte a sleduje, čo sa deje na fronte.

Ivan so svojou dodávkou oblepenou ukrajinskými symbolmi najskôr zamieri na Donbas, južne od Bachmutu. Potom sa presunie k hasičom a do nemocnice v Konstantinivke a jeho cesta pokračuje do Charkovskej oblasti a na ruskú hranicu, kde navštívi ďalších vojakov.

„To je taká moja klasická cesta. Na všetkých týchto zastávkach budem odovzdávať humanitárnu pomoc. Teraz to bude taká christmas edition, nesiem im aj veľa darčekov a perníkov,“ povedal v rozhovore pre Zmudri G krátko pred svojím odchodom na Ukrajinu. 

V rozhovore sa tiež dozvieš: 

  • Odkiaľ majú ukrajinskí vojaci súčiastky na montovanie dronov? 
  • Ako Rusi pomáhajú Ukrajincom zlepšovať sa v bojoch? 
  • Ako zvláda fungovanie medzi bojovou líniou a štúdiom na vysokej škole v Bratislave?
  •  Ako vnímajú vojnu na Ukrajine jeho blízki? 

Aktuálne si opäť na Ukrajine, kam si išiel s dodávkou plnou humanitárnej pomoci. Kedy sa vrátiš? 

Niekedy tesne pred Vianocami, asi 22. decembra. Minulý rok som tam bol aj počas Nového roka, ale tentokrát by som chcel byť na sviatky doma. 

Chodíš aj na miesta, kde sa aktívne bojuje? 

Áno, chodím aj na také miesta. Snažím sa veľa premýšľať nad tým, prečo tam idem. Chodím tam aj preto, lebo mám pocit, že túto vojnu treba ľuďom stále približovať. Jasné, že humanitárka sa dá vyložiť aj niekde na bezpečnejšom mieste, ale mám pocit, že čím bližšie viem ísť k tomu konfliktu a ukázať vojnu ľuďom, ktorí ju nezažili, tak tým silnejšie a autentickejšie ju viem priniesť. A zároveň, tým skôr títo ľudia uvidia potrebu pomáhať.

Kde sa teraz najviac bojuje? 

Teraz je to tak, že najviac bojujú Rusi, lebo z nejakého nepochopiteľného dôvodu chytili druhý dych a dokázali sa preskupiť. Asi to také naj miesto, ktoré teraz posledné mesiace najviac rezonuje, je Avdijivka pod Bachmutom. Ale toto je z ruskej strany. Oni aktívne bojujú, Ukrajinci sa len bránia a teraz nikde neútočia. 

Ako sa Ukrajinci pripravujú na zimu? Minulý rok počas zimných mesiacov Rusi vo veľkom útočili na elektrárne a elektrické vedenie, ako to vyzerá teraz?

Ukrajina hlavne minulý rok nemala toľko protivzdušných systémov, ako má teraz, preto sa proti týmto útokom nevedela efektívne brániť. Bežní civilisti v tomto smere nedokážu nič urobiť a sú odkázaní len na to, či Rusi niečo trafia. Na druhej strane je to na Ukrajincoch a na tom, čo dokážu ubrániť. Podľa mňa si počas tejto zimy budú vedieť lepšie chrániť infraštruktúru na západnej Ukrajine, čiže asi od Kyjeva na západ. 

„Veľakrát sa mi stalo, že som bol s vojakmi a mali v rukách nejakú zbraň, akú som v živote nevidel. Keď som sa ich spýtal, čo je to zač a ako s tým vedia pracovať, tak mi povedali, že sa to naučili používať na YouTube.“

Ale mestečká v blízkosti frontu, tie to majú na bežnom poriadku, že vypadne elektrina, lebo Rusi niečo zasiahnu. Tam je to potom zase na elektrikároch, ktorí to vedia celkom rýchlo pozliepať, lenže je otázka, na ako dlho. V poslednom čase sa snažím pomáhať práve elektrikárom z Konstantinivky a nosím im nejaké veci, aby sa im lepšie pracovalo. 

Prečo elektrikárom? 

Oni totiž svoju robotu robia v takých podmienkach a s takým rizikom, že sa to dá celkom pokojne porovnať s prácou hasičov či vojakov. Teraz sa pre nich zase vyzbieralo kopec vecí, tak sa teším.

Bez nich by sa na zasiahnutých miestach úplne zastavil život. Niektorí ľudia kúria elektrinou, čiže je to pre nich zdroj tepla, ale potrebuješ ju aj v takých obyčajných prípadoch, keď si chceš nabiť mobil a poslať niekomu správu, že si okej, keď si chceš zapnúť svetlo či uvariť čaj.

Hovoríš, že protivzdušná obrana Ukrajiny je teraz lepšia, ako takto pred rokom. Ako sa im to podarilo?

Majú viac systémov protivzdušnej obrany hlavne vďaka pomoci z Nemecka a USA, nejaké menšie množstvá systémov im dali aj iné krajiny. Ukrajinci sú zároveň šikovní a dokážu s tým veľmi dobre pracovať a kurzy na ovládanie týchto systémov dokážu ukončiť rýchlejšie, pretože sa rýchlo učia. Majú silnú motiváciu, chcú predsa chrániť svoju krajinu. 

Veľakrát sa mi stalo, že som bol s vojakmi a mali v rukách nejakú zbraň, akú som v živote nevidel. Keď som sa ich spýtal, čo je to zač a ako s tým vedia pracovať, tak mi povedali, že sa to naučili používať na YouTube. Pozreli si 15 minútové video a už vedia, ako s tým bojovať. 

Paradoxne sa niekoľkokrát stalo aj to, že tieto videá našli na ruských YouTube kanáloch. Ruskí vojaci tam ukazovali, ako čo zmontovať a ukrajinskí vojaci sa od nich učili. 

Čo ťa motivuje stále sa vracať na Ukrajinu a pomáhať? Nesmeruje tam dosť humanitárnej pomoci od štátov či veľkých organizácií?

Áno, na Ukrajinu prichádzajú kamióny plné rôznej pomoci, ktoré ale majú komplikovanú cestu a nie vždy prídu do cieľa kompletné. 

Keby som mohol, tak tam nevozím nič iné ako drony. Môj sen je mať raz auto po strop plné dronov.“

Ja tam chodím s pomocou za konkrétnymi ľuďmi a nosím im adresnú pomoc – to, čo práve potrebujú a o čo ma poprosili. Zároveň to spájam s tým, že keď tam som, tak dokážem zapnúť foťák, nahrať video alebo o tom niečo napísať. Takže pre mňa má zmysel tam byť a tráviť tam aj viac času, nielen vyložiť humanitárnu pomoc a odísť. Pretože aj vojaci si vážia, keď tam s nimi niekto trávi čas a aj keď nemusí, prežíva s nimi všetky ich ťažkosti, aj také „obyčajné“ veci. Už viackrát sa mi stalo, že mi práve za toto boli veľmi vďační.

Ako sa ti podarilo vybudovať si u vojakov dôveru? Asi si takto k sebe nepustia hocikoho.

Vždy ma to k nim ťahalo a chcel som vidieť a natočiť si alebo odfotiť ich prácu. Ale zároveň som chápal citlivosť toho celého a to, že ak sa tam budem vyslovene tlačiť, budem pôsobiť nedôveryhodne a mohli by nadobudnúť pocit, že to chcem na niečo zneužiť. 

Všetkému som dával čas. Keď niečo nevyšlo raz, tak som to nechal tak. A keď potom z ich strany prišla nejaká iniciatíva, tak som to bral ako nejaký znak, že už sa ich aj ja môžem začať pýtať, už ich môžem poprosiť, aby ma niekam vzali so sebou a podobne. Teraz je to už tak, že mi len povedia, že zajtra ideme tam a tam, poď s nami. Už sa to preklopilo. 

Ukrajinský vojak s dronom neďaleko Bachmutu v Doneckom regióne. Zdroj: getty images

Ale toto celé získavanie dôvery ma stálo rok života. A aj keby som dodnes nemal ich dôveru, tak tomu rozumiem, lebo ja som len obyčajný civilista a vlastne tam nemám čo robiť. 

Ty si zároveň aj študent dokumentaristiky na VŠMU v Bratislave. Ako vnímaš prepojenie medzi tým, čo študuješ a tým, čo zažívaš na Ukrajine? 

Určite to je to pre mňa pocit sebarealizácie, pretože toto je niečo, čo študujem a čo ma napĺňa. Teraz v piatom ročníku je to už ľahšie a dá sa to lepšie stíhať, ale štvrtý ročník bol veľmi náročný, pretože som mal veľa prednášok a veľa rôznych pedagógov. Teraz je to už trochu voľnejšie, ale aj tá voľnosť vie byť dvojsečná, lebo na konci ma vždy čakajú nejaké deadliny, ktoré treba dodržať. Ale v škole ma v tomto veľmi podporujú a na Ukrajine točím aj svoj magisterský film.

Keď som ťa prvýkrát stretla, práve si nakladal svoju dodávku pred cestou na Ukrajinu. Všade okolo boli trvanlivé potraviny, deky, čaje a drony. Majú v tejto vojne drony stále takú dôležitú úlohu? 

Keby som mohol, tak tam nevozím nič iné ako drony. Môj sen je mať raz auto po strop plné dronov. Jasné, že tie drony vedia aj útočiť a zhadzovať granáty a nie každý chce takto podporovať priame boje a zabíjanie nepriateľov. Ale zároveň je tam aj veľmi veľa dronov, ktoré sú čisto prieskumné. 

Takéto pozorovacie denné aj nočné drony sledujú, čo sa deje a vedia vojakom dať informácie o tom, kde sú Rusi, čo práve robia, ak si nakladajú do áut zbrane, tak koľko ich je, kam sa s nimi hýbu…Ukrajinci potom vedia, ako sa brániť. 

Toto je vojna dronov. Tento názov bol už veľakrát povedaný a ešte veľakrát aj bude, ale naozaj, keby Ukrajina nemala schopnosť brániť sa dronmi, tak by už dávno bolo po vojne. Rusi majú aj v tomto obrovskú prevahu. Majú oveľa viac dronov aj prostriedky na to, aby ich mohli stále zlepšovať a modernizovať. 

Teraz sa napríklad veľmi rozmohli kamikadze drony, ktoré fungujú jednorázovo. Taký dron kúpiš za pár sto eur, namontuješ naň granát za niekoľko tisíc a vieš ním zničiť tank za niekoľko miliónov. Lenže takéto majú Ukrajinci problém získať v rámci pomoci od Západu, takže robia to, že si z wishu kupujú súčiastky a drony si sami montujú. 

V jednom zo svojich článkov si spomínal, že v začiatkoch ti po návrate z Ukrajiny tvoji blízki hovorili, že je to všetko len vymyslené, masaker v Buči bol zinscenovaný a Ukrajinci si strieľajú vlastných. Zmenilo sa to nejak tým, že tam chodíš a ukazuješ im fotky?

Nie, nič. Od začiatku vojny sa mi nepodarilo ani jedného človeka s takýmito názormi prinútiť zamyslieť sa a niečo vo svojom uvažovaní zmeniť. Ešte takého nemám. 

Mám pocit, že je to stále také hádzanie hrachu o stenu, ale snažím sa. Koniec koncov si vravím, že aj to je jeden z dôvodov, prečo tam chodím a bola by hlúposť nechať sa zlomiť a prestať s tým. Je to často aj zúfalstvo, o to viac, že je to aj vlastná rodina a najbližšie okolie. Treba len veriť a dúfať, že jedného dňa si ľudia prepoja tie súvislosti a pochopia, že za touto vojnou je agresia Ruska.  

Na fotke zo 16. decembra 2023 je ukrajinský vojenský zdravotník, ktorý sa stará o vojakov zranených v bojoch v Doneckom regióne. Zdroj: Getty Images

Stretávaš sa niekedy aj s hejtom voči tebe preto, že podporuješ Ukrajinu? 

Hej. Napríklad, keď som sa mihol niekde v správach alebo ma pozvali do nejakého podcastu či na rozhovor, tak sa stalo, že v napríklad v komentároch pod videom boli rôzne odkazy, až po také, v ktorých mi cudzí ľudia želali smrť. Alebo si ma našli na Facebooku či Instagrame a písali mi súkromné správy plné nadávok až po vyhrážky smrťou. Ale našťastie na mňa zatiaľ nikto nezaútočil. 

S akými dezinfo o Ukrajine sa najčastejšie stretávaš? 

Stále s tými istými. Všetky sa opakujú, tam človek nič nové nevymyslí. Na facebookovej stránke slovenskej polície „Hoaxy a podvody” v minulosti viackrát predpovedali, aké hoaxy prídu z ruskej strany a ono to o chvíľu aj prišlo. Je to ako taká loptička, ktorú niekto hodí medzi psy, všetky sa s ňou trochu pohrajú, obžujú ju a navzájom si ju trhajú. Tak je to aj s tými klamlivými informáciami. V princípe sa všetky opakujú, hlavne tie odôvodnenia vojny. 

Vyšli aj rôzne prieskumy o tom, že Slováci veria, že Ukrajinci si vojnu spôsobili sami, alebo že za to môže NATO. Ako to na teba pôsobí?  

Ja som síce nežil, keď bola sovietska okupácia u nás na Slovensku, ale o to viac nedokážem pochopiť ľudí, ktorí mali k tej okupácii vekovo podstatne bližšie a stále majú sympatie voči Rusku. Mne sa pri tomto fakt zastavuje rozum, neviem, čo si mám o tom myslieť a veľmi ma to mrzí. Na druhej strane my môžeme byť fakt veľmi, veľmi radi, že sme v Európskej únii aj v NATO. 

Spolufinancované Európskou úniou v rámci projektu č.101091634 – Impact Acceleration of Slovak CSOs. Vyjadrené názory a stanoviská sú názormi a stanoviskami autora/-ov a nemusia nevyhnutne odrážať názory Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani Európska výkonná agentúra pre vzdelávanie a kultúru za ne nezodpovedá.

Vyber si viac z News