Predstav si, že ti celý život niekto hovorí, že tvoj jazyk je len „nárečie”, že tvoja kultúra nie je dosť dobrá a že sa máš radšej stať niekým iným. Presne toto zažívali Slováci na začiatku 20. storočia v Uhorsku. To sa dialo až do momentu, kedy sa rozhodli povedať dosť. Práve o tom bola Martinská deklarácia.
Po spojení Česka a Slovenska v roku 1918 sme spolu vydržali, s prestávkou počas druhej svetovej vojny, až do roku 1993, kedy sme sa mierovo rozišli a vznikli dve samostatné krajiny. Martinská deklarácia bola na počiatku toho celého, keď Slováci povedali, že do toho s Čechmi idú.
Situationship s Uhorskom, relationship s Českom
V 19. storočí bolo Slovensko súčasťou Rakúsko-Uhorska. V uhorskej časti monarchie politicky dominovali Maďari, ktorí presadzovali tvrdú maďarizáciu.
To znamená, že sa snažili z iných národov Uhorska, napríklad zo Slovákov, urobiť Maďarov. Zatvárali slovenské školy, gymnáziá aj Maticu slovenskú a vo všetkých školách sa povinne vyučovala maďarčina a maďarská literatúra.
Od začiatku prvej svetovej vojny, čiže v roku 1914, vyhlásila Slovenská národná strana politickú pasivitu. Čo to bolo?
V podstate zastavili svoju činnosť, aby sa vyhli možnému prenasledovaniu a zásahom zo strany uhorskej vlády v čase vojny a cenzúry.
Väčšina slovenských politikov v Slovenských národných novinách vydala výzvu, aby sa ľudia prispôsobili vojnovým opatreniam a že slovenská politická reprezentácia sa počas trvania vojny vzdáva akýchkoľvek politických aktivít.
Bol to dôsledok zastrašovania a domových prehliadok, napriek tejto pasivite ale viacerých politikov zatkli alebo poslali rovno na front.
Napriek údajnej pasivite ale mnohí začínali čoraz viac koketovať s myšlienkou Československa, hoci v tom čase sa o tom nahlas ani nehovorilo.
Politická aktivita sa presunula do ilegality a najmä medzi Slovákov v zahraničí, ktorí mohli slobodne formulovať požiadavky. V októbri 1914 sa v holandskom Rotterdame stretol Tomáš Garrigue Masaryk s britským historikom a novinárom Robertom Setonom-Watsonom. Po tomto stretnutí Seton-Watson napísal pre britskú vládu memorandum, v ktorom predstavil plán na vytvorenie spoločného československého štátu.
Týmto dokumentom sa začal organizovaný odboj Čechov a Slovákov proti Rakúsko-Uhorsku, teda snaha o vznik samostatného štátu, v ktorom by mali Česi a Slováci vlastnú nezávislosť.
Zatiaľ čo sme teda mali situationship s Uhorskom a tvárili sa, že to niekam vedie, pomaly a nenápadne sme začínali budovať vzťah s Českom.
O čom bola Martinská deklarácia?
Hoci deklarácia hovorí o „rozlúčení s Uhorskom“, nebola sama o sebe úplným vyhlásením samostatného štátu.
To sa stalo už 28. októbra 1918, kedy bola v Prahe vyhlásená Československá republika (ČSR) o čom ale Slováci nevedeli, keďže na našom území v tom čase vládla prísna cenzúra.
O dva dni na to sa však v Turčianskom Sv. Martine stretli predstavitelia Slovenskej národnej strany a inteligencie, ktorí vedeli, že Uhorsko kapituluje a že tajné prípravy spojenia Česka a Slovenska musia zverejniť.
Rozhodnutie prijali predstavitelia slovenských politických strán, ktorí sa organizovali v novozriadenej Slovenskej národnej rade (SNR) pod vedením Matúša Dulu.
Dôležitým v Deklarácii bolo najmä verejné uplatnenie si práva slovenského národa na sebaurčenie, čiže právo národa byť slobodný a samostatný.
Toto právo národom Európy sľúbil americký prezident Woodrow Wilson vo svojich tzv. 14 bodoch, v ktorých americkému kongresu predstavil zásady, na ktorých sa mala vybudovať Európa po prvej svetovej vojne.
Týmto krokom sa Slováci symbolicky odtrhli od Uhorska, keďže v dokumente politici a inteligencia jednoznačne vyhlásili, že uhorská vláda už nemá právo hovoriť v mene slovenského národa.
Zároveň deklarácia potvrdila vôľu Slovákov vstúpiť do novovznikajúceho štátu s Českom.
Akú rolu v tom zohrával Masaryk a Štefánik?
Tomáš Garrigue Masaryk bol filozof, politik a hlavný predstaviteľ československého odboja v zahraničí. Už počas prvej svetovej vojny sa snažil presvedčiť veľmoci, že Rakúsko-Uhorsko sa musí rozpadnúť a že Česi a Slováci si zaslúžia vlastný štát.
Podobným bojovníkom za spojenie Česka a Slovenska bol slovenský astronóm, vojak a diplomat Milan Rastislav Štefánik. Pomáhal organizovať československé légie, teda dobrovoľnícke vojská bojujúce na strane Dohody proti Ústredným mocnostiam na Východnom (ruskom), Západnom (francúzskom) aj Južnom (talianskom) fronte.
🤝 Dohoda (alebo Spojenci) bolo zoskupenie krajín, ktoré medzi sebou už pred prvou svetovou vojnou uzavreli spojenecké zmluvy proti Trojspolku. Na strane Dohody stála Veľká Británia, Francúzsko a Rusko, počas prvej svetovej vojny (1914 – 1918) sa k nim postupne pridalo ďalších 11 krajín ako Taliansko, USA, Japonsko či Čína. Na druhej strane Trojspolok pôvodne tvorili Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Taliansko, ktoré ale v roku 1915 zmenilo strany. Trojspolok tým zanikol, pridali sa však Osmanská ríša a Bulharsko a celému bloku sa hovorilo Ústredné alebo Centrálne mocnosti. Vojnu vyhrala Dohoda a tieto štáty mali po vojne rozhodujúce slovo pri formovaní nových hraníc v Európe.
Bez práce Masaryka a Štefánika v zahraničí a bez podpory štátov Dohody by Deklarácia nemala takú váhu ani šancu na úspech.
Originál sa nedochoval a ženy zostali pred dverami
Aj Martinská deklarácia má svoje muchy. Hoci je jedným z najvýznamnejších historických dokumentov, na jej schvaľovaní sa podielali len muži. Ženy, aj keď mali záujem, na zasadnutie neboli vpustené a museli čakať pred budovou.
Nedostatok času a strach z ozbrojených uhorských zložiek či nedostatočná politická prax účastníkov spôsobili, že originál deklarácie sa nezachoval.
Ľudáci to neskôr využili na to, aby tvrdili, že jej text bol sfalšovaný a že existoval „tajný dodatok“, ktorý mal Slovensku umožniť po desiatich rokoch odtrhnúť sa od Československa.
Tieto tvrdenia však neboli pravdivé a historici aj účastníci deklarácie ich odmietli ako vymyslené konšpirácie, ktoré mali poslúžiť politickému boju za samostatné Slovensko.
Zdroj titulnej fotografie: Koláž Zmudri G/Wikimmedia/GettyImages
