Generácia,
ktorá sa zaujíma

Kamaráti politikov alebo ich zabehnuté firmy. Kedy vzniká konflikt záujmov? 

Je pravidlom, že po parlamentných voľbách sa v štáte vymieňajú ľudia v rôznych vysokých funkciách. Novozvolení politici si dosadzujú na riaditeľské posty štátnych úradov ľudí, ktorí sú podľa nich najlepší. Niekedy však nie sú najlepší svojou odbornosťou, len tým, že sú to skrátka ich najlepší… kamaráti. 

Politici musia byť pod lupou

Na politikov sa nemôžeme pozerať ako na bežných ľudí. Kým sú vo svojich funkciách totiž rozhodujú o tom, ako sa budú používať naše spoločné peniaze a svojimi rozhodnutiami dokážu ovplyvniť životy ľudí v celej krajine. Tých, ktorých sme si zvolili, máme právo kontrolovať. Sú platení z našich daní a za svoju prácu sa majú zodpovedať nám.

Zdroj: giphy.com

To znamená, že si nemôžu robiť čokoľvek. S peniazmi nás všetkých by mali hospodáriť tak, aby napĺňali verejný záujem, teda aby sme z toho mali prospech my všetci.

Problém nastáva vtedy, keď si niektorí politici alebo vysokopostavení úradníci pomýlia prácu vo verejnom záujme, teda pre nás občanov, so skvelou príležitosťou zarobiť si a dohodiť kšefty celej rodine aj všetkým známym. Tejto situácii hovoríme konflikt záujmov.

Čo je konflikt záujmov?

Podľa OECD dochádza ku konfliktu záujmov vtedy, keď má verejný činiteľ, teda politik alebo šéf nejakého úradu, súkromné záujmy, ktoré by mohli nepatrične ovplyvniť vykonávanie jeho služobných úloh. 

Jednoduchšie povedané, keď je napríklad minister zdravotníctva majiteľom zdravotnej poisťovne.  

Takýto politik alebo politička môže potom svoje postavenie v práci zneužiť tak, aby z neho niečo získal/a alebo vyťažila vo svoj vlastný prospech. Najčastejšie peniaze. Prejavovať sa to môže napríklad v situáciách, keď významní funkcionári dohadzujú štátne zákazky platené zo štátneho rozpočtu svojim firmám či spoločnostiam svojich kamarátov.

Zdroj: giphy.com

Predstav si to na modelovej situácii

Skús si predstaviť, že minister obrany podniká v zbrojárskom priemysle, teda zarába na výrobe a predaji zbraní. Naša ústava mu dovoľuje vlastniť majetok, teda firmu. Podľa zákona nesmie aktívne podnikať – teda byť konateľom firmy, ani ju nijakým spôsobom riadiť. Dokonca nesmie mať ani aktívnu živnosť. No vlastniť či spoluvlastniť eseročku alebo akcie môže.

Takýto pomyselný minister sa však nachádza v konflikte záujmov. Úrad, ktorý riadi, totiž pravidelne nakupuje od zbrojárskych firiem, zásobuje zbraňami celú armádu a rozhoduje aj o tom, aký typ zbraní bude naša armáda používať. Minister má preto povinnosť nahlásiť, že jeho súkromné záujmy (zarobiť vo vlastnej firme na predaji zbraní) by mohli naraziť na verejné záujmy (zabezpečenie vojenského materiálu v najlepšej kvalite za najnižšiu cenu). 

Mohla by nastať situácia, že by naša armáda potrebovala nakúpiť tri tanky za niekoľko miliónov eur. V štáte to nefunguje tak, ako keď si chceš niečo kúpiť ty, že pôjdeš na internet, vyhľadáš si svoju obľúbenú stránku a tovar si objednáš. Na to, aby ministerstvo obrany kúpilo tri tanky, musí vyhlásiť verejné obstarávanie. 

Verejné čo?

Verejné obstarávanie je proces, ktorý slúži štátu vždy, keď chce niečo kúpiť. Predstav si ho ako súťaž, ktorú vyhlasuje napríklad ministerstvo. V podmienkach tejto súťaže opíše, čo presne potrebuje a čaká na rôzne ponuky. 

Zdroj: giphy.com

Pre našu modelovú situáciu platí, že obstarávame 3 tanky. Vieme aj to, aké tanky chceme, napríklad aké majú mať technológie a pancierovanie. Firmy môžu dať štátu na takéto tanky ponuku aj s konkrétnou cenou. 

Zadávateľ verejného obstarávania, teda v tomto prípade ministerstvo obrany, stanoví presný dátum, dokedy môžu firmy predkladať svoje návrhy. Potom si z nich vyberie ten najlepší. Víťazom súťaže môže byť napríklad firma, ktorá štátu ponúkla tanky za najlepšiu cenu alebo s najlepšími funkciami. Hľadáme najlepšiu hodnotu za peniaze. 

Celá táto súťaž predlžuje nákup, preto to štátu pri mnohých veciach tak dlho trvá, avšak je veľmi dôležitá a bez nej by to nešlo. Alebo išlo, no dialo by sa omnoho viac zlodejín. Podstatou verejného obstarávania je, aby sa s verejnými financiami, teda s peniazmi nás všetkých, neplytvalo. Musí byť férové a každý má mať rovnakú šancu ho vyhrať.

Férovosť chráni úrad

Súťaže o štátne zákazky prebiehajú pod prísnym dohľadom: „Tieto súťaže kontroluje ÚVO – Úrad pre verejné obstarávanie. Ak zistí, že súťaž nebola dobre spravená, že bola napríklad zmanipulovaná, môže udeliť pokutu či dokonca ju aj zrušiť,” komentuje Xénia Makarová z nadácie Zastavme Korupciu. 

Predstavitelia terajšej vládnej koalície však počas predvolebnej kampane hovorili, že by tento úrad zrušili. Nadácia Zastavme korupciu varovala, že ak by na štátne nákupy nikto nedohliadal, mohlo by dôjsť k viacerým zlodejinám

Zdroj: giphy.com

Prečo by to politici robili? 

„Môže to súvisieť aj s tým, že Úrad pre verejné obstarávanie je veľmi kvalitný a nekompromisný. To znamená, že dáva pokuty za zlé súťaže bez ohľadu na to, ktorý minister, úradník či starosta ich vyhlásil. Ak niektorí politici chcú rozdávať zákazky svojim známym, prípadne na nich cez predraženie zarobiť, cez súčasné vedenie ÚVO a súčasný zákon im to neprejde,” tvrdí Makarová.

Ľudia v konflikte záujmov môžu férovosť súťaže narušiť

Ak by ministerstvo obrany vypísalo súťaž na obstaranie troch tankov a zapojila by sa do nej firma ministra obrany, bol by v konflikte záujmov. Minister je totiž verejný funkcionár a počas výkonu svojho mandátu má v prvom rade slúžiť občanom.  Aj keby jeho firma naozaj dokázala štátu predať najlepšie tanky za najlepšiu cenu, ohrozil by férovosť súťaže, ako aj rovnaké šance všetkých zapojených firiem.

Svoje postavenie by dokázal ľahko zneužiť. Napríklad napísať podmienky súťaže tak, že splniť ich dokáže iba jeho firma. Požadovať od súťažiacich, aby ponúknuté tanky mali nejakú konkrétnu súčiastku či funkciu, ktorú ale nemajú tanky žiadnej inej firmy, iba tej jeho.

Zadávateľ verejného obstarávania preto musí byť úplne nezávislý od firiem, ktoré sa doň zapoja. Inak by sa mohlo stať, že by nesledoval verejný záujem, ale svoj osobný záujem. Teda aby zarobila jeho firma či firma jeho kamarátov. 

Odsúdení ministri

Naše súdy už takto dvoch ministrov odsúdili. Možno si to už nebudeš pamäť, ale stalo sa tak ešte počas prvej vlády Roberta Fica. Vtedy ešte existovalo ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja. To po veľkej korupčnej kauze zvanej nástenkový tender v roku 2010 zrušili

O čo tam išlo? 

Vtedajší minister za stranu SNS Marian Janušek vyhlásil na ministerstve verejné obstarávanie na nákup služieb pre štát v hodnote viac ako 120 miliónov eur. Ako už z názvu verejné obstarávanie vyplýva, táto súťaž má byť verejná a šancu zapojiť sa by mali dostať všetky firmy, ktoré by štátu dokázali takéto služby predať. 

Minister Janušek však túto súťaž zverejnil, avšak nie verejne, ale len na nástenke v uzavretej chodbe ministerstva. A to tiež len na 4 dni, aby si ju náhodou niekto nevšimol.  Zákazku napokon zísakal skupina firiem, ktorá bola v konflikte záujmov s bývalým predsedom SNS Jánom Slotom. Majiteľmi týchto firiem boli totiž jeho kamaráti. Vzťah s nimi netajil. 

Zdroj: SITA

Úrady korupciu odhalili

Úrad pre verejné obstarávanie, Najvyšší kontrolný úrad aj Európska komisia spochybnili túto zákazku a minister Janušek musel odstúpiť. Nahradil ho ďalší nominant SNS, Igor Štefanov. Čo čert nechcel, aj Štefanov podpísal predražené zmluvy pre tieto firmy. Ministerstvo im nakoniec vyplatilo viac ako 12 miliónov eur. 

Celým prípadom sa nakoniec zaoberal súd a prvýkrát v histórii Slovenskej republiky odsúdil ľudí na najvyšších postoch. Prvý minister Janušek dostal trest 11 rokov, Štefanov 9. 

Neboli to ich firmy. Išlo o spoločnosti, ktorých majitelia sa kamarátili s bývalým predsedom SNS Slotom. Na to, že svojim kamarátom dohodili kšeft za 120 miliónov eur, sme však doplatili my všetci. 

Prečo by sa mali novinári pýtať na osobný život politikov?

V konflikte záujmov môže byť aj akýkoľvek úradník, nielen volený politik. Títo ľudia niekedy nechcú odpovedať na otázky novinárov. Tvrdia, že verejnosť sa nemá čo starať do ich súkromia. 

Zdroj: giphy.com

Nie je to celkom pravda. Každý má právo na súkromie, avšak v prípade, že by súkromné vzťahy mohli ovplyvniť verejný záujem, máme právo o nich vedieť. Predstav si situáciu, že v tvojom okrese je firma známa tým, že okráda štát na daniach. Daňový úrad by ju však neriešil. Všetko by sa však vyjasnilo vo chvíli, keď by novinári odhalili, že šéf daňového úradu je kamarát s majiteľom skorumpovanej firmy. 

Ak by sme prichádzali o štátne peniaze kvôli tomu, že niekto chce dať zarobiť kamarátovi, je to obrovský problém. Preto majú novinári v mene nás všetkých právo a dokonca aj povinnosť pýtať sa funkcionárov aj na ich súkromie. Ich súkromie totiž môže mať presah aj na verejný záujem, a to je konflikt záujmov. 

V konflikte záujmov nemusia byť iba politici cez svoje vlastné firmy. Podľa Xénie Makarovej môže ísť aj o ich rodinných príslušníkov: „Konflikt záujmov u politika zjednodušene znamená, že zvýhodní vo svojej funkcii svojho známeho či rodinu. Napríklad do dôležitého úradu dosadí svoju sestru, aj keď o danom úrade a jeho fungovaní sestra veľa netuší,” hovorí.

Makarová dodáva, že práve toto je rozdiel medzi štátom a napríklad rodinnou firmou, ktorá si na seba a svojich zamestnancov zarába sama a nemíňa verejné peniaze. „V ideálnom štáte by sa mal pri obsadzovaní akejkoľvek funkcie politik z rozhodovania úplne vylúčiť, ak sa o miesto uchádza jeho známy (sestra) a vyhlásiť na danú pozíciu férové výberové konanie. Ak v ňom jeho sestra zvíťazí, nemal by mať problém zverejniť podrobnosti výberového konania a odpovedať na otázky novinárov či médií”. 

Politikov si vyberáme tak, aby čo najlepšie zastupovali naše záujmy. Máme preto právo kontrolovať, či si svoju domácu úlohu robia dobre. Ak by začali zvýhodňovať svoje vlastné záujmy nad záujmy nás všetkých, niečo by robili zle. Pôsobenie v úradoch je len dočasné a my ako spoločnosť musíme kontrolovať, či to robia v prospech všetkých, pretože iba tak budeme v budúcnosti vedieť, či stojí za to si ich zvoliť znova. 

Zdroj titulného obrázku: Canva

Reklama

Vyber si viac z Politika polopate