Ako funguje informovanie o udalostiach, ktoré sa dejú v Bruseli? Diktuje Európska únia to, o čom majú novinári informovať? Vydajte sa s nami do štúdií Audiovizuálneho servisu Európskeho parlamentu spolu s jeho koordinátorkou, Slovenkou Soňou Mellak.
„Myslím si, že v Bruseli je pomerne slobodná atmosféra pre médiá. Je tu okolo 1 000 akreditovaných novinárov, takže si ani neviem predstaviť, ako by stíhali všetkých ovplyvňovať niekde z Európskeho parlamentu,“ hovorí koordinátorka audiovizuálnej produkcie Soňa Mellak. Pochádza zo slovenskej dediny Krakovany, no žije a pracuje v Bruseli.
Jej prácou je zachytávať všetko dôležité, čo sa deje v Bruseli, riadiť tím a sprostredkovať videá a fotografie novinárom v celej Európskej únii aj mimo nej. Svoj profesionálny život zasvätila žurnalistike a práci v médiách.
Na otázku ako vníma dezinformácie na európskej pôde a či chodia dezinformátori osobne do Bruselu odpovedá: „Osobne sa snažím robiť rozdiel medzi tým, ak novinár nemá vedomosť o niečom a podá informáciu zle, lebo si ju nedostatočne naštudoval, alebo či zámerne šíri klamstvo. Či takíto ľudia prichádzajú do Bruselu, neviem, nemám s tým skúsenosť.“
Prešli ste si rôznymi prácami. Robili ste v Slovenskom rozhlase, v BBC, v TA3 či korešpondentku v Bruseli pre STV (teraz RTVS). Vždy ste sa však venovali spravodajstvu. Prečo?
Spravodajstvo ma vždy bavilo, lebo som chcela byť v centre diania a informácie sprostredkovať ľuďom. Páči sa mi písať o dôležitých veciach a rozhodnutiach. Spravodajstvo je večný adrenalín, kde sa človek musí vedieť rýchlo rozhodovať a reagovať na neustále zmeny. Je to náročná práca, ale veľmi zaujímavá.
Ako ste spomínali, pracovala som asi vo všetkých typoch slovenských médií od printu cez rozhlas až po televíziu. Pôsobila som ako novinárka aj vo viacerých krajinách. Rok som robila v Londýne a 4 roky na Slovensku pre BBC, takmer 5 rokov som pôsobila ako korešpodentka v Bruseli. Počas týchto rokov a spravodajských ciest po svete som sa veľa naučila.
Zároveň však, aby som bola sebakritická, som nikdy nemala vytrvalosť a precíznosť investigatívneho novinára. Pre mňa bolo aj je jednoduchšie rozprávať príbeh a podať informáciu.
Po ukončení novinárskej kariéry som začala pracovať v Európskom novinárskom centre v Bruseli. Organizovala som tam semináre pre európskych novinárov z najväčších médií o európskych politikách. Takisto to bola pre mňa veľká výzva vymyslieť im dobrý program, nájsť zaujímavých hostí, ukázať im miesta, kde sa bežne novinári nedostanú. Aj na tejto pozícii som sa snažila podávať príbeh o európskej politike.
Cítili ste niekedy počas tých rokov, keď ste boli korešpondentkou z Bruselu, tlak zo strany EÚ? Diktovali vám, čo máte písať? Podľa výsledkov Eurobarometru až 35 % Slovákov má negatívny postoj k Európskej únii a verí na diktát z Bruselu.
Myslím si, že v Bruseli je pomerne slobodná atmosféra pre médiá. Určite mi nikto z európskych inštitúcií nikdy nediktoval, čo mám dať do článku. Brusel je zároveň veľmi veľkým strediskom pre novinárov. Je tu okolo 1 000 akreditovaných novinárov, takže si ani neviem predstaviť, ako by stíhali všetkých ovplyvňovať niekde z Európskeho parlamentu. Samozrejme, ako každá inštitúcia, aj Únia má nejakú líniu komunikácie.
Všetky inštitúcie poskytujú denne veľké množstvo informácií novinárom v Bruseli. Či už je to Komisia, Európsky parlament alebo Rada. My im dávame surovinu, no potom je to už vo veľkej miere na novinároch, čo z toho vedia vyťažiť.
Je na nich, čo si z toho vyberú, či si nájdu ešte nejaké kontakty pomimo alebo si vedia zistiť doplňujúce informácie.
Aby som to však zhrnula, nepociťovala som žiaden tlak, kedy by mi počas novinárskeho pôsobenia niekto z európskych inštitúcií niečo kázal povedať alebo napísať inak. To určite nie.
Pri akých najzaujímavejších európskych debatách alebo rozhodovaniach ste boli ako spravodajská korešpondentka?
Počas novinárskeho pôsobenia si spomínam na nekonečné samity v čase finančnej a ekonomickej krízy, kde sme trávili celé noci a čakali na riešenia politikov. Zaujímavou skúsenosťou bol pre mňa napríklad aj Samit NATO v Štrasburgu s Barackom Obamom, pokrývanie volieb do Európskeho parlamentu.
Aj v mojej súčasnej práci som v Európskom parlamente v kontakte priamo s tými najzaujímavejšími udalosťami, ktoré sa tam dejú. Som pri návštevách európskych a svetových politikov, či rôznych osobností mimo politického života.
Určite by som vyzdvihla aj návštevu ukrajinského prezidenta Zelenského v Bruseli. Pritiahlo to nielen obrovskú pozornosť médií, ale aj politikov. Myslím si, že také plné chodby v Európskom parlamente, ako boli počas jeho prítomnosti, kedy sa ho každý snažil aspoň zahliadnuť, som ešte nikdy nezažila.
V Parlamente pokrývame aj debaty všetkých európskych politikov ako napríklad Emmanuela Macrona, ale aj Zuzany Čaputovej. Na niektorých podujatiach sme mali dokonca pripojenú Angelinu Jolie.
Európsky parlament navštívili aj Cate Blanchett, pápež či Greta Thunberg.
Veľmi zaujímavé sú aj pracovné cesty, ktoré robíme s predsedkyňou Európskeho parlamentu Robertou Metsolou. Vytvorila iniciatívu, ktorá sa volá Get the vote out. Chodí po všetkých krajinách Európskej únie, aby ľuďom priblížila európske voľby a ukázala im, prečo ísť voliť. Stretáva sa nielen s politikmi, ale aj s mladými ľuďmi a tieto návštevy pokrývame, čo je pre mňa tiež zaujímavá skúsenosť.
Ako vám napadlo odísť zo slovenských médií a pracovať pre Európsku úniu?
Myslím si, že je to taký prirodzený vývoj, aj medzi novinármi na Slovensku. Mnoho z nás prejde po istom čase na takzvanú druhú stranu. Ich pridaná hodnota, keď sa tam ocitnú, je v tom, že vedia ako to v médiách funguje.
U mňa zohralo úlohu aj to, že som chcela z osobných dôvodov zostať v Bruseli. Po konkurze som nakoniec aj tak odišla do Bratislavy, lebo mi ponúkli miesto práve tam, takže hoci som chcela zostať Bruseli, skončila som napokon aj tak v Bratislave. Teraz som už opäť v Bruseli.
Prečo tento prechod nazývate prejsť na druhú stranu?
Pretože sú to také dve strany. Jedna strana informácie sprostredkúva a druhá o nich hovorí v médiách a šíri ich ďalej. V angličtine sa tomu hovorí go to the other side. Všeobecne, keď novinár prejde do inej sféry robiť napríklad PR alebo hovorcu, tak prešiel na druhú stranu.
Čo máte na starosti ako koordinátorka audiovizuálnej produkcie?
Ako som spomínala, európske inštitúcie toho ponúkajú pre novinárov veľmi veľa. Napríklad mnoho informácií, ktoré nie sú iba tlačové komuniké, ale napríklad aj audiovizuálny servis.
Táto služba sa volá Europe by Satellite. Je to satelitný sprostredkovateľ všetkého dôležitého, čo sa deje v európskych inštitúciách. Nájdete tam živé prenosy zo zasadnutí Európskeho parlamentu, Komisie, Rady, ilustračné materiály, či krátke zostrihy. Všetky zasadnutia Európskeho parlamentu streamujeme.
Je to servis pre novinárov, ktorý naozaj ani neviem, či existuje v nejakej inej inštitúcii na svete v takomto rozsahu.
Naše služby využívajú aj desiatky až stovky televízií v Európskej únii a vo svete. Keď vidíte v televízii niečo zo zasadnutia Európskeho parlamentu, častokrát je to prebraté od nás.
Tento servis využívajú aj korešpondenti v Bruseli, lebo nemajú čas ani šancu stihnúť všetko, čo sa tam deje naraz, preto si potom fotky či videá môžu stiahnuť priamo od nás.
Pracujem ako koordinátorka tejto videoprodukcie v Európskom parlamente. Moju pozíciu by som možno prirovnala k vedúcemu vydania alebo šéfredaktorovi. Rozhodujem s kolegami o obsahu a snažíme sa pokryť každú aktualitu, ktorá sa deje v Európskom parlamente. Je to taká koordinačná práca.
Novinárom však nedávame naratív, iba surovinu, čiže nehovoríme im, čo si z toho majú vybrať. Iba pre nich zabezpečujeme prístup k audiovizuálnym materiálom. Tieto materiály sú na našom Multimediálnom centre voľne dostupné pre kohokoľvek. Aj týmto spôsobom sa európske inštitúcie snažia byť transparentné voči médiám a občanom.
Znie to vcelku ako veľmi zodpovedná a dôležitá úloha. Ako sa vám podarilo na takúto pozíciu dostať?
V európskych inštitúciách pracuje väčšina ľudí na základe toho, že urobili konkurz cez EPSO, čo je úrad na výber pracovníkov do európskych inštitúcií.
Tento konkurz je veľmi dlhý a náročný, ale možno ho od mojich čias trochu zmenili. V mojom prípade trval celý výberový proces približne rok.
Konkurzy obsahujú jazykové, matematické, verbálne, logické a takisto odborné testy. Ja som robila komunikačné testy a potom niekoľko kôl pohovorov, ktoré sa už týkali praktickej činnosti. Samozrejme sú tam určité podmienky ako úroveň vzdelania, prax, či jazyková vybavenosť. Málokomu už stačí ovládať jeden cudzí jazyk. Aj podmienkou na postup v práci je znalosť troch jazykov, materinského a dvoch cudzích na pokročilej úrovni.
Po konkurzoch, kde sú stovky až tisíce uchádzačov sa dostane malá časť z nich, napríklad 50, na rezervný zoznam. Niektorých potom môžu pozvať na pohovor na konkrétne pracovné miesto. Ľudia sa na konkurzy veľmi poctivo pripravujú a študujú, pretože konkurencia je veľmi veľká a málokomu to vyjde na prvý raz. Tým nechcem, samozrejme, nikoho odrádzať. V Bruseli je naozaj mnoho úspešných Slovákov, ktorí konkurzy urobili. Majú zaujímavé pracovné miesta, vedia množstvo cudzích jazykov a veľmi dobre sa uplatnili aj na vysokých pozíciách.
Rok je riadne dlhá doba na to, že sa jedná o pracovný pohovor.
Áno, celé to dokonca trvalo od vypísania konkurzu až po pracovnú ponuku rok a pol.
Ako som spomínala, ľudia sa na prácu v EÚ veľmi poctivo pripravujú. Chodia na kurzy, študujú si informácie z kníh a podobne. Ja tu pracujem už 11 rokov, čiže je možné, že sa formálne tieto výberká trochu zmenili, ale myslím si, že sú stále rovnako náročné.
Možno je dobré, že tak dlho trvá konkurz. Aspoň má Európska únia istotu, že našli kvalitných a spoľahlivých ľudí na danú prácu.
To ja neviem, dúfam. (smiech)
Jedenásť rokov je už celkom dlhá doba. Ako hodnotíte s odstupom času svoje rozhodnutie pracovať tu? Baví vás to?
Baví ma to, lebo sa rada učím nové veci a táto práca ma stále prekvapí niečím novým. Začala som na trochu inej pozícii v Bratislave ako tlačová tajomníčka v kancelárii Európskeho parlamentu. Organizovala som semináre, odpovedala na otázky médiám, robila som rozhovory v televíziách a podobne. To bola tiež tvorivá práca, ktorá sa mi páčila. Potom som pracovala najmä na predvolebnej kampani pred piatimi rokmi.
Myslím si, že sme vytvorili zaujímavé iniciatívy a nehovorím, že to bolo len našou zásluhou, ale verím tomu, že sme aspoň trochu prispeli k volebnej účasti na Slovensku, ktorá sa zvýšila o 10 percent. Dnes, ako som spomínala, je to práca, ktorú robím v Bruseli. Je veľmi živá, keďže som neustále v kontakte s novými informáciami a stále v centre diania.
Táto práca mi ale dáva aj vyšší zmysel. Teším sa, že môžem pomáhať novinárom pri sprostredkovaní informácií.
Aké je to teraz stáť na druhej strane a poskytovať informácie?
Je to veľmi rozdielne stáť za kamerou a pred kamerou a viac sa pripravovať na odpovede ako na kladenie otázok alebo na odovzdanie nejakého odkazu. Nebol to však veľmi ťažký prechod. Osobne som v Európskom parlamente našla viac priestoru na kreativitu a kontakty. Takisto som získala dosť veľkú mieru slobody pri komunikácii, ktorá nie je na každom pracovisku prirodzená.
Na Slovensku vnímajú Slováci a Slovenky Európsku úniu negatívne aj kvôli dezinformačným médiám. Prichádzajú z vašej skúsenosti takíto ľudia do Bruselu presvedčiť sa na vlastné oči, ako to funguje?
Myslím si, že je veľmi dôležité rozlišovať medzi ľuďmi, ktorí majú kritický názor a dezinformátormi, ktorí manipulujú realitou. Na kritiku či už Európskej únie alebo čohokoľvek iného má každý právo, ak je tá kritika podložená faktami. Niečo iné je publikovať nezmysly.
Ešte v časoch, keď som pôsobila na Slovensku, si pamätám, že pred poslednými voľbami do Európskeho parlamentu našej kancelárii niektorí adresovali aj vyhrážky. Aj ja som mala skúsenosť s osočovaním od takýchto dezinformátorov. Človek sa s tým musí nejako vyrovnať. Vo všeobecnosti európske inštitúcie citlivo sledujú všetky dezinformácie a promptne na ne reagujú.
Osobne sa snažím robiť rozdiel medzi tým, ak novinár nemá vedomosť o niečom a podá informáciu zle lebo si ju nedostatočne naštudoval, alebo či ide o médiá, ktoré zámerne šíria klamstvo. Či ľudia z dezinformačných médií prichádzajú do Bruselu neviem, nemám s tým skúsenosť.
Každý deň prichádzate do kontaktu s mnohými správami, audiovizuálnymi výstupmi, ktoré sa týkajú aktuálneho diania v EÚ. Čo vidíte ako tému, ktorá v spoločnosti rezonuje najviac?
V Únii je to z politiky asi vojna na Ukrajine, konflikt na Blízkom východe a z toho vyplývajúca otázka európskej bezpečnosti.
Ak by som sa oprela o nejaké prieskumy eurobarometra, tak ľudí veľmi trápi ich životná úroveň a aj klimatická zmena.
Je toho viac. Témy vyplývajú z dnešných turbulentných časov. Aj keď odkedy sa venujem európskej politike, vždy sme zažívali nejaké turbulentné obdobia a ešte určite aj ďalšie prídu.
Ľudia často vidia to, čo nám Európska únia dáva po materiálnej stránke. Prečo má podľa vás Európska únia zmysel okrem toho, že nám zabezpečuje cesty, kiná, obnovy škôl a ďalšie veci?
Slováci v prieskumoch najčastejšie odpovedajú na takúto otázku tak, že výhody členstva vidia napríklad v slobodnom cestovaní a možnosti pracovného uplatnenia v zahraničí.
Som na tom podobne. Myslím si, že to je naozaj jedna z tých obrovských výhod. Páči sa mi, že európske krajiny spolupracujú na projekte, ktorý uľahčuje ľuďom život a dáva im podľa mňa v prípade Slovákov viac sebavedomia. Keď povedia, že sú súčasťou Európskej únie, tak to znie trochu inak, ako keď povedia, že sú z malej krajiny, ktorú možno v niektorých kútoch sveta ani nepoznajú.
Podľa toho, čo vidím okolo seba, tak mnohé krajiny, ktoré nie sú v Únii, by so Slovákmi rady menili. Hlavne kandidátske krajiny, ktoré sa do EÚ zatiaľ nedostali.
Samozrejme, že aj v EÚ niektoré veci nefungujú ideálne. To si môžeme pokojne pomenovať. Veľa ľudí možno vidí aj tie nevýhody, ale myslím si, že na tom nie je nič zlé.
Pre mňa osobne je členstvo v EÚ spojené so slobodou, lebo si zo študentských čias ešte pamätám na ponižujúce pohovory na ambasádach, keď som niekam chcela cestovať. Takisto si spomínam na to, keď sme museli vystupovať z autobusu, aby nám skontrolovali pas na hraniciach. V živej pamäti mám aj naše rozbité mestá, stanice a cesty z 90. rokov.
Vidím premenu, ktorou si Slovensko prešlo napriek niekedy komplikovanej politickej situácii. Samozrejme, nie je to len zásluhou Európskej únie, ale myslím si, že v prípade Slovenska zohrala veľmi veľkú rolu.
Prečo by sa mali ľudia na Slovensku zúčastniť eurovolieb?
Keby som to mala povedať v skratke, tak hlavne preto, aby za nich nerozhodol niekto iný.
Je jednoduché hovoriť, ako by mala Európska únia vyzerať a čo všetko v nej nefunguje. Keď sa však ľudia žiadnym spôsobom nezapoja, ich kritika potom nedáva veľký zmysel. Tým, že ideme voliť, sa do tohto rozhodovania môžeme aspoň trochu zapojiť.
Zdroj titulnej fotografie: osobná fotogaléria S.M., Multimedia centre European Parliament
