Angela a Carlos sú partneri. Angela má však okrem Carlosa aj partnerku Janine. Janine sa zapáčil Carlos, a tak sa rozhodli, že budú žiť všetci traja spolu. Hoci má každý svoj vlastný účet, na chod domácnosti prispievajú rovnakým dielom.
Žijú spolu ako rodina a nemajú dovolené iné sexuálne vzťahy mimo svojej trojice. Aj takto môže vyzerať polyamorický vzťah.
V článku sa dozviete:
- polyamoria neznamená mať hárem žien,
- akým problémom čelia ľudia v polyamorických vzťahoch,
- ako vníma polyamorické vzťahy Generácia Z,
- či je prirodzené byť v polyamorickom vzťahu.
Nemýľ si polyamoriu s polygamiou
Keď sa povie, že má človek viac partnerov, pravdepodobne si predstavíš vzťahy, ktoré sú preferované najmä v moslimských krajinách. Polyamoria však nie je podmienená oficiálnym zväzkom s viacerými ženami alebo mužmi.
„U nás nie je tradícia polygamie, čiže „mnohoženstva“, ako vo viacerých moslimských krajinách, ani polyandrie, čiže „mnohomužstva“ ako napríklad vTibete a Nepále,“ vysvetľuje psychológ Dušan Ondrušek.
Častokrát pokladajú ľudia v polyamorických vzťahoch svadbu za neprijateľnú možnosť, keďže cítia potrebu mať viac partnerov či partneriek a neviazať sa na tradičný koncept vnímania vzťahov, ako je napríklad monogamia, čiže verný vzťah výhradne dvoch osôb. Ani to však nie je pravidlom. Česká herečka Tereza Těžká žije v polyamorických vzťahoch. Je 4 roky vydatá s Janom Hůzlom, no obaja majú či mali ďalších partnerov.
Polyamoria dáva osobám možnosť vybrať si koľko a akých partnerov vo svojom živote budú mať. V tomto vzťahu sú k sebe ľudia úprimní a vedia navzájom o všetkých partneroch.
„Časť ľudí v polyamorických vzťahoch hovorí, že vyhľadáva pestrosť, rôznorodosť a neviazanosť. Každý vzťah im napríklad prináša niečo zaujímavé, iné typy vzťahových výhod,“ uvádza Ondrušek.
Podľa neho neplatí ani to, že vo všetkých polyamorických vzťahoch musí byť sex.
„Dosť často sú to vzťahy založené na romantických predstavách. Časť z nich sa deje bez sexu a napriek tomu ľudia vnímajú tieto vzťahy ako veľmi hlboké a dávajú im zmysel.“
Polyamorické vzťahy sa podľa psychológa netýkajú len mužov a žien. Rovnako sa tu vyskytujú aj LGBT+ vzťahy.
„Niekedy ľudia v takýchto vzťahoch experimentujú a svoju identitu iba hľadajú. To hľadanie sa mi zdá dosť prirodzené. Ľudia sú rôzni, možno treba zaujať skôr chápajúci postoj, nemá zmysel sa nad tým pohoršovať,“ hovorí psychológ Ondrušek.
Podľa Psychology Today, polyamorickí ľudia sú najviac spokojní, keď majú od troch do piatich stálych partnerov.
Podobne ako vzťahy, v ktorých sú dve osoby, aj v polyamorických vzťahoch ľudia narážajú na viacero prekážok.
Hlavným problémom sa často stávajú peniaze a spoločné priestory. V prípade Angely, Carlosa a Janine, o ktorých vo svojich článkoch píše kalifornská zdravotná sestra, vzťahová poradkyňa a autorka kníh o polyamorických vzťahoch Kathy Labriola, to je pomerne jednoduché. Prispievajú do spoločnej pokladnice rovnakým dielom. Janine dokáže opravovať veci, čiže pokiaľ sa niečo v domácnosti pokazí, opraví to a do spoločnej kasy prispeje menším dielom. Hospodárenie s peniazmi je často na dohode partnerov, najmä tých, ktorí žijú v spoločnej domácnosti podobne ako v monogamných vzťahoch.
Môžu nastať situácie, pri ktorých je napríklad jeden partner vlastník domu a druhý, tretí, či piaty sa stáva po nasťahovaní podnájomníkom. Majiteľ domu sa môže správať teritoriálne a nárokovať si na svoj priestor, pričom svojich ďalších partnerov bude utláčať. V tomto prípade je dobré pre polyamorickú rodinu presťahovať sa na nové miesto, kde budú všetci spolu začínať od nuly.
Okrem praktických vecí, môžu nastať problémy aj pri samotných vzťahoch. Pri tempe dnešného života je niekedy náročné venovať sa aj jednému partnerovi. Zaujímalo nás preto, ako zvládajú ľudia v polyamorických vzťahoch rovnomerne rozložiť svoj čas medzi všetkých partnerov.
„Je to komplikované,“ vysvetľuje Ondrušek. „Na jednej strane hovoria ľudia v polyamorických vzťahoch, že sa snažia o to, aby nikto nežiarlil a vzťahy boli rovnocenné. Na strane druhej, takmer vždy má niekto zo vzťahu po čase pocit, že sa voči sebe partneri nesprávajú úplne férovo.“
Podľa psychológa sú polyamorické vzťahy veľmi krehké. To, ako dlho vydržia, záleží aj od počtu partnerov. Čím viac partnerov v takomto vzťahu je, tým je to ťažšie.
„Pri viac ako troch partneroch vytvárajú takzvané polykuly. Môžeme si ich predstaviť ako „vzťahové molekuly“, ktoré sú zložené z atómov, ktoré sa občas preskupujú. Byť v takomto vzťahu je určite náročné, ale väčšina partnerov si po čase nájde svoj spôsob fungovania. Stále však platí to, že polyamorické vzťahy často nevydržia veľmi dlho. Vzťahy sa menia a ľudia z nich odchádzajú po tom, čo nenaplnili ich očakávania,“ dodáva psychológ Ondrušek.
Pre Generáciu Z neexistuje nič stabilné
„Ja v tvojom veku som mal už dom, deti a prácu.“
Pravdepodobne si už aj ty počul toto od svojich rodičov. Podľa odborníčky na polyamorické vzťahy Elisabeth Sheff, ktorá o polyamorii píše pre Psychology Today, generácia Boomerov a Generácia X, kde sa pravdepodobne radia aj tvoji rodičia, bola nastavená tak, že mali celý život jednu prácu, jedného partnera od mladého veku, kúpili si dom a v tomto stave zotrvali po celý život.
Generácia Z vníma svet inak. Všetko sa rýchlo mení nielen okolo nich, ale aj v nich. Do veku 25 rokov podľa Psychology Today vymenia prácu mladí ľudia toľkokrát, čo ich rodičia alebo starí rodičia za celý život.
Kvôli týmto zmenám neustále stretávajú veľa ľudí a vytvárajú si nové vzťahy. Generácia Z taktiež vo veľkom využíva sociálne siete, kde príde do kontaktu so stovkami ďalších zaujímavých osôb. Mladí ľudia majú veľký výber a často sa zdá byť myšlienka, že celý svoj život strávia s jednou osobou a nebudú mať vzťah či sex so žiadnou inou, skľučujúca.
Preto spoznávajú svoje možnosti.
Podľa Oxford English Dictionary bolo slovo polyamoria pridané do slovníkov v roku 2006. Polyamoria teda nie je novinkou, ktorú by predstavila Generácia Z.
„Realita je taká, že polyamoria nie je úplne nový jav. Teraz o tom viac rozprávame, no funguje už veľmi dlho. Napríklad Simone de Beauvoir bola partnerka existencialistického filozofa Jeana-Paula Sartreho a už pred 90 rokmi žili v polyamorickom vzťahu. Sartre žil okrem Simone s viacerými ženami a Simone de Beauvoir žila s Paulom, ale rovnako blízko mala k ženám a žili tak vyše 51 rokov. Simone o tom napísala aj knihu,” hovorí psychológ Ondrušek.
V Amerike dokonca existujú a fungujú polyamorické rodiny, v ktorých partneri spoločne vychovávajú deti.
Je prirodzené byť v polyamorickom vzťahu?
Keď si sám seba predstavíš v polyamorickom vzťahu, možno si povieš, že by si sa nevedel podeliť o svojho partnera s niekým ďalším alebo by si napríklad pociťoval v takomto vzťahu neistotu.
„My sme vychovaní v monogamnej tradícii, takže máme pocit, že jediný správny model vzťahu je sexuálna aj sociálna monogamia. Vytvárame uzavreté výlučné páry,“ hovorí o situácii na Slovensku psychológ Ondrušek.
„Aj keď máme pocit, že polyamoria je veľmi veľmi ojedinelá, tak podľa výskumov vieme, že asi 10 % ľudí má krátkodobú alebo dlhodobejšiu skúsenosť s takýmto vzťahom a asi 16 % ľudí túži po tom, aby boli v polyamorickom vzťahu. Toto sú údaje z USA a Kanady.
U nás sa tejto problematike venovala a online prieskum cez Facebook uskutočnila v roku 2022 psychologička Denisa Derevjaniková.“
Na Slovensku máme podľa Ondrušeka málo štatistických údajov, ktoré by zobrazovali koľko polyamorických ľudí a vzťahov tu máme. Domnieva sa však, že čísla, ktoré vyskúmali v USA a v Kanade by boli podobné aj na Slovensku.
„U nás sa takéto štatistiky nerobia často lebo je to komplikované. Ľudia sa zdráhajú hovoriť o tom verejne, lebo táto téma je ešte stále v istom ohľade tabu. Realita je však taká, že polyamorické vzťahy na Slovensku sú a netreba sa tomu čudovať. Je to súčasť rôznorodých možností, aké svet ponúka,“ uzatvára Ondrušek.
Podľa knihy More Than Two: A Practical Guide to Ethical Polyamory (Viac ako dvaja: Praktický návod k etickej polyamorii) od autora Franklina Veauxa sú ľudia monogamní, polyamorickí či asexuálni. Monogamné vzťahy sú stereotyp, na ktorý sme v spoločnosti zvyknutí a automaticky očakávame, že ľudia majú len jedného partnera. Franklin Veux ale tvrdí, že posudzovať, aký druh vzťahov je normálny a aký nie, by malo byť tabu.
Argumentovať, že predsa nejaká z týchto foriem nie je pre človeka prirodzená, by bolo pascou. Je totiž iba na jednotlivcovi, aby si povedal, čo považuje za prirodzené, a čo nie. Skôr by sme sa mali zamyslieť nad tým, čo v živote chceme, čo nás priťahuje a nezostať mentálne zaseknutí na jednom mieste.
„Túžba, aby bolo niečo správne, je najväčším prekliatím celého sveta. Zbavuje nás to schopnosti vedieť sa rozhodovať, pretože to nie je o tom rozhodnúť sa nejak, ale musíme sa rozhodnúť správne. Všetci očakávajú v prediktívnosti mozgu, že keď sa rozhodneme správne, bude to trvať navždy,“ vysvetlil psychoterapeut Jan Vojtko v špeciálnej sérii Moderní láska od Českého rozhlasu.
Dôležité je, nenechať sa zviazať tým, čo je podľa niekoho správne a konať tak, ako to cítiš ty.
Zdroj titulnej fotografie: gettyimages.com/Nikki Kahn/The Washington Post
Realizované s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti
SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie. Za obsah tohto dokumentu výlučne zodpovedá Zmudri.
