Generácia,
ktorá sa zaujíma

O novom prezidentovi môžeme rozhodnúť všetci. Nebolo to tak vždy

prezidentské voľby

Do volieb, v ktorých si budeme vyberať novú hlavu štátu, sa môžeme zapojiť všetci. V minulosti to tak však nebolo a nášho prezidenta vyberal parlament. Ako sme sa dostali k priamej voľbe prezidenta a prečo k nej viedla taká kľukatá cesta? 

Prvý aj posledný slovenský prezident zvolený parlamentom

Slovenská cesta k priamej voľbe prezidenta – teda k možnosti, aby prezidenta volili priamo občania – bola dosť divoká a ako to už u nás s divokými vecami býva, odohrala sa v 90. rokoch minulého storočia. Naša republika bola v tom čase ešte mladučká a po viac ako štyridsiatich rokoch vlády jednej komunistickej strany sme sa len učili, ako vlastne demokracia funguje. 

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993 už malo Slovensko svoju Ústavu aj parlament, chýbal nám však prezident. Toho mala podľa Ústavy zvoliť trojpätinová väčšina všetkých poslancov Národnej rady SR v tajnej voľbe na 5 rokov. 

Prvýkrát sa o to poslanci NR SR pokúsili už koncom januára 1993. Po dvojkolovej voľbe však nezvolili žiadneho zo štyroch kandidátov, preto voľbu opakovali aj vo februári. Neúspešní kandidáti z prvej voľby sa druhej nemohli zúčastniť, parlament tak navrhol dve nové mená – nezávislého Ivana Hudeca a Michala Kováča z vládnej HZDS. 

zdroj: giphy.com

Podmienky kandidatúry napokon splnil iba Kováč, takže druhá voľba bola iba o tom, či dostane dostatočný počet hlasov. To sa aj stalo a hlasovalo za neho 106 poslancov. Michal Kováč sa tak stal prvým prezidentom v histórii samostatného Slovenska a tiež naším prvým prezidentom zvoleným v nepriamej voľbe – prostredníctvom poslancov Národnej rady.

Päť rokov protiváhy k Mečiarovi

Prezident Kováč sa do prezidentského kresla dostal ako člen strany HZDS, ktorá bola v tom čase na Slovensku najsilnejšia a premiérom bol jej predseda Vladimír Mečiar. Mohlo by to teda vyzerať tak, že Slovensko čakali roky silného spojenectva medzi Úradom vlády a Prezidentským palácom. 

Realita však bola iná a päť rokov Kováčovho prezidentovania bolo poznačených konfliktmi s Mečiarom, ktoré zasiahli aj jeho rodinu. 

Napätie medzi najsilnejšími mužmi v krajine sa začalo objavovať, keď Mečiar podal návrh na odvolanie Milana Kňažka, ktorý kritizoval jeho autoritárske praktiky, z postu ministra zahraničných vzťahov SR. To sa Kováčovi nepáčilo, keďže bol s Kňažkovou prácou vo vedení ministerstva spokojný a nevidel dôvod na jeho odvolanie. Napokon sa však Mečiarovmu tlaku podvolil a ministra odvolal. 

👉 O autoritárskych praktikách často hovoríme u ľudí, ktorí sa pokúšajú o autokratickú vládu. Ide o spôsob vlády, keď je všetka moc sústredená v rukách jediného človeka, ktorý sa nikomu nezodpovedá a zdôrazňuje svoju vlastnú autoritu. 

Konflitkov medzi nimi pribúdalo, Kováč kritizoval Mečiarov štýl vládnutia a premiér mu to odplácal vyhrážkami aj výzvami na to, aby opustil prezidentské kreslo. Vláda sa dokonca snažila prezidenta obrať o niektoré jeho právomoci a tento konflikt dosiahol vrchol pri únose prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho, ktorý mala zrejme na svedomí Slovenská informačná služba (SIS). 

✨ Viac o prezidentovi Kováčovi aj jeho sporoch s premiérom Mečiarom si môžeš prečítať tu:

Vymkol sa mu spod kontroly

Aj samotný Mečiar pri návrhu Kováča za prezidenta predpokladal, že to bude pre neho výhodné a očakával, že v ňom bude mať spojenca. Kováč sa mu však vymkol spod kontroly a ukázal veľké odhodlanie pri obrane demokracie.

Práve to, že prezident bude poslušný premiérovi, je rizikom nepriamej voľby prezidenta. Strany, ktoré sú pri moci, majú zároveň najväčšiu váhu pri rozhodovaní o tom, kto bude prezidentom. Tým sa narúša takzvaný systém bŕzd a protiváh. 

👉 Systém bŕzd a protiváh funguje na základe vzájomnej kontroly a vyvažovania. Všetky zložky moci sa navzájom môžu kontrolovať a vyvažovať. Zároveň žiadna z nich nemôže tie ostatné celkom ovládnuť. Vďaka tomu ani jedna z nich nezíska príliš veľa moci a nezneužije ju vo svoj prospech.

Snahy o zmenu ako prejav odporu

Proti premiérovi sa začala čoraz aktívnejšie ozývať aj opozícia, ktorá prišla s iniciatívou na zmenu voľby prezidenta na priamu. Báli sa totiž, že po skončení Kováčovho mandátu budú musieť buď zvoliť kandidáta, ktorého si vyberie Mečiar, alebo nastane situácia, že nezvolia nikoho. V tom druhom prípade by prezidentské právomoci prešli automaticky na predsedu vlády – teda práve na Mečiara. 

Opoziční poslanci preto rok pred koncom Kováčovho mandátu prišli s návrhom zmeny ústavného zákona a k tejto otázke chceli vypísať aj referendum. Vypísaniu referenda predchádzalo vyhlásenie petície, ktorá mala mimoriadny úspech. 

Vládne hnutie HZDS prišlo v tom čase s iniciatívou svojho vlastného referenda, čo celú vec iba zamotalo. Referendum, v ktorom sa mali spojiť otázky od HZDS s otázkou o priamej voľbe sa síce napokon konalo, ale do našich dejín napokon vošlo ako zmarené referendum” a viac si o ňom môžeš prečítať v našom článku

zdroj: giphy.com

Referendum teda nič nevyriešilo a všetkým stranám bolo jasné, že zmena voľby prezidenta bude možná len klasickým prijatím ústavného zákona v parlamente. Na to je ale potrebná ústavná väčšina, ktorú samozrejme opozícia nemala.

S blížiacim sa koncom Kováčovho mandátu v marci 1998 sa tak poslanci pripravovali na voľbu prezidenta, aby rozhodli o jeho nástupcovi. 

Prvá dvojkolová voľba bola neúspešná a kým došlo k druhej, Kováčove funkčné obdobie sa skončilo a stalo sa to, čoho sa opoziční politici obávali – prezidentské právomoci prešli na Mečiara. Ten ich hneď v prvý deň využil na to, aby udelil amnestiu všetkým osobám podozrivým v prípade únosu Michala Kováča mladšieho.

Do parlamentných volieb na jeseň roku 1998 sa parlament pokúšal o voľbu prezidenta ešte šesťkrát, ale vždy neúspešne. 

Zmena ako symbol pokroku

Po parlamentných voľbách na konci septembra 1998 vládu na Slovensku prývkrát od jeho vzniku neskladal Vladimír Mečiar. Zo stoličky najmocnejšieho muža v krajine ho zosadil predseda SDK Mikuláš Dzurinda, ktorý zostavil širokú koalíciu a zabezpečil tak svojej vláde dosť hlasov na to, aby mala ústavnú väčšinu. 

Jedným z prvých krokov, na ktorom sa nová vláda zhodla, bola priama voľba prezidenta. Poslanci schválili túto zmenu ústavného zákona v januári, termín volieb neskôr určili na polovicu mája. 

Do prvých priamych prezidentských volieb sa zaregistrovalo desať kandidátov, medzi nimi bola iba jedna žena. Nečakane, deň pred uzatvorením zoznamu, oznámil svoj záujem o post prezidenta aj Vladimír Mečiar. Zamiešal síce karty v kampani a prebojoval sa aj do druhého kola, z volieb však napokon vzišiel ako víťaz vtedajší primátor Košíc Rudolf Schuster, ktorého podporovala nová koalícia. Od ľudí získal silnú podporu v podobe 1,7 milióna hlasov.

zdroj: giphy.com

Schustera, a po ňom aj všetkých našich ďalších prezidentov a jednu prezidentku, sme si zvolili priamo my občania. Pri takejto voľbe nie je prezident vláde nič dlžný a môže konať oveľa sebavedomejšie a byť protiváhou politiky, ktorú presadzuje vláda. 

Samozrejme, v ideálnom svete by žiadne zložky moci nepotrebovali protiváhy, pretože by všetci spoločne konali pre dobro Slovenska a predbiehali by sa v tom, kto vymyslí lepšie riešenia pre život nás všetkých. Ale ešte stále nežijeme v ideálnom svete, preto potrebujeme vyváženosť a orgány moci, ktoré si navzájom budú pozerať na prsty. 

titulná koláž: Zmudri G / canva

Vyber si viac z Politika polopate