Za socializmu nerozhodovali o štúdiu len známky či talent, ale aj politické postoje tvojej rodiny. Ako režim zničil sny ľudí o vzdelaní? A čo by ti pomohlo na prijímačkách, keby si sa hlásil/a na vysokú pred 40 rokmi?
Predstav si, že sa dostaneš na svoju vysnívanú vysokú školu, ale tesne pred začiatkom semestra ti povedia, že ťa neprijímajú kvôli politickému profilu tvojich rodičov. Niečo také sa stalo Anne Sidonovej (teraz Mandelíkovej), ktorej príbeh zmapovala organizácia Post Bellum.
Zničený sen o vysnívanej škole
Anna sa po prijímačkách dostala na vysnívanú fakultu architektúry. Vysokopostavený otec jej spolužiačky, ktorá sa na školu nedostala, ale zariadil, aby dodatočne posúdili jej „kádrový materiál”.
👉Kádrový posudok, alebo profil bol počas socialistického režimu dokument, ktorý zbieral informácie o ideologických názoroch, aktivitách a triednom pôvode daného človeka. Čítali ho nadriadení pri nástupe do nového zamestnania, velitelia pri nástupe na vojenskú službu, alebo pri nástupe do školy. Okrem toho obsahoval aj informácie o politických postojoch rodiny.
Annin otec sa zúčastnil Slovenského národného povstania a obaja jej rodičia sa začali po druhej svetovej vojne zapájať do budovania komunistickej spoločnosti. Otec založil s kamarátmi v dedine komunistickú stranu, kreslil plány ako pomôcť chudobným ľuďom a mama organizovala kultúrne podujatia a brigády.
Koncom 40. rokov ale začali čistky aj medzi členmi strany. Boli riadené zo Sovietskeho zväzu, kde bol diktátor Stalin čoraz paranoidnejší. Obával sa, že ostatní straníci ohrozia jeho moc.
Neraz to však schytali práve ľudia, ktorí chceli úprimne vybudovať lepšiu spoločnosť. Takým bol bol aj Annin otec. Zažil väzenie, pracovný tábor a Anna je presvedčená, že ho udali bývalí gardisti.
👉Hlinkova garda bola polovojenská organizácia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Bola to totalitná a krajne pravicová strana za vojnového slovenského štátu, ktorá spolupracovala s nacistickým Nemeckom. Po vojne ale časť bývalých „ľudákov” a „gardistov” prezliekla kabáty a stali sa z nich oddaní komunisti.
Aj otcovo väznenie sa dostalo do Anninho kádrového profilu a tak sa po jeho preštudovaní nedostala na vysokú školu. Namiesto toho nastúpila na Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici a namiesto kariéry architekty začala pracovať ako trénerka a učiteľka telesnej a ruštiny.
Viac o období medzi rokmi 1945 a 1948 si môžeš pozrieť v tomto našom videu 👇
Vyhadzov zo školy za otcove postoje
Na vysokú školu sa nedostal ani Ján Paulíny. Po dvoch rokoch ukončilo vedenie jeho štúdium na Poľnohospodárskej vysokej škole v Brne. Jeho otec bol krátko po druhej svetovej vojne člen Demokratickej strany. Po nástupe Komunistickej strany ho preto vyšetrovala ŠtB a rok ho aj väznila.
👉ŠtB je skratka slov Štátna bezpečnosť. Počas socialistického režimu to bola tajná služba ministerstva vnútra. Sledovali ľudí a zbierali o nich informácie. Hlavne o tom, aký majú vzťah k režimu. Bývali nasadení aj na podozrivých alebo nepohodlných ľudí ako ich susedia, alebo kolegovia. Niekedy predstierali aj kamarátstvo, aby im ľudia dôverovali a mohli tak na nich donášať.
Aj keď Ján „o možných opletačkách s režimom ani nechyroval”, musel nastúpiť na vojenskú službu, hoci mal ako vysokoškolák odklad. Až tam zistil, že nie je súčasťou normálnej armády, ale PTP a nečaká ho vojenský výcvik, ale ťažká práca v baniach.
👉PTP znamená Pomocný technický prápor. Boli to pracovné skupiny, ktoré tvorili takzvaní politicky nespoľahliví ľudia. Často robili nebezpečné práce, napríklad v baniach, čo sa neskôr podpísalo aj na ich zdraví. O PTP je napríklad film Černí baroni.
Otcov príbeh sa s Jánom ťahal aj ďalej. Keď ho prijali po návrate z PTP opäť na vysokú školu, pri skúške mu profesor oznámil, že je kvôli kádrovému profilu vylúčený zo školy. Neskôr ho kvôli nemu zas neprijali do práce tesne pred nástupom a vždy musel do práce dochádzať ďaleko od svojho domova. Viac o jeho príbehu si môžeš prečítať na webe Post Bellum.
Na prijímačkách nešlo len o talent a známky
Príbehy Anny a Jána nie sú výnimkou a netýkali sa len budúcich vysokoškolských študentov a študentiek.
Aj vtedy sa hodnotili pri nástupe na stredné a vysoké školy výsledky prijímačiek, známky a účasť na súťažiach.
„Súčasťou prijímačiek boli ale aj zbytočnosti, ktoré sa dnešní žiaci už len učia na dejepise, ako napríklad triedny pôvod a kádrový posudok. Keď mal niekto robotnícky, alebo roľnícky pôvod, dostával za to body” hovorí pre Zmudri G historik Kamil Sládek, ktorý pôsobí na ministerstve školstva.
„Váhu malo aj členstvo v rôznych organizáciách. Pokiaľ človek nebol pionierom, mal veľký problém dostať sa na strednú školu s maturitou, alebo gymnázium. Pomohla aj aktívna účasť na rôznych ideologických podujatiach, brigádach, ako bolo napríklad zbieranie papiera alebo železa, alebo účasť na Spartakiádach,” dodáva.
👉 Spartakiáda bolo masové cvičenie, ktoré oslavovalo oslobodenie Česko-Slovenska Červenou armádou počas druhej svetovej vojny. Konala sa každých päť rokov s výnimkou roku 1970. Hymnou poslednej Spartakiády z roku 1985 bola pesnička Poupata od Michala Davida, ktorú možno poznáš zo strýkovej šesťdesiatky.
Na odbory, ako boli právo alebo medzinárodné vzťahy, sa väčšinou dostali len ľudia s najlepším kádrovým profilom.„Alebo časť mladých ľudí neraz počas strednej školy zistí, že ich nebaví a chcú študovať niečo iné. Vtedy sa to často nedalo, nebolo možné sa prihlásiť z technicky zameraných stredných škôl na vysoké školy s humanitným vzdelávaním,” vysvetľuje historik Sládek.
Trpeli aj ďalšie dve generácie
Jedna z najhorších vecí podľa neho bola, že kvôli väzeniu, politickému postoju príbuzných, alebo ich emigrácii nemohli niekedy študovať na strednej škole s maturitou ani vysokej škole aj ďalšie dve generácie.
„Čím vyššie vzdelanie a prehľad, tým bola vyššia šanca na lepšie zamestnanie a plat. Človek bez vysokej školy nemal naň dosah. ‚Pomohlo‘ iba ak človek v určitom zmysle opustil rodinu, začal sa politicky angažovať, alebo podal prihlášku do Komunistickej strany. Pri prijatí na určité vysoké školy sa zatvárali oči aj nad vrcholovými športovcami,” vraví Sládek.
👉 SZM – Socialistický zväz mládeže združoval mladých ľudí od 15 do 35 rokov a jeho fungovanie riadila Komunistická strana Česko-Slovenska. Mnohí ľudia doňho vstúpili aj kvôli štúdiu na vysokej škole, alebo keď chceli postúpiť v zamestnaní.
Podľa historika Sládeka sa stávalo, že niekedy záležalo na tom, odkiaľ kto pochádzal a kto sa s kým poznal. Preto sa niekedy z rôznych dôvodov prísne kádrové profily prehliadali. Alebo či niekto chodil na náboženstvo a do kostola. Hoci ľudia oficiálne mohli chodiť do kostola, v kádrovom profile im to skôr priťažilo, pretože praktizovanie náboženstva nebolo v súlade s myšlienkami komunizmu.
Štátna ideológia sa odrážala aj v školských predmetoch. Napríklad na literatúre sa učili iba schválení autori a autorky. „V škole sme robili iskričkovský sľub, vstupovali sme do SZM, dostávali ponuku, či chceme byť kandidátmi Komunistickej strany. Všetko šlo cez školu. Škola bola jedno z koliesok totalitného systému,” uzatvára Sládek.
👉Iskričky – Ešte predtým ako sa stali deti pioniermi (to je tá organizácia, kde nosili červené šatky okolo krku) boli od šiestich do ôsmych rokov Iskry, ale skôr sa im vravelo Iskričky.
Vďaka 17. novembru ťa už dnes nikto nevyhodí zo školy za to, čo niekde niekedy povedal tvoj dedko. Aj dnes však existujú prekážky, ktoré bránia rovnakému prístupu k vzdelaniu. Týka sa to napríklad detí z rodín s nízkym príjmom, detí žijúcich v generačnej chudobe, či študentov a študentiek, ktorí musia popri škole pracovať, aj keď by sa v ideálnom prípade mali naplno sústrediť na štúdium.
Odkazom minulosti tak je aj to, že spravodlivosť v prístupe k vzdelaniu nie je samozrejmosťou a oplatí sa o ňu stále zaujímať.
Zdroj titulnej fotky: Reprofoto: Noc v archíve
