„Ukazuje malé dejiny vo vzťahu k veľkým – veľké predstavujú rok 1968 a okupáciu Československa Sovietmi. Malé sú príbehy dvoch rodín, ktoré sa vyrovnávajú s minulosťou,“ hovorí filmový kritik a spolumoderátor filmového podcastu Denníka SME Vertigo Juraj Malíček.
Príbehy obyčajných ľudí, ktoré sa dejú vo filme Pelíšky tesne pred okupáciou Československa, prinášajú každé Vianoce do tisícok domácností po celom Slovensku niečo známe, s čím sa vieme stotožniť, zasmiať sa alebo si aj poplakať.
„Herci, ktorí hrali vo filme, boli zároveň pamätníkmi. Sami si zažili dobu socializmu a neskôr ju stvárnili vo filme. Práve toto všetko sa spojilo, a preto tam dokázali vniesť aj niečo veľmi osobné, intímne. Prepojiť tragédiu s komédiou,“ opisuje Malíček.
V rozhovore sa dozvieš:
- Prečo máme tak radi film Pelíšky?
- Ako film vznikal?
- Čo všetko je skryté v Pelíškoch?
- Aké posolstvo v sebe film nesie?
Prečo je podľa vás film Pelíšky obľúbeným nielen medzi staršími, ale aj medzi mladšími generáciami?
Film veľmi presne zachytáva život ľudí v ťažkom historickom období. Ukazuje malé dejiny vo vzťahu k veľkým – veľké predstavujú rok 1968 a okupáciu Československa Sovietmi. Malé sú príbehy dvoch rodín, ktoré sa vyrovnávajú s minulosťou.
Dej je postavený na vzťahoch a práve tá ľudskosť a človečina v ňom robí film takým obľúbeným. Režisér sa nesnaží minulosť odsudzovať, ale pravdivo zobrazovať aj to dobré, aj to zlé.
Majú rôzne generácie rovnaký pohľad na film, alebo čo baví starších a čo mladších?
Mňa fascinuje, ako odlišne vnímajú tento film rôzne generácie. Nie som pamätník roku 1968, keďže som sa narodil v roku 1974, no pre mňa sú Pelíšky zobrazením absurdnosti totalitného systému. Spájajú sa mi s uniformitou a snahou komunistov vymazať časť dejín, čo vystihuje scéna, keď starý Kraus hovorí, že sa deti opäť budú učiť o Masarykovi. V roku 1968 sa tieto dejiny začali vracať, a práve toto je pre mňa v príbehu dôležité.
Vaša generácia podľa mňa sleduje úplne iné veci, napríklad vzťah matky a dcéry. Pre mňa sú tieto scény menej podstatné, ale práve v tom je majstrovstvo Pelíšiek. V ľudskosti, ktorá oslovuje stále nových divákov, a pritom si ich udržiava aj medzi staršími. Prečo film tak dobre funguje na mladších, je pre mňa záhada. Možno pociťujú nostalgiu za detstvom, keď ho pozerávali so svojimi rodičmi?
Ja som videla Pelíšky prvýkrát pred troma rokmi, čiže sa mi k nemu neviaže nostalgia, no ihneď sa stal jedným z mojich obľúbených vianočných filmov.
A pritom Vianoce sú tam len krátko. To je práve filmárske umenie. Zaujímavé je, že film nemá jasnú dejovú linku, ale rodí sa zo stretnutí. Dej, konflikty aj plynutie života sa vo filme objavujú úplne prirodzene.
Môže tento film vyvolávať u ľudí, ktorí si zažili socializmus na Slovensku, spomienkový optimizmus?
Je to možné, ale osobne si to neviem predstaviť, pretože film je skvelý, ale je o hroznej dobe. Ak niekto pozerá film s porozumením, nemôže tvrdiť, že za socializmu bolo lepšie. Je však paradox, ako funguje ľudská pamäť. Keď si spomínate na svoje detstvo, určite si pamätáte aj ťažké a traumatické zážitky, ale väčšinou si spomeniete na tie pekné. Naša pamäť sa postará o to, aby sme si pamätali len lepšie veci. Hovorí sa tomu mýtus zlatého veku, ktorý sa netýka len histórie, ale aj našich osobných spomienok.
Mne sa ako dieťaťu vyrastujúcemu v čase socializmu zdalo veľa vecí super, ale to neznamená, že to naozaj také bolo. Ja si to len takto pamätám.
Máte tento film osobne rád?
Hej, mám ho veľmi rád. Tvorcovia Pelíšiek, režisér Jan Hřebejk a scenárista Petr Jarchovský, sa preslávili najmä po revolúcii. Zaujímavý je už ich prvý film Pějme píseň dohola z roku 1990, ktorý vznikol ešte za komunistov. Je o pionierskom tábore a odporúčam ho všetkým, aj mladším divákom. Je to skvelý film, ktorý mapuje inú stránku totality než Pelíšky, ale veľmi presvedčivo.
Ďalší výborný film tohto tímu je Šakalí léta, retro film o nástupe rock and rollu. Už týmito filmami si získali ľudí. Na konci 90. rokov sa čakalo, čo spravia ďalej, a vtedy prišli Pelíšky. Tie oslovili mnohých divákov tým, že zobrazujú historickú udalosť cez malé príbehy a verne zachytávajú, ako ľudia prežívali rok 1968.
Vo filme nie sú žiadne dlhé rozhovory, vyjadrené hlboké pocity, no dajú sa čítať medzi riadkami. Vypovedá toto nerozprávanie sa medzi postavami o dobe, v ktorej ľudia žili?
Film vznikol 10 rokov po revolúcii a vracia sa do totality. Nedíva sa na dobu zjednodušene, ale zobrazuje ju vo viacerých rozmeroch. Je umelecky autentický do veľkej miery aj preto, že herci mohli na pľaci improvizovať. Mali scenár, avšak bol skôr iba ako takým vodítkom. Práve toto je veľké filmárske majstrovstvo. Herci, ktorí hrali vo filme, boli zároveň pamätníkmi. Sami si zažili dobu socializmu a neskôr ju stvárnili vo filme. Práve toto všetko sa spojilo, a preto tam dokázali vniesť aj niečo veľmi osobné, intímne. Podarilo sa im prepojiť tragédiu s komédiou.
Napríklad sekvencia, v ktorej sa pokúša mladý muž spáchať samovraždu, ale je to v elektrickej trúbe. Pokladám to za fantastický tragikomický prvok. Taktiež je vo filme zobrazená aj tragika lásky, ktorej rozumieme všetci bez ohľadu na vek a tiež absurdnosť doby.
Ktorá hláška z filmu najviac vystihuje dobu a ktorú máte najradšej?
Mám veľmi rád hlášky z tohto filmu, lebo sú úzko späté s dobou, v ktorej sa odohráva. Napríklad: „Mne by jenom zajímalo, kde udělali soudruzi z NDR chybu! Stříleli za války do vzduchu.“
🌲 Nerozumieš, o čom v Pelíškoch hovoria? Vysvetlili sme to v článku o legendárnych výrokoch z tohto filmu.
Táto hláška je hlboko pravdivá, pretože po druhej svetovej vojne sa Nemecko rozdelilo na „dobré“ komunistické a „zlé“ kapitalistické. Vznikli dve Nemecká, čo vytvorilo priestor pre takéto vtipy a odkazy, hoci predstava, že časť Nemcov bola proti Hitlerovi, je nezmysel. Toto je využitie historického rozmeru.
Mám rád aj scénu s poštárom: „Rozkaz zněl jasně! Nesmí projet za žádnou cenu!“
A samozrejme „bolševický nok”. Keď sa pán Kraus rozčuľuje na dcéru, že sa ťahá s „rudým bolševickým nokem”, je to jeho spôsob, ako si ventiluje frustráciu z režimu, s ktorým nesúhlasí a ktorého je obeťou.
Veľmi pekná je aj sekvencia: „To muselo dát příšernou práci, a přitom taková blbost, co?“
Humor v Pelíškach je majstrovstvo tvorcov, lebo hlášky vznikali často v rámci improvizácie. Režisér dal hercom priestor maximálne spoluvytvárať film a vložiť doň svoju kreativitu.
Dve rodiny v Pelíškach predstavujú v podstate dva odlišné politické názory. Na konci ich však spojí svadba. Bolo zámerom režiséra ukázať, že aj napriek rozdielnym politickým postojom sa ľudia dokážu spolu baviť?
Nemyslím si, že toto bol zámer. Postavy vo filme sa skôr správali ako talianska rodina – rozčuľovali sa a liezli si na nervy ako susedia, ale nešlo o nenávisť.
Režisér však pracuje s motívom, že aj keď boli tieto dve rodiny na opačných stranách, v ľudskej rovine si dokázali porozumieť, a práve okupácia ich nakoniec spojila.
Aké posolstvo sa režisér snažil zanechať divákom?
Film ukazuje zhubný dopad totality. Prvý odkaz, ktorý si odtiaľ všetci odnášame je, že režim rozdeľoval rodiny a nútil ľudí utekať či emigrovať od svojich blízkych.
Aj keď si niektorí môžu pamätať toto obdobie ako veselé, nič to nemení na tom, že išlo o obrovskú tragédiu našej histórie. Režisérovi asi nešlo o konkrétne posolstvo, ale skôr o zobrazenie absurdnosti situácie. Vo filme je človek, ktorý s režimom súhlasí, a iný, ktorý je v opozícii, no režim a okupácia nakoniec zomelú oboch.
Môžeme sa učiť o histórii aj prostredníctvom filmov, ktoré sú síce na prvý pohľad komediálne, no zobrazujú dôležitú časť našej histórie?
Určite áno, film môže slúžiť ako pomôcka, ale je k nemu potrebný komentár. Niektorým situáciám človek rozumie, niektorým nie. Tento film sa naozaj rozvinie vtedy, keď ho dokážete čítať v historických kontextoch.
Je pravda, že komunizmu pred inváziou verilo veľa ľudí. Príkladom takého presvedčeného komunistu je otec Šebek, ktorý veril režimu a podieľal sa na jeho budovaní. To však neznamenalo, že bol zlý človek. Proste tomu režimu uveril.
V roku 1968 pochopili aj podporovatelia, aj odporcovia režimu, čoho sú komunisti schopní. Predtým ľudia vnímali Rusov ako osloboditeľov, no po auguste 1968 sa to zmenilo. Zrazu nás osloboditelia uväznili, čo je veľmi silný motív. Možno sme s nimi boli kamaráti, ale oni nás vždy považovali za trofej.
Zdroj titulnej fografie: Koláž Zmudri G (fotografia z filmu Pelíšky)
