Generácia,
ktorá sa zaujíma

Prvovolička Veronica: Na Slovensku ľahostajnosť nie je možnosťou, hoci to akoby máme v krvi

Veronica žije už viac ako 6 rokov v Košiciach, detstvo však strávila v americkom štáte Georgia. V septembri bude prvýkrát voliť v slovenských parlamentných voľbách.

Veronica je dcérou Slovákov, ktorá sa narodila v USA, vďaka čomu má slovenské aj americké občianstvo. To je aj dôvodom, prečo nie je úplnou prvovoličkou. Prvýkrát volila na diaľku ani nie týždeň po svojich 18. narodeninách v amerických prezidentských voľbách v novembri 2020. 

Hoci sa narodila a vyrástla v USA, na Slovensku sa cíti ako doma. Nastupuje tu na vysokú školu a v budúcnosti by chcela našu krajinu aj medzinárodne reprezentovať

„Na Slovensku pociťujem istú misiu a potrebu reprezentovať ho, zlepšovať a zviditeľňovať. Tak ako väčšina mladých ľudí uteká, že tu nič nie je, obzvlášť na východe, tak ja by som chcela prinášať zmenu,“ tvrdí s odhodlaním a odvahou. 

Septembrové voľby sú podľa nej dôležité pre ďalšie smerovanie Slovenska, preto považuje za svoju povinnosť zúčastniť sa ich. „Môže to zmeniť chod krajiny a aj ten môj hlas sa počíta. Keby sme si všetci povedali, že veď čo je ten jeden môj hlas, nemá zmysel, aby som šiel voliť, tak by tu boli milióny vyhodených hlasov,“ hovorí a dodáva, že aj každý takto vyhodený hlas je predsa hlasom pre najsilnejšiu stranu. 

Od malička si sa cítila ako Američanka? 

Narodila som sa tam, takže som sa tak vždy cítila. Ale odkedy sme sa sem presťahovali, tak sa cítim viac a viac ako Európanka, lebo mi to tu vyhovuje. 

Je tu oveľa väčšia sloboda, ako si ľudia uvedomujú. V Amerike ak nemáte auto, tak nie ste nič. Bežne tam neexistuje MHD, iba v hlavnom meste. Nevyhovovalo mi, že tam neviem ísť do mesta autobusom alebo pešo. Neviem si tam takto užívať život, že len tak sadnem do vlaku a odídem na druhý koniec republiky.

Zdroj: Zmudri/Barbora Girmanová

Tu keby som chcela, tak som za pár hodín v Nemecku. Ale tam to tak nefunguje a to mi na tom živote najviac prekážalo.

V USA si chodila na základnú aj strednú školu? 

Áno. Základnú aj middle school a aj jeden ročník z high school. Ako-tak všetky školy, ale každá bola iná, v inej komunite.

Potom ste sa presťahovali do Košíc. Musela si tu so strednou začínať odznova?

Áno. Prvý ročník som si tu zopakovala aj v rámci adaptácie a kolektívu. Ale prišla som a vyštudovala som bilingválne anglické gymnázium, takže som nemala žiadny problém. Som spokojná, nemám sa vôbec na čo sťažovať. Tu ma brali bez problémov. 

A niekde tie problémy boli?

Keď sme chodili v lete na Slovensko, tak som tu chodila aj na základnú. Vyšlo to vždy na jeden mesiac, lebo v Amerike sa škola končí v máji. Tam som zažívala takéto problémy, ale to boli asi deti skôr také žiarlivé, že mi hovorili „Američanka“, posmievali sa mi a tak. 

V týchto parlamentných voľbách si síce prvovolička, ale vďaka dvojitému občianstvu už máš za sebou aj americké prezidentské voľby. Koho si volila?

Vybrala som si menšie zlo, teda Bidena. Keby som si mohla vybrať medzi inými kandidátmi, ktorí neprešli až do general elections, tak by som volila inak. 

S Bidenom nie som úplne spokojná, ale som spokojná s tým, že tam nie je Trump. To by išlo dolu vodou a obávala by som sa, že by v spoločnosti vznikli obrovské nepokoje aj vďaka polarizácii. Aj veľa Američanov prešlo v týchto voľbách z republikánov na demokratov. Neľutujem, že som sa rozhodla tak, ako som sa rozhodla a uvidíme, čo bude budúci rok v novembri. 

Tvoji rodičia patria medzi tradičných demokratických voličov?

Práveže nie, oni ma aj presviedčali, že Trump má pre USA lepšie ekonomické riešenia a podobne. Ale mne o to veľmi nešlo. Išlo mi viac o ľudskosť, demokraciu aj o všeobecnú reprezentáciu. Na Trumpovi sa mi nepáčilo, ako sa verejne vyjadroval. Prezident reprezentuje celú republiku a pozná ho celý svet, jeho správanie by malo byť iné. 

A čo ty? Máš za sebou strednú školu, čo ťa čaká teraz?  

V septembri odchádzam do Bratislavy študovať európske štúdiá na Komenského univerzite. Už sa v tom trochu pohybujem v rámci jednej európskej asociácie pre mladých, kde som novozvolená generálna sekretárka. Táto asociácia sa volá BETA, čo je skratka z Bringing Europeans Together Asociation.  

Zdroj: Zmudri/Barbora Girmanová

V rámci tejto asociácie pomáhame približovať Európsku úniu mladým a robievame simulácie Európskej únie. Tak som sa k tomu dostala aj ja a je mi to blízke. Prichádzajú tam rôzni mladí ľudia, nie len budúci diplomati. Sú tam napríklad aj lekári, politológovia či právnici. 

Mala si počas strednej aj nejaké príležitosti na študijné pobyty? 

Áno. Minulý rok v septembri som bola na veľvyslanectve Slovenskej republiky v nórskom Osle. Tam som si chcela priblížiť svet diplomatov, svet veľvyslanca a to, ako fungujú. Vidím sa v tom a raz by som chcela byť veľvyslankyňou. Táto práca je mi blízka – spoznávať kultúru, inú krajinu, jazyk, spôsob života, iné tradície a zároveň reprezentovať našu krajinu. 

Na Slovensku pociťujem istú misiu a potrebu reprezentovať ho, zlepšovať a zviditeľňovať. Tak ako väčšina mladých ľudí uteká, že tu nič nie je, obzvlášť na východe, tak ja by som chcela prinášať zmenu.

To je vlastne veľmi vznešená túžba, že chceš nielen niečo dobré pre seba, ale zároveň ti záleží na svojej krajine.

Tieto pocity som dlho nevedela popísať. Ľudia sa ma totiž často pýtali, prečo chcem vôbec ostať na Slovensku. Ja sama som tiež pôvodne chcela ísť študovať do Anglicka do Liverpoolu, ale vďaka brexitu sa to skomplikovalo a tým pádom som si povedala, že ostanem tu na Slovensku. 

Teraz som rada, pretože aj vďaka tomu, že si neviem vybrať inú zahraničnú školu, na ktorú by som chcela ísť, som si uvedomila, že ak chcem na Slovensku verejne pôsobiť, tak najlepšie je začať tu.

Plánuješ sa zúčastniť aj týchto najbližších parlamentných volieb? 

Plánujem. Ja by som to považovala až za povinnosť, pretože si myslím, že toto obdobie je veľmi kritické a ide o niečo veľmi veľké a vážne. Môže to zmeniť chod krajiny a aj môj hlas sa počíta. 

Keby sme si všetci povedali, že veď čo je ten jeden môj hlas, nemá zmysel, aby som šiel voliť, tak by tu boli milióny vyhodených hlasov. Lenže čo je to vyhodený hlas? To je hlas pre tú najsilnejšiu stranu.

Prečo je to podľa teba kritické?

Povedala by som, že kritické je odpovedať si na otázku, čo tu chceme mať do budúcna, aké chceme mať hodnoty, v čom by sme sa videli do budúcnosti a aké majú byť dôvody, prečo tu ostať a prosperovať. 

Čo tu chceš mať ty? 

Mne ide hlavne o slušnosť a jednotu. Povedala by som, že tu na Slovensku ľahostajnosť nie je možnosťou, hoci to akoby máme v krvi. Nevieme sa zobrať do ulíc a protestovať proti niečomu, čo je nám proti srsti. Napríklad ako Francúzi, ktorí sa prednedávnom búrili  proti zvýšeniu dôchodkového veku. Šli do ulíc a protestovali celé mesiace. My by sme to pre tú ľahostajnosť nedokázali. 

Zdroj: Zmudri/Barbora Girmanová

To je ďalší problém. Vidím to aj medzi mladými, že na problémy reagujú s tým, že veď to sa nejak opraví, príde ďalšia vláda, ktorá to opraví. Lenže ono sa to neopraví, keď sa ľud neozve. Pretože vláda to nevníma, ak sa občania neozývajú.

Čo tým myslíš? Čo by sa malo opraviť? 

Najdôležitejšia je pre mňa odbornosť. To, že premiér či minister vie, do čoho ide a vie, ako zlepšiť chod krajiny či chod ministerstva a nie sú to len nejaké všeobecné sľuby počas kampane. Ale keď tu máme nejaké konkrétne fakty a štatistiky a na tom viem postaviť svoje vízie a svoju kampaň, tak to je už niečo iné. Chcela by som hlavne odbornosť a slušnosť. Aby politici vedeli vycítiť ducha doby a vnímať, čo chcú občania.

V akých konkrétnych oblastiach by si chcela vidieť zmeny?

Cítim tu obrovský rozdiel medzi regiónmi, najmä medzi západom a východom, na okraji je aj juh krajiny. Môžem citovať známeho neznámeho, že na východe nič nie je. To nie je pravda. Pretože ak by sme do toho investovali, tak je tu veľký potenciál.

Páči sa mi, keď niekto neprichádza iba so všeobecnými sľubmi v štýle „Ideme zlepšiť zdravotníctvo, ideme zlepšiť súdnictvo“ a tak ďalej, ale má konkrétne príklady a hovorí o tom, čo konkrétne chce v zdravotníctve zlepšiť.

A zároveň, už sme aj začali investovať, napríklad tu pri Košiciach vo Valalikoch sa začalo s výstavbou toho Volva a to je obrovská investícia pre Košice. Ľudia sa budú sťahovať do Košíc z niektorých okolitých miest a uvidíme, aké to bude. Stále tu tiež existuje regionálny rozdiel aj pokiaľ ide o platy.

Je medzi tvojimi kamarátmi a známymi veľa ľudí, ktorí odchádzajú z východu inde na Slovensko, alebo aj niekam do zahraničia? 

Áno. Zo všetkých mojich spolužiakov asi iba traja ostávame na Slovensku. Tí, ktorí pokračujú na výšku, tak odchádzajú či už do Česka, alebo do Holandska a Dánska. 

Tí, ktorí utekajú do Česka, utekajú kvôli tomu, aby neboli na Slovensku. A to je podľa mňa nesprávny postoj. Napríklad niektoré moje spolužiačky sa sťažujú na to, ako sa tu žije, ale tak prečo by mali utekať a nie radšej trošku prispievať k tomu, ako to tu je. Lebo ja si myslím, že každý štát má svoje problémy, len treba, aby sa spoločnosť zobrala a začala to meniť. 

Čiže myslíš, že neodchádzajú iba kvôli kvalite škôl, ale idú za iným spôsobom života?

Áno. Toto často počujem od svojich rovesníkov, že odchádzajú, pretože nechcú byť na Slovensku a už sa neplánujú vrátiť. Málokto povie, že ide vyštudovať nejakú dobrú školu a potom sa chce vrátiť.

Zdroj: Zmudri/Barbora Girmanová

Takto k tomu pristupujú napríklad Indovia. Prídu sem, študujú v Košiciach medicínu, ale vracajú sa naspäť do svojho domova. Možno preto, že v našom školstve vidia niečo lepšie, možno lacnejšie, ale potom sa vracajú. To je už druhá vec, keď chcú vyštudovať nejakú kvalitnú školu a potom sa vrátia. To je podľa mňa o odbornosti. Ale to, že niekto odíde a doslova utečie zo Slovenska, to už je iné.

Vravela si, že sa zaujímaš o medzinárodné dianie. Sleduješ aj domácu politiku? 

Áno. Väčšinou sledujem správy v televízii, keď chcem nejakú konkrétnu debatu. Ale aj na Facebooku sledujem nejaké verifikované zdroje a instagramový profil Správy mladí. Myslím, že to je dobrý mládežnícky projekt. 

Z jedného prieskumu vychádzalo, že mladí ľudia by chceli byť hrdí na Slovensko a chceli by, aby Slovensko bolo fungujúcou krajinou. Čo je pre teba fungujúca krajina?

Ja by som to odvodzovala od právneho štátu a princípov demokracie, ktoré ak máme, tak máme fungujúci štát. 

Druhá vec je ekonomika, ale to nie je len o samostatnej slovenskej ekonomike, keďže fungujeme v rámci medzinárodného trhu, kde sú aj iné faktory. Dodržiavanie princípov demokracie a ľudských práv, to je právny štát.

Na to, že sme taká mladá krajina, jedna z najmladších v Európe, tak je celkom dobre založená. V novembri 1989 sme chceli demokraciu, tak ju máme. Už potrebujeme len dodržiavať jej princípy.

K demokracii patria aj slobodné a férové voľby, no pri týchto voľbách sa skloňuje hrozba falšovania volebných výsledkov. Asi si pozorovala dianie v USA pri posledných voľbách. Vidíš v tom paralely?

Po prvé, falšovania volieb sa na Slovensku vôbec nebojím. V USA je to iné. Tam môžeme voliť aj mesiac dopredu. Hlasy sa potom ale sčítavajú veľmi dlho, niekedy to môže trvať aj niekoľko týždňov za jeden štát. To už má potom človek nejaké pochybnosti o tom, čo sa tam deje. To nie je normálne, aby štát sčítaval hlasy takto dlho. 

Zdroj: Zmudri/Barbora Girmanová

Napríklad u nás v štáte Georgia bol problém s takzvanými midterms, čiže voľbami uprostred funkčného obdobia prezidenta. Zle tam vychádzali hlasy a to už bolo asi mesiac po neoficiálnom vyhlásení výsledkov, takže sa rozhodli, že v Georgii vyhlásia ďalší termín volieb. Vtedy som pochybovala, či je zachovaná pravosť tých hlasov a či tam nie je niečo sfalšované. 

Na Slovensku takú obavu nemám, pretože tu sa tie výsledky naozaj dozvieme rýchlo a je tam malá šanca, že by sa niečo mohlo sfalšovať. V porovnaní so Štátmi je náš systém určite istejší. 

Čiže si myslíš, že je možné, že americké voľby v novembri 2020 boli sfalšované?

Považujem sa za optimistu a rada by som povedala, že neboli sfalšované, iba logisticky zle organizované. Myslím si, že ich systém jednoducho potrebuje aktualizáciu, aby sa bezproblémovo posúvali s modernou dobou. Ale na druhej strane som aj realistom, takže nepoviem, že sfalšované voľby sú nemožné.

Už si rozhodnutá, koho budeš voliť v týchto voľbách? 

Teraz už áno. Nebola som pred dvoma-troma mesiacmi, ale ako postupne sledujem politiku, kampane aj konkrétnych politikov, tak už som rozhodnutá.

Podľa čoho sa rozhoduješ? Čakala si na zverejnenie kandidátok?

Ani nie. Skôr podľa toho, akú majú kampaň, aké majú hodnoty. Pozerám sa aj na to, akú históriu má daná strana a daný politik, či ma už sklamal v predošlej vláde alebo nie, alebo či by som chcela úplne inú zmenu. 

Podľa akých kritérií si si vyberala? Čo chceš, aby ti daná strana ponúkla?

Odbornosť, slušnosť a konkrétne návrhy. V poslednej dobe ma veľmi oslovila konkrétnosť. Páči sa mi, keď niekto neprichádza iba so všeobecnými sľubmi v štýle „Ideme zlepšiť zdravotníctvo, ideme zlepšiť súdnictvo“ a tak ďalej, ale má konkrétne príklady a hovorí o tom, čo konkrétne chce v zdravotníctve zlepšiť. Takže na toto som sa pozerala. 

Zdroj: Zmudri/Barbora Girmanová

Rozhodujem sa podľa toho, či je to, čo strana ponúka, v súlade s mojimi hodnotami. Na to by sa všeobecne mali všetci voliči zameriavať. Žiadna strana nebude perfektná, pretože ani politika nie je perfektná a ani nikdy nebude. Ale ide o to, ktorá strana má najbližšie k mojim hodnotám.

Spomínala si, že na Slovákoch vidíš ľahostajnosť. Čo sú tie prvky občianskeho aktivizmu, do ktorých sa môžu zapojiť aj tvoji rovesníci? Keby si im mohla niečo takéto odporúčať, čo by to bolo? 

Povedala by som, že moji rovesníci, teda tí, ktorých poznám, akoby sa báli niečoho nového a nevedeli sa do toho pustiť. Hovoria, že sa na nejaké nové projekty necítia, že do niečoho nechcú ísť, keď v tom nie sú odborníci. Ale prečo nie, prečo sa nezapojiť a nerozšíriť si obzory? 

Presne tak som sa pustila do tých európskych simulácií. Vtedy som mala 17 rokov s tým, že tam sa prihlasujú mladí od 18. Povedala som si, tak prečo nie, veď to môžem vyskúšať. To bola simulácia Európskej únie v Bratislave, ktorá bola online, pretože to bolo počas pandémie. V tejto organizácii som doteraz a to už prešli tri roky. Nehovorím, že už som na to nejaký odborník, lebo sa ešte mám čo učiť, ale zväčšila som si obzory tak, ako som chcela. 

A presne o to ide, že sa pustím do niečoho nového, síce ešte neviem, do čoho idem, ale možno sa mi to nakoniec aj zapáči. Takže toto by som odkázala mladým, nech sa púšťajú do neznámeho.

Vravíš, že toto si zažila počas covidu. Vedela by si povedať, aký vplyv na tvoj život mala covidová pandémia?

Čo sa týka školy, tam som cítila nedostatky, to asi každý. Nemala som motiváciu, ale snažila som sa. Okrem tých simulácií mi to dalo to, že som sa sústreďovala viac na seba a rozvíjala som sa. 

Ale všeobecne si myslím, že sme od pandémie zleniveli. Už sa nám nechce, nemáme motiváciu a to je trošku škoda. Pociťujem to aj sama na sebe, že akoby som zlenivela, ale snažím sa to rozhýbať. Myslím, že v tomto sa potrebujeme dostať naspäť do tej predcovidovej doby. 

Čo je podľa teba problém, ktorý najviac  trápi mladých ľudí a motivuje ich k odchodom, ktoré si spomínala? 

Niektorých kamarátov trápi povaha Slovákov a to, ako sa správajú. Že nie sú zhovorčiví a nesprávajú sa slušne, ako v iných krajinách. Ale ja to nevidím. 

Možno je to iné tu v Košiciach, ale keď chodím viac na východ, pretože odtiaľ mám rodinu, tak tam sú ľudia veľmi zhovorčiví. Idem po ulici a mladí aj starší ľudia sa so mnou rozprávajú a toto ma veľmi teší. V tomto nemôžem súhlasiť s mojimi kamarátmi, ktorým sa nepáči povaha Slovákov. Samozrejme, sme všelijakí, ako aj v iných krajinách. Ale myslím, že sme pomerne bezpečná krajina, aj pokiaľ ide o spoločnosť. Nikdy som v Košiciach nemala pocit, že sa musím báť ísť večer po ulici. 

Ako vnímaš pomoc Slovenska Ukrajine? 

Myslím si, že sme zmeškali obrovskú šancu zviditeľniť sa vo svete aj v Európe a pomôcť Ukrajincom. My sme pomohli, ako sa uznalo za vhodné, ale zmeškali sme obrovskú šancu tým, že občania ich nechceli. Neviem, ako na západe, ale tu na východe sa ľudia hnevali, že Ukrajinci majú vlaky zadarmo a my nie. Nadávali, že Ukrajinci im berú dopravu, ubytovanie či peniaze zo štátu. Myslím, že sme ich tu mohli nechať, ponúknuť im pracovné pozície. Ale aspoň tu na východe som často počúvala, že ich tu ľudia nechceli. To sa mi voči nim zdalo dosť neférové.

Na košickej stanici Veronica pomáhala ako dobrovoľníčka krátko po vypuknutí vojny na Ukrajine. Zdroj: Zmudri/Barbora Girmanová

Ja som aj Rusínka, takže to vnímam trochu inak. Naša rodina im tiež pomáha tým, že máme v Humennom byt, kde býva jedna rodinka už vyše roka. Aj tu v Košiciach som pomáhala ako dobrovoľníčka na stanici. To bola podľa mňa obrovská príležitosť reálne si uvedomiť, aký je ten strach a život Ukrajincov. Vidieť ten strach v očiach mamičiek a babičiek s malými deťmi. Ako tam všetko nechali. Vtedy som si uvedomila, že my máme tu na Slovensku luxus. A ľudia si neuvedomujú, čo tu máme aj vďaka tomu že sme v Únii aj v NATO, že sme o niečo viac rozvinutá krajina, ako bola Ukrajina pred vojnou. 

Zdroj titulnej fotografie: Zmudri/Barbora Girmanová

Vyber si viac z Politika polopate

Aj vďaka vám vieme vytvárať obsah, ktorý mladým ľuďom pomáha pochopiť zložitý svet. Podporte našu tvorbu.

alebo