Generácia,
ktorá sa zaujíma

Stážovala v Stálej misii SR pri OSN: „Slováci by sa nemali báť ukázať svetu, čo vedia.“

Nicole Ann Hubka, Američanka so slovenskými rodičmi, už od 15-tich rokov aktívne pracuje na svojej kariére. Čo zažila pri práci s najchudobnejšími ľuďmi v Indii, aké rozdiely vidí medzi mladými Slovákmi a Američanmi a aké sú jej rady pre slovenských stredoškolákov?

Si veľmi mladá, ale máš za sebou veľké množstvo stáží a skúseností. Vedela si od detstva, aká je tvoja cesta?
Mám rada jazyky a rada sa rozprávam s ľuďmi, to je základ. Keď som mala asi 15 rokov, stretla som sa s maminou kamarátkou, ktorá pracuje v New Yorku na konzuláte. To som chcela robiť aj ja, pracovať pre Slovákov. Stážovala som tam potom ako študentský dobrovoľník.
Išla som tiež študovať medzinárodné vzťahy, bola som cez AIESEC dva mesiace na stáži v Indii. Odmalička som chcela byť s ľuďmi a pomáhať im. 

Chcela si pomáhať špecificky Slovákom?
Áno. Narodila som sa v USA, ale obaja rodičia pochádzajú zo Slovenska – môj otec pochádza z Jarabiny pri Starej Ľubovni a mamka z Vyšnej Jedľovej pri Svidníku. Môj prvý jazyk bola slovenčina a rusínčina, stále ma ťahalo na Slovensko. Naša krajina, naši ľudia, to budem vždy volať domov.

Ako si sa dokázala naučiť toľko rôznych jazykov? Nepletú sa ti v hlave? 
Chodila som už ako malá na prázdniny ku babke a dedkovi, oni sú Rusíni, aj celá moja rodina sa rozpráva po rusínsky. Pre deti je jednoduchšie naučiť sa nový cudzí jazyk, takže som odmalička bola nastavená na toľko jazykov. 

V Indii si strávila dva mesiace a pracovala si v Nadácii Matky Terezy. Čo si tam zažila?
Cieľ mojej práce v Indii bol pomôcť v boji s chudobou. Išla som tam ako sama žena, mala som 21 rokov, ale ja som taká, že sa nebojím a mám svoju hrdosť. Cestovala som 10 hodín autobusom cez Indiu z mesta Chennai až do Thanjavur, kde som pomáhala ľuďom z najnižšej kasty. Bývali sme v sirotinci a pomáhala som deťom aj starším ľuďom s jedlom, menili sme im vodu, aby ju mali čistú, každé ráno o piatej sme chodili do ryžových polí, aby sme odtiaľ vzali ryžu. Všade sme museli chodiť bosí. Bol to taký zážitok, ktorý naozaj len tak niekto nezažije.

Najťažšia ale bola jazyková bariéra, lebo sa tam nerozprávalo po anglicky a komunikovalo sa len rukami-nohami. Tiež som tam ochorela, pokazila sa nám voda, ja som ju omylom vypila a v nemocnici som ležala tri dni. 

Zmenil tento zážitok niečo v tvojom živote?
Ja vždy hovorím, že buď rád, čo máš, lebo naozaj málo ľudí má to, čo máme my. Niekto nemá rodinu, niekto nemá jedlo, strechu nad hlavou. Odkedy som sa vrátila z Indie, tak sa pozerám na život tak, že keď mi niekto niečo dáva, som za to vďačná.

Ako vyzerá život v Indii, ktorý si zažila? 
Je tam veľmi horúco, keď som prišla, bolo tam vyše 40°C. Kvôli kultúre musíš byť ale oblečená, mať dlhé rukávy a mať ich oblečenie. Sú veľmi konzervatívni, nemôžeš mať ani kraťasy alebo tričko s krátkym rukávom. Ty si prišla do ich kultúry a musíš sa správať podľa ich pravidiel. Vodu si buď kúpiš, čo ale stojí pre nich veľmi veľa, alebo ju musíš mať špinavú. Raz do týždňa im ešte niekedy nosia vodu organizácie, ktoré im pomáhajú.

Zažila som tam aj náboženský festival farieb Holi, kedy po sebe hádžu farby, to bol pre mňa najsilnejší zážitok. Aj keď v Thanjavur niekto zomrie, nesmútia, ale oslavujú to. Hrajú oslavnú hudbu a napríklad ženy nemôžu ísť na pohreb, iba muži.

Tam, kde som bola ja, ešte nikdy nevideli biele dievča. Preto si ma fotili, každý chcel so mnou fotku, deti okolo mňa skákali a chceli, aby som im kúpila zmrzlinu.

Absolvovala si tiež stáž v Stálej misii SR pri OSN. Ako sa dá dostať do takejto dôležitej inštitúcie?
Chodila som na vysokú školu na medzinárodné vzťahy a aby som dostala diplom, musela som niekde stážovať. Ja som vždy chcela robiť pre Stálu misiu SR pri OSN, lebo poznám jazyk a chcela som aj vybudovať svoju vlastnú slovenskú národnosť. Škola napísala e-mail na Stálu misiu, poslala som životopis a vyšlo to.

Ak by sa tam niekto chcel dostať, najlepšie je študovať medzinárodné vzťahy alebo podobné odbory a potom, aby škola napísala priamo im, že máš záujem o stáž a prečo.

Vnímaš rozdiel medzi mladými Slovákmi a Američanmi? 
Slováci majú viac rozvinutú kultúru, ale zas v USA je veľa mladých z rôznych krajín z celého sveta, takže závisí, ako je kto doma vychovaný. Povedala by som, že na Slovensku rozmýšľajú rozumnejšie. Mali by viac vychádzať zo svojej komfortnej zóny, lebo toto zas Američania dokážu. Slováci by sa mali viac challengovať a nebáť sa ukázať svetu, čo vedia. 

Ak by nejaký slovenský stredoškolák chcel kariérnu cestu ako máš ty, čo by si mu odporučila?
Keď chceš niečo dosiahnuť, neboj sa to ukázať, povedať svoj názor. Na sociálnych sieťach, v škole, kdekoľvek ukážte, že máte silný hlas a nebojte sa ho použiť. V živote stretnete aj prekážky a problémy, ale keď ich zvládnete, tak uspejete na ceste v tom, čo chcete dosiahnuť. Je to naozaj tak. Aj keď si myslíš, že si už zlyhal, tak treba bojovať ďalej, lebo nikdy nevieš, čo ti život prinesie.

Ako vidíš svoju budúcnosť a je jej súčasťou aj Slovensko?
Odmalička som snívala o tom, že raz budem pracovať na Slovensku. Je to nádherná krajina, ale stále je tam korupcia, nízke platy, takže pre mňa by to bola bohužiaľ zmena. Ale ja som taká, že keď niečo mám rada, tak to urobím. Preto by som chcela pracovať pre Slovensko, aby sa to zlepšilo. Dúfam, že raz tam budem, aby som pomohla našim ľuďom. Pre Slovensko vždy budem mať srdce, aj keby som skončila inde. 

Nicole Ann Hubka (1998)
Narodila sa v USA slovenským rodičom. Vyštudovala medzinárodné vzťahy na Marymount Manhattan College, pokračuje štúdiom humanitárnych vied na Fordham University. Od 15-tich rokov absolvovala stáže na Generálnom konzuláte SR v New Yorku, v Stálej misii Slovenska pri OSN, v Nadácii Matky Terezy v Indii alebo pre GLOBSEC. Spoluzakladala neziskový projekt Future International Foundation, ktorým sa snažia posilniť hlas mladých v dôležitých témach. 

Vyber si viac z Lifehacking