Predstav si, že by spolu krajiny nekomunikovali. Kam by to viedlo? Pravdepodobne k nepochopeniu, hnevu, možno až nenávisti, ktorá by sa riešila vojnami. Práve preto existujú diplomatické stretnutia, ktoré môžu vyzerať iba ako kávičkovanie a fotenie sa do fotobaniek, no v skutočnosti majú veľký význam.
Inými slovami, je to spôsob, akým krajiny spolu hovoria, vyjednávajú a hľadajú kompromisy, namiesto toho, aby riešili spory vojensky. Predstaviť si to môžeš ako dobre zahranú partiu šachu.
Načo sú dobré diplomatické stretnutia?
„Diplomacia je nielen nástroj na predchádzanie vojen, ale tiež cesta ako tvoriť mier,“ povedal bývalý minister zahraničných vecí USA John Kerry.
Tak ako povedal Kerry, nie sú to len stretnutia a spoznávanie nových krajín. Diplomatické návštevy majú hneď viacero rovín. Akých napríklad?
- Predchádzajú vojnám a sporom – namiesto použitia sily sa štáty snažia dohodnúť rozhovorom.
- Budujú dôveru a vzťahy – osobné kontakty medzi lídrami pomáhajú, aby krajiny spolupracovali a menej sa podozrievali.
- Riešia konkrétne problémy – napríklad obchodné dohody, klimatické opatrenia, či bezpečnostné otázky.
- Posilňujú spoluprácu – štáty sa môžu na takýchto stretnutiach dohodnúť na spoločných projektoch v oblasti vedy, vzdelávania alebo kultúry.
- Ukazujú symboliku a jednotu – už samotné stretnutie vysiela signál verejnosti aj svetu, že krajiny sú ochotné komunikovať.
Je to teda ďaleko viac ako iba kávičky a spoločné fotky. Aj keď tie tiež isto zvrtnú.
Ako to vyzerá na diplomatickom stretnutí?
Samotné stretnutie je už len vrcholom ľadovca. Skôr, ako k nemu príde, sa musia obe zúčastnené strany dobre pripraviť.
Príprava
Diplomati, experti a samotní lídri krajín sa musia oboznámiť s problémom, ktorý potrebujú riešiť, rozmyslieť si, ako s ním chcú naložiť, čo chcú ponúknuť druhej krajine, aby sa dohodli, zistiť, čo si o tom myslia iné krajiny a na základe týchto informácií vytvoriť balíček, ktorý sa jednoducho neodmieta.
Vytvoria návrhy textov, dohodnú agendu a ostatné praktické detaily, ako napríklad miesto stretnutia, čas a aj to, ako veľa ochranky budú potrebovať.
Toto všetko robia vopred preto, aby sa už lídri na stretnutí mohli baviť o konkrétnych riešeniach a nemuseli ešte rýchlo zháňať potrebné informácie.
Protokol
Diplomatické stretnutia majú svoje pravidlá spísané v takzvanom protokole, ktorý sa pripravuje pre každú návštevu. Je to akýsi návod pre všetkých zúčastnených o tom, čo majú robiť a čo sa bude diať. Protokol určuje, kto príde prvý, ako sa má sedieť pri stole alebo aká hymna sa zahrá. Základ týchto pravidiel vychádza z Viedenského dohovoru z roku 1961, ktorý hovorí, aké majú diplomati postavenie a práva a že všetky štáty sa majú navzájom rešpektovať.
Popri tom existujú aj tradície, ktoré sa dodržiavajú už celé desaťročia. Napríklad slávnostné odovzdanie poverovacích listín prezidentovi či výmena darov.
Poverovacia listina je oficiálny dokument, ktorým hlava štátu vysiela svojho veľvyslanca do cudzej krajiny a potvrdzuje, že tento diplomat je oprávnený zastupovať jeho záujmy.
Samotný protokol sa vždy prispôsobuje situácii. Pri veľkej štátnej návšteve môže byť potrebný červený koberec a čestná stráž, pri pracovnom stretnutí je všetko jednoduchšie a na summite medzinárodných organizácií sa rieši poradie rečníkov či sedenie pri okrúhlom stole. Na prvý pohľad to môže vyzerať ako formalita, ale protokol má jasný cieľ. Predísť nedorozumeniam a zabezpečiť, aby sa každá krajina cítila rešpektovaná.
Zvítanie
Na začiatku ešte všetci vyzerajú dobre, a tak sa spraví krátke spoločné fotenie alebo úvodné vyhlásenie pre médiá, aby sa ukázalo, že krajiny spolu komunikujú.
Rokovanie
Keď už sú všetky formality vybavené, ide sa k samotnému rokovaniu. To prebieha za zatvorenými dverami väčšinou v úzkom kruhu s lídrami krajín a tlmočníkmi a občas aj s ministrami či ďalšími poradcami.
Témy sa často striedajú. Oficiálne rozhovory kombinujú s ľahšími, napríklad o oblekoch.
Dohody a kompromisy
Ak je výsledok úspešný, pripraví sa spoločné vyhlásenie, dohoda alebo memorandum.
Memorandum je písomná dohoda alebo záznam o porozumení medzi stranami, ktorá často stanovuje spoločné ciele alebo rámec spolupráce, no nemusí byť záväzná.
Nie vždy sa podarí všetko poriešiť na diplomatickom stretnutí. Aj takýto meeting však má svoj význam. Ukazuje, že krajiny komunikujú a sú otvorené ďalším krokom.
Za zatvorenými dverami sa toho povie veľa. Čo z toho si prečítame v médiách?
Po stretnutí sa často koná tlačová konferencia, kde lídri predstavia výsledky. To, čo sa povie verejne, je niekedy len malé percento z toho, čo na rokovaní zaznie. Mnoho dohôd aj sporov sa rieši za zatvorenými dverami a zostávajú dôverné.
Nedávno absolvovali takéto stretnutie aj americký prezident Donald Trump a ruský prezident Vladimir Putin. Napriek všetkému, čo sme si tu už o užitočnosti diplomacie povedali, toto stretnutie vyvolalo – diplomaticky povedané – rozpaky. Prečo?
Pretože líder USA privítal na červenom koberci človeka, čo rozpútal vojnu. Súčasťou diplomacie by malo byť nielen to, s kým sa stretneme, ale aj s kým sa naopak nestretneme.
Rokovaniu Trumpa s Putinom však predchádzali aj stretnutia s európskymi lídrami a všetci dúfali, že by napriek všetkému mohlo k niečomu viesť. Nakoniec sa rozprávali takmer tri hodiny. V správach si však mohol či mohla zachytiť, že sa na ničom nedohodli. To ale nemusí byť tak úplne pravda.
Obaja tvrdili, že stretnutie pokladali za úspešné avšak pred médiami toho veľa neprezradili. Prečo? Ich ďalšie kroky môžu byť súčasťou dlhšieho plánu alebo sa ich dohoda premietne do zmeny smerovania napríklad politiky Ameriky voči Ukrajine. Niekedy sú jednoducho tieto informácie určené iba pre zopár ľudí a my sa o nich nemusíme dozvedieť nikdy.
Neznamená to však, že sú zbytočné alebo iba naoko. Vo svete politiky sú jedným z najdôležitejších nástrojov na zachovanie spolupráce a zmierňovanie napätia. Jednou z vecí, ktopré z rokovania medzi Putinom a Trumpom vyplynuli bolo, že sa stretne s prezidentom Ukrajiny Zelenským, čo by bol veľký krok smerom k ukončeniu vojny.
Nič také sa však doposiaľ neuskutočnilo. Bohužiaľ, aj diplomacia má svoje limity a funguje len vtedy, keď obe strany chcú, aby fungovala.
