Trump chce rokovať o mieri bez Ukrajiny a Európy. Zároveň USA naznačujú, že Európa sa na ne už nemôže spoliehať v otázkach bezpečnosti. Čo to znamená pre našu budúcnosť?
Donald Trump nedávno povedal, že je pripravený rokovať s Ruskom o mieri, no bez Ukrajiny a Európy. Pripomína to Mníchovskú dohodu z roku 1938, keď sa Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Nemecko a Taliansko dohodli bez Československa, že odstúpi nacistickému Nemecku pohraničné územie osídlené prevažne Nemcami. Ustupovanie Hitlerovi bez súhlasu Československa však Európe neprinieslo mier, ale druhú svetovú vojnu.
Vyjadrenia neskôr naprával zvláštny vyslanec Donalda Trumpa pre Ukrajinu a Rusko, Keith Kellogg. Tvrdil, že Ukrajinci budú pri rokovaniach. Na stretnutie v Saudskej Arábii 17. februára však zástupcov Ukrajiny nepozvali. Trump na kritiku reagoval obvinením Ukrajiny z rozpútania vojny – podľa neho mali tri roky na dohodu a „nemali začať.“
Zároveň USA vysielajú signály, že Európa by sa na ne už nemala spoliehať v otázkach bezpečnosti, tak ako doteraz. Kellogg európskym lídrom priamo povedal, že pri rokovacom stole pre rozhovory o ukončení rusko-ukrajinskej vojny nebudú mať miesto.
Čo tieto udalosti znamenajú pre európske krajiny? A prečo môže znamenať dohodnutý mier s Američanmi ešte väčší konflikt?
Ako si Spojené štáty predstavujú mier na Ukrajine?
Zatiaľ nevieme, čo presne chce Donald Trump rokovaním s Putinom dosiahnuť, ani ako si predstavuje dohodu o mieri, povedal pre Zmudri G redaktor denníka SME Daniel Hoťka.
„Ak by Spojené štáty rokovali bez Európy a Ukrajiny, urobili by Rusku veľký ústupok, lebo toto je formát rokovaní, ktorý Rusko chcelo – rokovať vo veľkomocenskom formáte a dohodnúť si nové rozporcovanie Európy so Spojenými štátmi ako po druhej svetovej vojne. Na toto Trump zjavne v tejto prvej fáze pristúpil,“ hovorí Hoťka.
Prečo Trump hovorí o mierových rokovaniach bez prítomnosti Ukrajiny?
Situácia je podľa novinára Hoťku ťažko čitateľná, keďže Donald Trump je nepredvídateľný človek.
„Mám z toho dojem, že Amerika sa snaží zbaviť problému zvaného Ukrajina čo najrýchlejšie a je im jedno za akú cenu, pretože vnímajú hrozbu vojny s Čínou v Pacifiku. Musia si upratať možnosti, ale hrozí im, že sa Rusko vráti ešte horšie,“ vraví.
Rusko sa nemusí zastaviť na Ukrajine
Niektorí analytici a analytičky tvrdia, že ani mierová dohoda vôbec nemusí zaručiť trvalý pokoj v Európe. Rusko len môže získať čas na to, aby sa prezbrojilo a ešte silnejšie zaútočilo na iné európske štáty ako napríklad Litvu, Lotyšsko a Estónsko, alebo Rumunsko.
👉 Prečo to môže chcieť spraviť?
„Éterom kolujú rôzne hypotézy o tom, prečo Rusko túto vojnu rozpútalo, a vzájomne sa nevylučujú. Jedna z možností je čisto geopolitická – bezpečnostnou stratégiou Ruska bolo vždy rozpínať sa po najbližšie zemepisné bariéry. Od Tichého oceánu po pohorie Ťan-šan, cez púšte v strednej Ázii až po Karpatský oblúk a Baltské more. Bez nich je Rusko jedna obrovská rovina, ktorá sa nedá brániť,“ hovorí Hoťka.
Rovinaté sú aj štáty blízko Ruska ako Poľsko, pobaltské štáty – Litva, Lotyšsko, Estónsko a Bielorusko.
„Práve cez ne dokázali do Ruska vpadnúť dve veľké armády – Hitlerova a Napoleonova. Rusko má preto pod kontrolou Bielorusko a teraz sa snaží aj o Ukrajinu a ďalšie na rade môže byť Pobaltie, alebo Suwalský koridor (oblasť medzi ruským Kaliningradom, Litvou, Poľskom a Bieloruskom). Asi pre toto je to z ich pohľadu obranná a existenčná vojna,“ dodáva novinár.
Slovensko nie je z tohto hľadiska pre Rusko až také zaujímavé, ale môže Rusku poslúžiť ako nárazníkové pásmo.
Nárazníkové pásmo (anglicky „buffer zone”) je územie, ktoré oddeľuje dve znepriatelené strany. Túto zónu ani jedna zo strán nevníma ako súčasť svojho územia, no pre obe strany predstavuje prekážku, ktorú musí prekonať predtým, než sa dostane k protivníkovi. Buď je to teda neutrálne územie, ako napríklad demilitarizovaná zóna medzi Severnou a Južnou Kóreou.
Alebo to môže byť územie, ktoré jedna zo strán ovláda, no pri teoretickom konflikte ho obetuje, aby spomalilo protivníka a spôsobilo mu škody pri prvom útoku. Podľa niektorých teórií je celá Severná Kórea iba nárazníkovým pásmom Číny pred prípadným útokom západu vedeným z Južnej Kórey. Prípadne niektorí označujú celé Bielorusko za nárazníkovú zónu Ruska.
Ak ak si si doteraz hovoril/a, že poznatky z geografie sú v reálnom živote nevyužiteľné, tak si bol/a na omyle. Väčšina z veľkých vojen, ktoré sa kedy odohrali, boli ovplyvnené práve geografickými podmienkami zúčastnených krajín.
Napríklad keď nejakej mocnosti chýbal prístup k moru, snažila sa dobyť prímorský štát. Dobývanie nových území zase často zastavili prirodzené prekážky. Aj preto štátne hranice väčšiny krajín kopírujú hranice riek, pohorí alebo púští.
Európa sa už nemôže spoliehať na USA
Od skončenia druhej svetovej vojny sú v európskych štátoch americkí vojaci a základne. Po páde Železnej opony na konci 80. rokov sa rozmiestnili aj v krajinách strednej a východnej Európy, ktoré vstúpili do NATO. Na Slovensku majú americkí vojaci cvičenia už od 90. rokov.
Spojené štáty tiež veľa investujú do svojho zbrojenia, čo z nich robí silného člena NATO. Mať takéhoto silného partnera je výhodné, pretože ak by niekto zaútočil na člena NATO, článok päť severoatlantickej zmluvy (zakladajúca zmluva NATO) zaručuje, že mu prídu na pomoc ostatní a je fajn, ak sú títo členovia dostatočne silní.
Okrem toho Spojené štáty rozsiahlo vojensky podporujú Ukrajinu od začiatku totálnej vojny, ktorú proti nej rozpútalo Rusko.
Tohtoročná Mníchovská bezpečnostná konferencia však ukázala, že s takouto mierou podpory Európa naďalej nemôže počítať.
Americký minister obrany Pete Hegseth na nej európskym členom NATO odkázal, že prítomnosť amerických vojakov v Európe nebude trvať večne. Ohľadom Ukrajiny tvrdil, že USA jej nebude poskytovať bezpečnostné záruky, jej budúce členstvo v NATO je nerealistické a ak na ňu európski členovia NATO vyšlú mierové jednotky, tie americké im nepomôžu.
Odklon od Spojených štátov a od Európy nie je podľa Hoťku a niektorých analytikov tak prekvapivý. Bol badateľný už za administratívy bývalého prezidenta Baracka Obamu v rokoch 2009 až 2017, ktorá sa snažila preorientovať na súperenie schcela viac pripravovať na možnosť konfliktu s Čínou v Pacifiku.
Čo by mohla Európa spraviť pre svoju bezpečnosť?
Európa sa už zrejme nebude môcť na Spojené štáty spoliehať tak, ako doteraz a bude si musieť vybudovať vlastnú obranu.
„Prvá vec, ktorú by sme si mali uvedomiť je, že dve percentá HDP na obranu nebudú stačiť. Budeme musieť ísť na tri, možno tri a pol percenta. Poľsko už ide k piatim percentám, veľmi zrýchlilo zbrojenie odkedy Rusko rozpútalo vojnu,“ hovorí Hoťka.
Jednou z možností je podľa neho aj vznik obranného paktu v rámci Európskej únie, alebo ochotných európskych krajín.
„Od Studenej vojny existuje pojem Pax Americana. Znamená to, že Američania strážili mier v časti Európy, ktorú mali po vojne pod kontrolou. Čerpali z toho aj strategickú výhodu – ak by sa rozbehla tretia svetová vojna, bojovalo by sa v Európe a nie Amerike. Pax Americana je ale vec, ktorá sa končí a Európa stojí pred tým, aby si urýchlene vybudovala obranu,“ uzatvára.
A čo Slovensko?
Slovensko je stále členom NATO. Ak by bolo ako člen napadnuté, ostatné štáty sa zaviazali, že by mu prišli na pomoc. V roku 2022 Slovensko prvýkrát investovalo do obrany 2 percentá HDP a od toho roku sa drží na približne rovnakej úrovni. Predtým sa mu nepodarilo, hoci sa k tomu pri vstupe zaviazalo.
Po posledných vyjadreniach zo strany USA ale lídri európskych krajín zvolali neformálne stretnutie v Paríži, kde diskutovali o bezpečnosti Európy.
Slovensko nebolo pozvané a summitu sa zúčastnili len lídri a líderky Nemecka, Británie, Talianska, Poľska, Španielska, Holandska a Dánska, ktoré zastupovalo pobaltské a škandinávske krajiny.
Prišla aj predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, predseda Európskej rady António Costa a generálny tajomník NATO Mark Rutte.
Náš región a teda aj Slovensko tu zastupovalo Poľsko, ktoré vo veľkom posilňuje svoju bezpečnosť.
Aj preto nedávno podpísali slovenský a poľský ministri obrany dohodu o spolupráci v obrannom priemysle.
Obaja sa zhodli, že treba investovať do obrany viac ako len 2 percentá HDP, no slovenský minister obrany Robert Kaliňák aj porovnal situáciu Ukrajiny so situáciou Československa v roku 1968.
Kaliňák tvrdil, že bolo správne nebrániť sa pred inváziou vojsk Varšavskej zmluvy a naznačil, že podobne by sa mali zachovať aj Ukrajinci: „Nakoniec, ako platí, raz ten Rus odíde. A to platí vždy. Musíme si dať námahu, čo je viacej, ako tisícky životov alebo uzavrieť mier?” uzavrel Kaliňák.
Slovensko tak stojí pred zásadnou otázkou, či bude aktívne investovať do vlastnej bezpečnosti a spolupracovať s európskymi partnermi, alebo zostane na okraji rozhodnutí.
Zdroj titulného obrázku: Getty Images, Canva
