Dvadsaťdvaročná Viktoriia Parokonna ušla z Ukrajiny pred dvoma rokmi krátko po začiatku ruskej invázie. Neverila tomu, že vojna naozaj príde, až kým sa 24. februára 2022 nezobudila o šiestej ráno na mamin krik: Začala vojna! Pre Viktoriiu to bol šok.
„Mesiac pred vojnou som dostala novú prácu. Dlho som o nej snívala. Bola som šťastná, že som ju získala a akurát vtedy mi mala končiť skúšobná doba,“ spomína na svoj život spred dvoch rokov. Nikdy predtým neplánovala opustiť Ukrajinu. O dva týždne neskôr už však bola v Seredi a rozmýšľala, čo bude vo svojom živote robiť ďalej.
„Mladá baba, ktorá mi dala botasky, ma zoznámila s jednou veľmi akčnou ženou v Seredi, s Mirkou Sabovou Dudášovou. Je absolventka Sokratovho inštitútu a spoluzakladateľka komunitno-kultúrneho centra v Seredi. Tento KC PRIESTOR bol pre mňa svetlom na konci tunela,“ opisuje Viktoriia svoje začiatky v novom meste.
Vďaka tomuto stretnutiu začala pracovať ako dobrovoľníčka s mladými ľuďmi a neskôr založila svoj vlastný projekt pre mladé dievčatá VÝNIMOCNÁ.
Odkiaľ pochádzaš?
Pochádzam z mesta Vinnycia. Keď si predstavíte mapu, tak je to asi 300 kilometrov na juh od Kyjeva. Mestečko so 400 000 obyvateľmi.
Čo si robila pred vojnou?
Študovala som filológiu, som prekladateľka. Hneď po strednej škole som išla na výšku. Popri tom som sa prihlásila na ročný rozvojový program, ktorý sa volá Ukrainian Leadership Academy. Tento program zo mňa spravil človeka, ktorým som dnes.
Bol to veľmi intenzívny rok. Kvôli programu som odišla na celý rok bývať úplne na západ Ukrajiny. Bol to v podstate gap year, ktorý mi mal pomôcť zistiť, čo chcem v živote robiť. Veľa sme dobrovoľníčili, písali aj realizovali sme svoje vlastné projekty, a taktiež sme cestovali po Ukrajine a spoznávali ju.
Čo ste robili na týchto cestách?
Chodili sme napríklad do dedín, ktoré majú 10 obyvateľov. Spoznávali sme ako ľudia žijú aj priamo cez ich príbehy, ktoré nám porozprávali. Bola to pre nás taká kultúrna osveta.
Ako to vyzeralo v týchto obciach s desiatimi ľuďmi?
Už len dostať sa tam nám trvalo pešo aj dve hodiny od najbližšej zastávky. Do niektorých dedín, ktoré sú v horách, nechodia autobusy vôbec. Cestovali sme aj na východ Ukrajiny. Bola som v Doneckej oblasti. Snažili sme sa Ukrajinu spoznať zvnútra aj zvonku.
Potom sme boli aj v zahraničí. Absolvovali sme kultúrnu expedíciu do Izraela a diplomatickú cestu do krajín Európskej únie. Popri tom sme veľa študovali. Mali sme rôzne prednášky od mikrobiológie cez psychológiu vzťahov, politiku až po ekológiu. Snažili sa nám takýmto spôsobom ukázať toho čo najviac.
Ako si po týchto všetkých výletoch po Ukrajine vnímala svoju krajinu?
Určite som si začala viac uvedomovať, aká je Ukrajina pekná. Máme tam tak veľa krásnych miest, ktoré ľudia ani nepoznajú, lebo idú radšej do zahraničia. Precestovať celú Ukrajinu ti však môže zabrať aj pol života.
Ľudia, ktorí tam žijú, si už možno ani neuvedomujú, aká krása ich obklopuje. Okrem prírody sme stretávali rôznych ľudí, napríklad aj z východu a bolo zaujímavé s nimi hovoriť o ich živote. Vtedy som si uvedomila, akí sme rozlišní, ale v tej rozličnosti sme si veľmi podobní.
Čo si robila po skončení programu?
Po skončení programu som sa vrátila naspäť do Vinnycie a tam som pokračovala so štúdiom na univerzite. Môj život sa však už natoľko zmenil, že som potrebovala robiť niečo navyše. Byť súčasťou komunity, pracovať na nejakom projekte. Preto som stále hľadala nejaké možnosti, ako napríklad výmenné pobyty.
Zúčastňovala som sa rozvojových programov a išla som aj na Erasmus. S aktívnymi ľuďmi sme pracovali na rôznych projektoch. Pomáhala som aj s mentorovaním mladých ľudí.
Keby si to mala porovnať, mala si viac takýchto príležitostí na Ukrajine alebo na Slovensku?
Myslím si, že je to porovnateľné. Kto chce, ten si nájde príležitosti kdekoľvek. Nemyslím si, že som mala problém tam, ale aj tu si nájsť nejaký projekt alebo niečo študovať.
Bolo už pred vojnou cítiť v krajine nejaké napätie? Keď si cestovala po rôznych oblastiach Ukrajiny, videla alebo počula si znepokojených ľudí?
V tomto programe som bola od roku 2018 do roku 2019, čiže vtedy ani moc nie. Napríklad, keď sme boli na východe v meste Volnovacha v Doneckej oblasti, ktoré bolo pod okupáciou od roku 2014 a potom bolo oslobodené, tak tam bolo vidno rozdiel od zvyšku Ukrajiny. Ľudia neboli nešťastní, no tie ulice boli také ponuré. Bolo cítiť, že toto miesto už zasiahla vojna.
V deň, keď vypukla vojna na Ukrajine, si bola doma. Vedela by si mi priblížiť, ako si tento deň prežívala?
Mesiac pred vojnou som dostala novú prácu. Dlho som o nej snívala. Bola som šťastná, že som ju získala a a akurát mi mala končiť skúšobná doba.
To ráno som sa zobudila o 6:00. Nie preto, že by mi zazvonil budík, ale pre to, že mama kričala: Začala vojna!
V kuchyni bol zapnutý televízor, čo bolo veľmi zvláštne. Len aby si rozumela, prečo to bol pre mňa šok, že ide televízor. Doma v kuchyni síce televízor máme, ale je na ňom nalepený výkres, ktorý nakreslila moja mladšia sestra. Nikdy sme ho teda nepoužívali. Bolo to pre mňa celé absurdné. Nikto to nečakal, aspoň ja som to vôbec nečakala a neverila som tomu.
Takže večer pred vojnou ste nevedeli, že sa niečo také môže stať?
Hovorilo sa o tom už od januára. Pár dní pred začiatkom vojny sme oslavovali narodeniny mojej kamošky v karaoke bare. Rozprávali sme sa a dostali sme sa aj k tejto téme. Všetky sme sa zhodli na tom, že nás iba strašia a že sa to nestane. Iba jedna kamoška bola presvedčená o tom, že sa to stane. S rodičmi pripravovala pivnicu a my sme sa jej smiali, že to robia zbytočne.
Čo sa dialo po tom, ako ste sa dozvedeli, že sa začala vojna?
Moja mama si spravila raňajky a išla do práce. To bolo rovnako absurdné. Pracuje ako štátna úradníčka na dôchodkovom fonde, čiže nemusela ísť. Ona sa aj tak vychystala a išla na električku. Nám so sestrou nakázala, nech zostaneme doma a pozeráme televíziu.
Boli sme doma tak 20 minút a začuli sme veľmi silný hluk. Nad naším domom prelietavalo vojenské lietadlo. Jedna z najsilnejších spomienok na ten deň je, ako sa z toho hluku triasli steny, podlaha a nevedela som, čo máme robiť. Tak som zobrala sestru, ľahli sme si na zem a ležali. Potom začali hučať sirény. Nikdy predtým sme ich nepočuli a báli sme sa. U nás nebývajú také skúšky sirén ako na Slovensku.
Keď sme počuli sirény, museli sme utekať do krytu. Nie každý dom mal kryt, lebo niektoré pivnice sú v zlom stave. Napríklad náš dom nemal dobrú pivnicu lebo bol postavený ešte v 80. rokoch. Vždy, keď sme počuli sirénu, museli sme rýchlo odísť z domu a ísť do krytu, ktorý bol asi tak 7 minút od nášho bytu. Musíš tú cestu prejsť aj keď nikdy nevieš, kam raketa letí a kedy dopadne.
To znie desivo. Vedeli ste, kde sú vo vašom meste kryty?
Hej. Pár týždňov predtým ako začala vojna, nás informovali o tom, kde sú kryty. Normálne sme k tomu mali mapy. Hovorili nám aj to, že máme mať pripravený batoh prvej pomoci, kde budeme mať potrebné veci, aby sme mohli rýchlo utiecť z domu. Ukazovali nám, čo všetko by mal batoh obsahovať, napríklad doklady, peňaženku, peniaze, lieky, jedlo, baterku.
Mali ste aj vy pripravený takýto batoh?
Nie. Neverili sme tomu, že bude vojna. Ani moji kamoši to nemali pripravené, iba jedna kamoška. Potom sme všetko v rýchlosti balili. Najhoršia bola prvá noc. Spali sme oblečení a vždy keď sa spustila siréna, utekali sme z domu do krytu.
Kedy si sa rozhodla utiecť z Ukrajiny?
Tri dni sme boli doma a potom otec povedal, že tu ďalej nemôžeme zostať. Bolo to veľmi stresujúce a náročné na psychiku. Strach bolo cítiť zo všetkých a nechceli sme, aby toto musela zažívať moja malá sestra. Otec nás poslal s mamou, sestrou a s kocúrom k babke. Býva asi 120 km od môjho mesta v malej dedinke, kde sa nič nedialo. Žiadne sirény, iba ticho a pokoj.
Bývali sme tam všetci pokope – babka, dedko, ja, mama, sestra, kocúr a iné zvieratká. Všetci v jednom dome. Vydržala som takto dva týždne, no bolo to náročné, keďže nás bolo veľa. Mysleli sme si, že vojna skončí rýchlo. Možno, že bude trvať deň, dva, maximálne týždeň.
No už som bývala dva týždne u babky a nič nenasvedčovalo tomu, že to tak rýchlo skončí. Začala som preto zisťovať, kto je kde z mojich známych. Mama mi povedala nech skúsim ísť do zahraničia, keď teraz nie sú také striktné obmedzenia na prechod hranicami.
Prečo si si vybrala Slovensko?
Začala som písať kamarátom kde sú. Prekvapilo ma že skoro všetci zostali doma. Napísala som jednej kamoške, kde je a ona mi napísala, že je v Prahe. Povedala som si, že keď to zvládla ona, tak to určite dám aj ja. Napísala som ešte svojej susedke, ktorá sa vždy chcela odsťahovať z Ukrajiny a ona mi napísala, že je na Slovensku v meste, ktoré sa volá Sereď. Otvorila som si Google Maps, aby som si pozrela, kde to je. Zistila som, že je to mesto s 15 000 obyvateľmi. Hovorím si, že v porovnaní s Vinnyciou, kde žije 400 tisíc ľudí je to taká malá dedinka, nie mesto.
Spýtala som sa jej, ako sa tam dostala a odpovedala mi, že prvého marca odišla s dcérami k hraniciam a tam jej pomohli dobrovoľníci. Dobrovoľníci sú úžasní ľudia, veľmi nám Ukrajincom pomohli.
Na slovenskej strane čakal susedku Ukrajinec, ktorý tam došiel autom a povedal jej, že pracuje vo fabrike v Seredi a býva v ubytovni. Majiteľ ubytovne ho poslal, nech ide na hranice a zoberie zopár Ukrajincov, ktorým poskytne bývanie zadarmo. Tak si susedka s dcérami sadla neznámemu mužovi do auta a prišli do Serede.
Písala som jej, či tam ešte nemajú voľné miesto pre mňa. Napísala mi, že majú jednu voľnú izbu. Obratom som jej odpísala nech mi ju rezervuje.
V tom čase, keď som sa rozhodla odísť, utekala z krajiny aj krstná mojej sestry do Nemecka. V aute sme išli veľmi natlačené. Vpredu sedeli dve ženy a vzadu dve deti ešte aj s autosedačkami a ja som bola natlačená pri nich. Na Slovensko sme cestovali 5 dní.
Päť dní? Prečo tak dlho?
Išli sme trasou Moldavsko, Rumunsko, Maďarsko, Rakúsko. Ja som išla z Rakúska vlakom do Serede. Oblasť odkiaľ pochádzam je blízko hraníc s Moldavskom, takže sme sa vybrali tadiaľ.
Ako vyzerala vaša cesta? Bola bezproblémová?
Išlo veľmi veľa ľudí. Na hraniciach boli nekonečné rady. V autách plakali malé deti od hladu aj únavy. Ženy museli šoférovať. Cestovali sme v noci po takých cestách ako z nejakého hororu. Cestu osvetľoval len mesiac, stromy sa skláňali a hádzali strašidelné tiene. Išli sme po rôznych cestičkách aj poliach. Veľmi dobre si na to celé pamätám.
Nakoniec som sa dostala do Serede. Bola som tu tri dni a mama mi napísala, ako sa mám. Odpísala som jej, že žijem a je všetko v poriadku. Rozhodla sa, že prídu so sestrou za mnou, asi ich ukecal otec. O týždeň prišli, a tak sme boli opäť tri v jednej izbe na ubytovni. V auguste 2022 odišli naspäť domov.
Prečo sa tak rozhodli?
Bolo to tu pre mamu ťažké, pretože otec bol doma a mama tu. Pre mňa to bolo jednoduchšie lebo ja som nemala na Ukrajine záväzky, no starší ľudia za sebou museli nechať celý život. Okrem toho nevedela po slovensky, čo bol problém. Prispôsobiť sa novému miestu bolo pre ňu tiež veľmi, veľmi náročné. Napokon jej dali aj z práce vedieť, že ak sa nevráti, tak ju vyhodia.
Bolo aj vo vašom meste bombardovanie?
Bolo, 14. júla 2022. Bol to veľký útok pri ktorom zomrelo veľa ľudí a veľa bolo zranených. Raketa padla do centra mesta. Doteraz je tam jedna budova v havarijnom stave, ktorá nám pripomína, že vojna je stále s nami a nikdy nevieš, kedy priletí ďalšia raketa.
Kde si sa takto dobre naučila po slovensky?
Mám dobrých učiteľov. Je super byť v prostredí, kde sú native speakri.
💭 Každý z nás je native speaker v slovenčine, keďže je to náš rodný jazyk. Pre ľudí zo zahraničia, pre ktorých slovenčina nie je prvý jazyk, sme native speakrami.
Nejaké štúdie hovoria, že slovenčina je na 66 % podobná s ukrajinčinou, ešte viac ako s ruštinou. Len gramatiku máte ťažkú, tá je ešte pre mňa výzvou.
Ako vyzeral tvoj život po tom, čo si sem prišla?
Prvé dva týždne som si obzerala mesto a snažila sa zistiť, čo tu budem robiť. Potom sa ozvalo moje akčné ja, ktoré mi hovorilo, že sa musím pohnúť a začať niečo podnikať.
Keď prišli mama a sestra, riešili sme, či si vybavíme status odídenca. Ešte sme neboli rozhodnuté, či chceme zostať na Slovensku alebo ísť do Rakúska. Boli sme sa pozrieť tam aj v Bratislave a rozhodli sme sa, že Slovensko nám je bližšie. Nielen na vzdialenosť, ale aj mentalitou. Takisto je pre nás slovenčina jednoduchší jazyk a aj keď ním nevieme rozprávať, aspoň pochopíme, čo sa nás pýtajú v obchode.
Vybavili sme si doklady a rozmýšľali nad tým, čo ďalej. Moja mama je tiež akčná ako ja, a tak začala veľa pomáhať v charite. Sestru sme prihlásili do školy, aby sa mohla aspoň niekde socializovať.
Možno to vyznie zvláštne, no ja som vďaka vojne spoznala veľa dobrých ľudí. Toľko dobra som predtým nezažila. Na Slovensko som prišla s jedným batohom. Nemala som žiadne veci, a tak som vyplnila dotazník, čo potrebujem. Dostala som notebook, nové botasky.
Mladá baba, ktorá mi dala tieto botasky, ma zoznámila s jednou veľmi akčnou ženou v Seredi, s Mirkou Sabovou Dudášovou. Je absolventka Sokratovho inštitútu a spoluzakladateľka komunitno-kultúrneho centra v Seredi. Tento KC PRIESTOR bol pre mňa svetlom na konci tunela. Bol pre mňa šok prísť zo 400-tisícového mesta do Serede a mala som pocit, že sa tam nič nedeje. Keď som sa dozvedela o tomto priestore, začala som tam hneď robiť dobrovoľníčku.
Takže vďaka takýmto náhodám si sa dostala aj k práci, ktorú robíš dnes.
Áno, ale ja hovorím, že to neboli náhody, ale že to tak malo byť. Napríklad, keď som išla s mojou sestrou na zápis do školy v Seredi, nikto tam nevedel po anglicky. Zopár starších učiteľov vedelo rusky. Priviedli tam teda učiteľa, ktorý vedel anglicky a teraz je mojím snúbencom.
Keby som nemala sestru, tak by som nešla do tej školy a nikdy by sme sa nestretli.
V Seredi si založila projekt Výnimočná. Prečo a ako ti to napadlo?
VÝNIMOCNÁ. Vyslovuje sa to bez mäkčeňa. Je to slovná hračka. Pomohol mi to vymyslieť snúbenec. Odkazuje na to, že dievčatá, s ktorými pracujem, sú nielen výnimočné, ale aj mocné.
Prepáč, VÝNIMOCNÁ.
Prvých 10 dní som sa rozhliadala po Seredi a stretla som veľa mladých ľudí, ktorí boli na ulici, fajčili pri rieke a nemali priestor na to, kde by sa mohli stretávať. V tom období som sa zoznámila s Mirkou, ktorá mi povedala, že majú v pláne tento problém riešiť. Takto vznikol projekt Stretávačky.
Vytvorili sme bezpečný priestor pre mladých ľudí zo Serede a okolia, kam môžu prísť a hrať playko, rozprávať sa, pozerať si TikTok, ale trávia čas spolu s nami. Je im k dispozícii sociálny pracovník alebo psychológ, s ktorými sa môžu porozprávať, ak chcú.
A od Stretávačiek si sa dostala k svojmu vlastnému projektu?
Mirke som spomínala, že som študovala ešte na Ukrajine v leadership programe a ona mi povedala, že niečo podobné absolvovala aj ona na Slovensku. Vyhľadala som si tento projekt, ktorý sa volá Sokratov inštitút a veľmi ma zaujal.
Neprihlásila som sa hneď, lebo som ešte nemala dobrú slovenčinu. Minulý rok však na mňa opätovne vyskočila na internete ponuka zapojiť sa do programu, a tak som sa rozhodla prihlásiť. Zobrali ma a počas tohto obdobia vznikla VÝNIMOCNÁ.
Je projekt VÝNIMOCNÁ podobný ako Stretávačky?
V projekte pracujem iba s pätnástimi dievčatami. Na našich stretnutiach preberáme naozaj rôzne témy a pracujeme s odborníkmi napríklad z IPčka, ZA SEBA, STORM, INTYMYTA a s ďalšími.
Cieľom je vytvoriť si komunitu a naučiť sa už teraz pracovať so svojím duševným zdravím, vedieť si nastaviť hranice, sebarealizovať sa, nastavovať si ciele, či napríklad budovať zdravé vzťahy.
Keď takto priamo pracuješ s mladými ľuďmi, vidíš rozdiel medzi tými na Slovensku a na Ukrajine? Čo ich spája a čo ich naopak rozdeľuje?
Ja si myslím, že táto generácia je všade rovnaká. Myslím si, že mladí na Ukrajine musia oveľa viac pracovať na svojom duševnom zdraví. Nehovorím, že na Slovensku nie, aj tu je to veľmi aktuálne a potrebné. Tým však, že na Ukrajine je vojna a mladí ľudia zažívajú ťažké časy, keď im rodičia odídu na vojnu alebo im zabijú niekoho blízkeho, tak ich to veľmi poznačí.
Veľký vplyv majú na ich duševné zdravie aj sociálne siete. Sú ovplyvnení rôznymi trendami, obklopení rozličnými názormi. Doba je rýchla a mladí ľudia oveľa skôr zažívajú všetky strachy, obavy a myslia na budúcnosť. Predošlé generácie to riešili tiež, ale neskôr. Myslím si, že toto je taká celosvetová výzva pre tínedžerov, vysporiadať sa s týmto.
Ako sa ľudia stavajú k tomu, že si z Ukrajiny a že si tu založila vlastný projekt?
Asi mám šťastie na ľudí, ale väčšinou sa stretávam iba s pozitívnou odozvou. Ak som sa stretla s negatívnymi reakciami, tak to skôr v tom zmysle, že som Ukrajinka, že beriem vaše peniaze a ľudia na Slovensku mi musia ešte platiť za to, že som tu.
Zažila som nejaké negatívne situácie, ale bolo ich oveľa menej, ako tých dobrých.
Navštívila si od začiatku vojny Ukrajinu?
Bola som doma minulý rok vo februári a druhýkrát teraz v októbri, ale to som bola len v Užhorode na západe Ukrajiny.
Ako to tam vyzeralo?
Vojnu som zažila ešte v začiatkoch, kedy bola intenzívna. Vtedy sme iba dúfali, že nebudeme počuť sirénu. Keď sú v Seredi skúšky sirén, vždy zatváram všetky okná a do slúchadiel si púšťam hudbu na maximálnu hlasitosť, aby som nepočula hluk sirén, keďže vo mne doteraz vyvolávajú hrozné pocity.
Pamätám si, že minulý rok, keď som prišla na Ukrajinu a vystúpila som z vlaku, tak sa hneď spustila siréna. Ľudia ju počuli, no už im to bolo jedno. Nikto neutekal, nikto nereagoval. Každý si robil svoje akoby sa nič nedialo.
Vojna sa teda zrejme stala súčasťou ich bežného života.
Hej. Je to strašné, že ľudia si museli zvyknúť na takéto veci. No aj keď si zvykli, už to nie je také ako predtým. Keď sa stretneš s kamarátmi, určite budeš hovoriť o vojne. Už navždy bude slovo vojna v našich rozhovoroch.
Život pokračuje, ľudia chodia do práce, stretávajú sa, ženia. Život si našiel cestu, aj keď Ukrajinu bombardujú a sirény neustále hučia. Ľudia nevedia, kedy priletí ďalšia raketa.
Život však musí pokračovať. Kedy, keď nie teraz? Nevieš čo sa stane nie že zajtra, ale o desať minút.
Asi preto som sa nevrátila dlho na Ukrajinu. Keď som tam, tak viem, že niektoré dni nemusí byť žiaden poplach. Paradoxne vtedy ľudia spozornejú a sú znepokojení, že už dlho nepočuli sirénu. Prirodzenejšie je pre nich, keď ju počujú každý deň.
Chcela by si sa vrátiť domov, keď skončí vojna?
Mám tu snúbenca a plánujeme spolu budúcnosť na Slovensku. Určite by som chcela chodiť domov častejšie a stretávať sa s rodinou, ale neviem či sa tam ešte vrátim niekedy bývať.
