Príbehy o skutočných zločinoch dnes počúvame cestou do práce aj pred spaním. Prečo nás tento žáner fascinuje a prečo funguje ako moderná rozprávka? Vysvetľuje odborníčka na fanúšikovstvo a popkultúru Iveta Jansová.
True crime podcasty sú dnes všade. Počúvame ich cestou do práce, pri behu v parku, doma pri upratovaní či večer pred spaním. Príbehy o vraždách, únosoch a násilí sa stali jedným z najpopulárnejších žánrov a to aj napriek tomu, že zobrazujú to najhoršie z ľudskej povahy.
Prečo nás tieto príbehy tak priťahujú a v akých prípadoch sú neetické? To ti vysvetlí výskumníčka z Masarykovej univerzity v Brne Iveta Jansová, ktorá sa venuje aj fanúšikovstvu a popkultúre.
Temnota, etika a seriálovosť: Prečo nás baví true crime?
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že popularita true crime vychádza najmä z fascinácie násilím. Podľa Ivety Jansovej je však dôvodov viac.
„Mieša sa v nich etika a to najhoršie, čo môžeme v ľudskej povahe nájsť ako sociopatia a podobne. Priťahuje nás na tom aj seriálovosť. Je to niečo, k čomu sa človek môže vracať a baví nás, že to má kontinuitu,“ hovorí pre Zmudri G.
„Zároveň v nich nájdeme aj zodpovednosť, morálku a spoločenský dopad. Veľmi často sa ako dôvod uvádza, že väčšina prípadov má nejaké riešenie ako chytenie páchateľa, alebo majú dobrý koniec, napríklad, že niekto prežil, survival stories sú dosť obľúbené,“ dodáva.
Kriminálky ako moderné rozprávky
Obľuba kriminálnych príbehov tu však nie je len posledné roky. Kriminálky sú stálicou televízneho vysielania aj populárnej kultúry ako takej.
„Kriminálky sú obľúbené aj preto, že majú jednoduchú schému. Moc dobre viete do čoho idete. Máte jednu epizódu a jeden prípad. Je to ideálne k večeri – pustíte si prípad, oni ho vyriešia, všetko je zase krásne, spravodlivosť bola dosiahnutá a ja môžem ísť spať,“ vraví.
Aj keď pracujú s násilím, baví nás, že sú v niečom predvítateľné. Dobro a zlo sú jasne oddelené a vinník je potrestaný. Zároveň sa na niečo také pozeráme z bezpečia našich domovov.
„Aj keď je to o násilných ľuďoch a násilí, tak to, že sú potrestaní je veľmi dôležitý aspekt a skutočne to funguje ako nejaká rozprávka.“
Čím viac vieme, tým viac sme pripravení
Páchatelia sú v true crime príbehoch často obyčajní ľudia, na ktorých by to nikto nepovedal. Podľa Ivety Jansovej nás učia ako byť preventívne pripravení na nebezpečenstvo.
„Vďaka tým príbehom si uvedomíme, že nebezpečenstvo môže byť veľmi blízko a môže nám ublížiť aj niekto blízky. Učíme sa ako to spoznať, čo pozorovať, na čo si dávať pozor a podobne,“ vysvetľuje Jansová.
True crime tak pre nás funguje nielen ako zdroj napätia, ale aj ako návod na prežitie v nepredvídateľnom svete. Tento princíp nie je nový, podobne podľa nej ľudí fascinovali už príbehy Jacka Rozparovača z 19. storočia.
👉Jack Rozparovač bol sériový vrah, ktorý v druhej polovici 19. storočia vraždil ženy v uliciach Londýna. Polícii sa ho nikdy nepodarilo chytiť.
„Na jednej strane tu je strach, že takéto nebezpečenstvo môže byť vonku, ale čím viac o tom viem, tým viac som pripravená,“ dodáva Jansová.
Prečo true crime počúvajú najmä ženy?
Výskumy ukazujú, že true crime podcasty počúvajú častejšie ženy. Jedným z dôvodov je podľa Jansovej syndróm preživších a snaha naučiť sa rozoznávať hrozby.
„Je to práve preto, že ženy sú častejšie tie, na ktoré sa útočí, preto ich podľa výskumov počúvajú najviac ony. Vedia ich upokojiť a dať im návod, pretože mnohé majú strach len keď prechádzajú mestom. Keď človek pretvorí strach na znalosť, hovorí sa tomu defensive vigilance” vraví.
Fandomy, ktoré pomáhajú❤️
Okolo true crime podcastov sa vytvárajú aj fanúšikovské komunity. Tie môžu mať pozitívny dopad, no zároveň môžu byť toxické.
„Každý fandom dokáže byť úžasný v tom, že usporiadava charitatívne činnosti, človek tam nájde kamarátov a kamarátky, ktorých nenájde v bežnom živote. Zároveň ale dokážu byť extrémne toxické, takže sa príliš od iných mediálnych fandomov nelíšia,” hovorí Jansová.
Ako pozitívny príklad uvádza komunitu okolo podcastu My Favorite Murder.
„Fanúšikovia, ktorí si vravia Murderinos sú špecifickí tým, koľko charitatívnej činnosti robia. Vlna charity okolo neho je ohromujúca. Je to možno aj tým, že to bol jeden z prvých true crime podcastov,” vraví Jansová.
Kde začína neetickosť?
Na niektorých true crime príbehoch je najproblematickejšia etika. Hlavne pri spracovaní nedávnych prípadov, ktoré sa stále dotýkajú blízkych obetí a preživších. V niektorých sa spomenie aj miesto prípadu a ľudia sa naň chodia pozerať.
„Keď sú to nedávne príbehy, sú tam väčšinou nejakí preživší, rodina, alebo len miesto, na ktorom sa to stalo. Ľudia sú traumatizovaní, pretože sa to znova vyťahuje a robí sa to spôsobom, ktorý je skôr o senzácii, než o informovaní s cieľom upozorniť na negatíva,“ vraví Jansová. Problematické sú podľa nej aj true crime príbehy, ktoré nie sú založené na faktoch.
Zvlášť škodlivé je podľa nej hodnotenie správania obetí a otázky ako: „Prečo sa nebránili?” Alebo: „Prečo neutiekli?”. Štatistiky pritom ukazujú, že väčšina ľudí v ohrození zamrzne. Nejde o zlyhanie, ale o prirodzenú obrannú reakciu.
„Štatistiky ukazujú, že 70 percent ľudí má prirodzenú reakciu zamrznutie a 30 percent buď bojuje, alebo utečie. Keď je väčšinová obranná reakcia zamrznutie, tak tieto rady si ľudia môžu tak akurát strčiť za klobúk, pretože to ničomu nepomáha,” vraví.
👉 Zamrznutie, útok, alebo útek sú tri obranné mechanizmy, ktoré sa spúšťajú, keď sa cítime byť v ohrození. Každý z nás ho má iný a často ho nedokážeme ovplyvniť, pretože je to biologická reakcia.
„Nepomáha ani keď oficiálne kanály komunikujú, čo musíte robiť, aby ste neboli napadnutí. Napríklad nemať rozpustené vlasy, nemať sukňu a podobne. Teraz som to vztiahla na sexualizované násilie, ale vieme si to predstaviť aj v iných kontextoch,” vraví Jansová.
Práve tieto rady nikomu nepomáhajú. Napríklad v prípade sexualizovaného násilia boli preživšie a preživší oblečení veľmi rôzne a násilie v mnohých prípadoch spáchal človek, ktorého poznali.
Zdroj titulnej koláže: Canva, Pinterest, Emojipedia
