Knihy počas histórie pálili, schovávali a zakazovali z rôznych dôvodov. Aj dnes musia niektoré obchody a knižnice sťahovať z ponuky „nevhodné“ tituly. Prečo niektorým autoritám vadili a vadia knihy aj samotné čítanie?
Mladí ľudia budú po nich hlúpi, zahľadení do seba a niektorí budú napodobňovať nebezpečné správanie. Tieto predpovede, alebo skôr obavy, sa netýkajú sociálnych sietí, ale čítania románov.
V 18. a 19. storočí začali niektoré náboženské autority aj rodičia považovať ich čítanie za hrozbu pre budúce generácie, podobne ako to bolo neskôr s pozeraním telky alebo hraním hier. Nebolo to však prvýkrát, čo knihy, alebo dokonca samotná schopnosť čítať, vyvolali strach, že zmenia spoločnosť k horšiemu.
Vysvetlíme ti, prečo niektorí mocní považovali a aj dnes považujú čítanie kníh za ohrozenie, prečo ich v Nemecku alebo Číne pálili a prečo sa stále dá kúpiť kniha od Adolfa Hitlera.
Kedy ľuďom pri moci vadilo, že sa verejnosť naučila čítať
Tri najrozšírenejšie dôvody, prečo sa niekto bál, alebo bol proti gramotnosti a čítaniu konkrétnych kníh, sú politické, náboženské a morálne. Všetky tri vysvetlíme na konkrétnych príkladoch z minulosti aj súčasnosti.
Jeden z momentov, kedy mocným ľuďom vadilo šírenie gramotnosti a kníh ako takých, bol vynález kníhtlače Johannom Gutenbergom v polovici 15. storočia. Dovtedy boli knihy veľmi vzácne, pretože ich ručne písali napríklad mnísi v kláštoroch. Písať a čítať vedel tiež málokto, väčšinou len duchovní alebo učenci.
Vynález kníhtlače umožnil šírenie kníh medzi širšie spoločenské vrstvy. Prvá kniha, ktorú Guttenberg vytlačil, bola Biblia. A tu nastal problém. Keďže dovtedy boli knihy veľmi drahé a mnohí obyčajní ľudia aj tak nevedeli čítať, Bibliu počuli hlavne v kostoloch. A ešte aj tam sa čítala prevažne v latinčine, nie v ich rodnom jazyku.
Výklad Biblie bol tak na kňazoch a Cirkvi, ktorá mala v tom čase veľkú moc. Predstava, že by mohol mať Bibliu každý doma a vykladať si ju po svojom, vyvolávala v niektorých predstaviteľoch Cirkvi strach o ich postavenie. Brojili preto proti masovej tlači, ale aj čítaniu ako takému.
Prečo je gramotnosť a vzdelanie pre niektorých problém?
Francúzsky spisovateľ Lucien Polastron v knihe Books on Fire vysvetľuje, že mnohé zákazy čítania kníh, alebo obmedzovanie vzdelávacieho procesu sa dejú, pretože „zákonodarcovia (…) sa rozhodli, že vzdelaní ľudia sú ťažko ovládateľní.“
Vynálezu kníhtlače niektorí pripisujú aj zásluhu na reformácii a vzniku ďalších kresťanských cirkví, ako je aj Evanjelická cirkev augsburského vyznania založená Martinom Lutherom.
Čo je to reformácia?
Do začiatku 16. storočia storočia bola v západnej a strednej Európe najrozšírenejšia Rímskokatolícka cirkev na čele s pápežom v Ríme. V tomto období začali niektorí katolícki duchovní kritizovať cirkev z viacerých dôvodov. Často nebola jednotná vo svojom učení, istý čas mala dvoch pápežov a mnohých pobúril aj spôsob predávania odpustkov, o ktorom si môžeš viac prečítať tu. Jedným z týchto kritikov bol aj nemecký mních Martin Luther.
V roku 1517 zverejnil svojich 95 téz, v ktorých kritizoval niektoré časti učenia katolíckej cirkvi. Hoci viacerí cirkevní predstavitelia proti tézam aj neskorším Lutherovým dielam bojovali, vďaka vynálezu kníhtlače sa rýchlo šírili. Luther vo väzení preložil aj Bibliu do nemčiny, čo ju sprístupnilo ešte viac ľuďom.
Kedy sa knihy ničili kvôli politike?
Mnoho kníh zničil z politických dôvodov nacistický režim. Vo veľkom sa pálili akékoľvek knihy od židovských autoriek a autorov ako boli napríklad fyzik Albert Einstein alebo zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud. Pálili aj knihy od Ernesta Heminghwaya, Jacka Londona či nemeckého autora Ericha Maria Remarquea, ktorý v knihách ako Na západe nič nové kritizoval prvú svetovú vojnu. Ničili a zakazovali aj diela, ktoré šírili myšlienky komunizmu alebo socializmu.
Vo veľkom pálil knihy aj čínsky komunistický režim počas kultúrnej revolúcie.
Čo bola kultúrna revolúcia?
V roku 1966 schválil Ústredný výbor čínskej komunistickej strany nové politické princípy. Hlásali zničenie starých ideí, starej kultúry, zvykov a ľudí, ktorí boli považovaní za nepriateľov komunizmu.
Predseda ústredného výboru Mao Ce-Tung povolal mladých ľudí, aby sa organizovali a likvidovali triednych nepriateľov. Vznikli radikálne študentské Červené gardy, ktoré okrem vraždenia a týrania ľudí ničili aj kultúrne pamiatky a vo veľkom pálili knihy. V krajine boli na prelome 60. a 70. rokov nakoniec povolené väčšinou len knihy od autorov, ktorí šírili myšlienky komunizmu ako Lenin, Stalin, alebo samotný Mao Ce-Tung.
Strach, že by sa mohli k ľuďom dostať iné myšlienky, než presadzoval štát, mali na Slovensku ako nacistický, tak aj komunistický režim.
Po nástupe komunistickej strany k moci vyšli prvé tajné zoznamy zakázaných autorov, ktorých diela vyraďovali z knižníc a tlače. Cenzúra literatúry sa opäť zhoršila po okupácii v roku 1968 a počas následnej normalizácie. Boli zakázané aj všetky literárne časopisy a diela autorov ako Václav Havel, Dominik Tatarka, Milan Kundera, či George Orwell vychádzali iba v ilegálnych tlačiarňach. Takémuto šíreniu kníh sa hovorilo samizdaty. Zohnať sa nedala ani náboženská literatúra.
Niektoré knihy síce vychádzali, ale boli cenzurované a boli z nich vynechané niektoré pasáže, ktoré neboli v súlade s myšlienkami, ktoré šíril režim.
Panika z písania a čítania románov
Knihy, gramotnosť a vzdelanie nevadili len politickým a náboženským autoritám.
Napríklad už Sokrates ešte v časoch antického Grécka varoval pred písaním, pretože podľa neho oslabovalo pamäť. Jeho rozhorčenie bolo pritom nápadne podobné tomu dnešnému, keď sa staršia generácia sťažuje, že mladí si nebudú nič pamätať, pretože si môžu všetko vygoogliť.
Morálna panika vznikla aj okolo kníh. Napríklad v 18. a 19. storočí niektorí považovali čítanie románov za povrchné, návykové a svojim deťom ich zakazovali čítať.
Prísnym a nábožensky založeným autoritám a rodičom prišli knihy o romantickej láske alebo o živote nižších tried vulgárne a hlúpe. Báli sa, že deti a mladí ľudia kvôli nim „osprostejú,“ alebo že začnú napodobňovať správanie postáv v knihách.
Rástli obavy, že v mladých ľuďoch môžu vyvolať sklony k narcizmu, alebo ich dohnať k samovražde, napríklad po prečítaní knihy Utrpenie mladého Werthera od Johanna Wolfganga von Goetheho.
Politici alebo náboženské autority zakazujú čítať niektoré knihy dodnes. Jedným z ich argumentov je, že takto „chránia“ deti, mladých, alebo spoločnosť ako takú.
Zakazujú sa knihy aj dnes?
Napríklad v Rusku tento rok prikázali online predajcovi Megamarket, aby stiahol z predaja knihy s „LGBTI+ propagandou.“ Patrili medzi ne klasiky ako Portrét Doriana Graya od Oscara Wildea, Netočka Nezvanovová od Dostojevského alebo Nórske drevo od Harukiho Murakamiho. Mnohé z kníh ale stránka naďalej ponúka.
Aj na Floride v USA začal minulý rok platiť zákon o knihách v školských knižniciach. Objaviť sa tam môžu len tie, ktoré sú schválené ako morálne „nezávadné.“ Školy museli z knižníc odstrániť aj knihy ako Anna Karenina, autorov Johna Greena, Ernesta Hemingwaya, alebo autorku knihy Viem, prečo vtáčik v klietke nespieva Mayu Angelou, ktorá bojovala za práva Afroameričanov/iek.
Americká organizácia pre slobodu slova Pen America v analýze tvrdí, že zo zakázaných kníh bola väčšina aspoň trochu o LGBTI+ ľuďoch, ľuďoch inej farby pleti, poukazujúca na rasizmu, alebo išlo o knihy, v ktorých sa píše o sexuálnych skúsenostiach.
Prečo má niekto potrebu zakázať knihy?
Zakazovanie kníh často nie je o morálke, ale hlavne o kontrole. Napríklad aby ľudia, ktorí ich čítali, nezačali napodobňovať správanie postáv v knihe, alebo aby nepreberali myšlienky, ktoré knihy hlásajú.
Na zákaz alebo stiahnutie niektorých z kníh z knižníc alebo z tlače sú rôzne uhly pohľadov. Knihy ako Mein Kampf (Môj boj) od Adolfa Hitlera vyslovene vyzývajú k nenávisti, rasizmu a nerovnosti. K týmto veciam môže nabádať svojich čitateľov/ky, na druhej strane môže poslúžiť na štúdium a pochopenie totalitných režimov. Aj preto sa dá kúpiť v niektorých kníhkupectvách, no s kritickými komentármi a vysvetlením, že šíri nenávistné myšlienky.
Zdroje titulného obrázku: Canva, Wikimedia Commons (na obrázkoch sú Oscar Wilde, Maya Angelou a George Orwell)
