Čo sú to vojnové zločiny a kto ich súdi? 

Vojnové zločiny sú jedny z najzávažnejších v medzinárodnom práve. Hoci krajiny prijali rôzne zmluvy v ktorých sa zaviazali nikdy ich nepáchať a posudzuje ich aj špeciálny súd v Haagu, mnohé z nich zostali nepotrestané a dejú sa aj dnes, niektoré len pár kilometrov od Slovenska. 

⚠️ V článku sú opisy vojnových zločinov, ktoré obsahujú aj vraždy a sexuálne násilie. Ak by mohli v tebe vyvolať nepríjemné pocity, alebo zhoršiť tvoj duševný stav odporúčame ho radšej nečítať.

V novembri 1944 Nemci potlačili Slovenské národné povstanie a začali masovo zatýkať Rómov a Rómky, Židov a Židovky, partizánov a civilistov, ktorí boli len podozriví z pomoci v povstaní. Ľudí držali hlavne vo väznici v Banskej Bystrici, ktorá však začala byť preplnená. 

Nemecký veliteľ preto nakázal ľudí popraviť a do dokladov im cynicky napísať, že boli prepustení. Začiatkom novembra 1944 začali členovia nemeckého Einsatzkommanda a Hlinkovej gardy zvážať väzňov a väzenkyne za dedinu Kremnička. 

Od autobusov a nákladných áut ich odvádzali po desiatich k protitankovým zákopom a na ich okrajoch ich zastrelili. Medzi obeťami boli ľudia rôznych národností a aj tehotné ženy a rodičia s deťmi. Masakre trvali až do marca 1945 a dodnes sa našli telá 747 obetí. 

Vojnové zločiny však nepáchali len nacisti počas druhej svetovej vojny. Diali sa aj počas studenej vojny, aj v 90. rokoch, a dejú sa bohužiaľ aj dnes. Niektoré len pár stoviek kilometrov od Slovenska. 

V tomto texte ti vysvetlíme, čo to vlastne vojnové zločiny sú, čo je to genocída, ako dopadli niektorí vojnoví zločinci a aké vojnové zločiny boli spáchané v nedávnej minulosti a súčasnosti. 

Čo sú to vojnové zločiny? 

Vojnové zločiny patria medzi takzvané základné medzinárodné zločiny. Týkajú sa vrážd, zlého zaobchádzania, mučenia a deportácií vojnových zajatcov a civilného obyvateľstva, alebo aj bezohľadného ničenia miest a dedín a drancovania majetku. 

Je bohužiaľ pravdou, že civilné obyvateľstvo trpí pri každej vojne. Je však rozdiel medzi tým, keď je to nepriamy dôsledok vojny, a keď napríklad nacistické jednotky 21. novembra 1944 vtrhli do Tisovca, aby na mieste zastrelili 15 rómskych mužov a potom odvliekli a popravili ďalších 68 žien a detí. 

Takáto „akcia” navyše nemá žiadny vojenský význam, nijakým spôsobom nacistom nemohla pomôcť vyhrať vojnu. Preto sa vojnou ani nedá ospravedlniť a preto ide o vojnový zločin.

Vojnové zločiny sprevádzali vojny od nepamäti, ako ľudstvo sme si ich však jasne zadefinovali a odsúdili až po Druhej svetovej vojne. Ich kompletný zoznam si môžeš rozkliknúť na stránke britskej polície. Najzávažnejšie z nich sú ale genocída, zločiny proti ľudskosti a mučenie. 

Genocída nie je len vraždenie 

Medzi vojnové zločiny patrí aj genocída. Znamená to čiastočné alebo úplné snahy vyhladiť národnú, etnickú, rasovú, alebo náboženskú skupinu. Najväčšou genocídou bol holokaust, počas ktorého nacisti vyvraždili viac ako šesť miliónov Židov a Židoviek. Obludným počtom obetí mu môže konkurovať snáď iba Stalinom nariadený umelý hladomor na Ukrajine, počas ktorého od hladu zomrelo 3 až 5 miliónov ľudí. 

Za jednu z najhroznejších genocíd býva udávaná aj genocída v Kambodži, kde komunistickí Červení khméri na konci 70-tych rokov vyvraždili 1,5 až 3 milióny ľudí. Zamerali sa najmä na národnostné menšiny Vietnamcov a Chamov, ale aj metských kambodžanov a inteligenciu, a vyhladili asi štvrtinu celej populácie krajiny.

Viac o genocíde v Kambodži sa dozvieš v tomto videu:

Počas súčasnej vojny Ruska proti Ukrajine sa dejú aj únosy ukrajinských detí do Ruska. Tam ich Kremeľ násilne prevychováva za Rusov a Rusky a bráni ich návratu do vlasti a k ich vlastným rodičom. Že sa to naozaj deje, už potvrdila aj Rada OSN pre ľudské práva a označila toto konanie za vojnový zločin.

Čo patrí pod zločiny proti ľudskosti?

K vojnovým zločinom zaraďujeme aj zločiny proti ľudskosti, teda zločiny voči civilistom ako sú vraždy, vyhladzovanie, zotročovanie, deportácie, sexuálne násilie, alebo prenasledovanie z politických, rasových a náboženských dôvodov. 

Počas vojny v Bosne a Hercegovine v 90-tych rokoch proti sebe bojovali bosenskí Srbi, Chorváti a Bosniaci. Najmä srbské jednotky používali sexuálne násilie ako nástroj systematického teroru a etnického čistenia. Okrem toho, že vyvražďovali mužov, znásilňovali aj ženy, aby sa im narodili polovičné srbské deti. 

Medzinárodný súdny tribunál vyhlásil, že „systematické znásilňovanie” a „sexuálne zotročovanie” boli zločinom proti ľudskosti. Počet obetí je ťažké presne zrátať, pretože mnohé ženy sa dodnes boja alebo hanbia prihlásiť, no odhaduje sa na 10 až 50-tisíc.

Prečo sme potrebovali zaradiť vojnové zločiny do medzinárodného práva? 

Druhá svetová vojna bola nielen najväčším konfliktom v dejinách, ale aj konfliktom, počas ktorého sa odohrali tie najväčšie zverstvá. Práve to bolo impulzom, aby práve po nej štáty sveta jasne zadefinovali, čo už je naozaj za hranou.

Na konci vojny preto podpísali USA, Sovietsky zväz, Veľká Británia a dočasná francúzska vláda Londýnsku dohodu. Podľa nej zriadili medzinárodné vojenské súdy v Norimbergu a Tokiu, ktoré súdili hlavných vojnových zločincov nacistického Nemecka, Japonska a Talianska. 

Po norimberských a tokijských procesoch sa krajiny snažili vypracovať univerzálnu definíciu vojnových zločinov pre všetky štáty. Výsledkom toho bolo prijatie Ženevských dohovorov v roku 1949, ktoré dodnes podpísalo 196 štátov. 

Ženevské dohovory spolu s inými medzinárodnými zmluvami zaisťujú ochranu civilistov a zajatcov a umožňujú stíhať ich porušenie. Zakazujú zbrane ako nášľapné míny, chemické a biologické zbrane. Chorým a raneným zaručujú právo na ošetrenie, aj keď sú vojnoví zajatci. 

Kde sa súdia vojnové zločiny? 

Žiadosť o zatykač na vojnových zločincov aj súdne procesy s nimi má na starosti Medzinárodný trestný súd (ICC) v Haagu. Obvinení môžu byť súdení buď tu, alebo aj vo svojich domovských krajinách. Súd však môže vymáhať vydanie zločincov len od krajín, ktoré sú signatári Rímskeho štatútu. Slovensko je medzi nimi, no chýbajú veľké krajiny ako sú Čína, Irán, Izrael, USA a Rusko. 

👉 Aké to má dôsledky?

Ak je krajina signatárom, je povinná vydať súdu v Haagu ľudí podozrivých z vojnových zločinov. Ak nie je, súd nemá nad jej obyvateľmi moc. Ak by však taký človek vycestoval do krajiny, ktorá je signatárom, miestna polícia ho musí zatknúť. 

Medzinárodný trestný súd vydal v roku 2023 takýto zatykač na ruského prezidenta Vladimira Putina a ruskú komisárku pre práva detí Máriu Lvovú-Belovovú.  Rusko podľa vyšetrovacej komisie nezákonne používa výbušné zbrane na obytné časti, školy a nemocnice. Dopúšťa sa popráv, mučenia, zlého zaobchádzania a sexuálneho násilia na zajatcoch a civilistoch a ako sme písali vyššie, unáša deti.

Putin preto tento rok nakoniec nevycestoval na summit do Južnej Afriky, pretože táto krajina by ho na základe podpísaných zmlúv musela zatknúť. Problém to však nerobilo Mongolsku, kde Putin tento rok aj naozaj vycestoval a tunajšie orgány ho, napriek výzvam Ukrajiny, nezatkli. Medzičasom už aj Maďarsko vyhlásilo, že ak by Putin pricestoval do Budapešti, nezatklo by ho. 

Podobnej situácii v súčasnosti čelí aj izraelský premiér Benjamin Netanjahu. Prokurátor Medzinárodného trestného súdu Karim Khan žiada za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti v Gaze o zatykač naňho a na jeho ministra obrany. Požadoval aj zatykač na dvoch najvyšších vodcov Hamasu Mohammeda Deifa a Ismáíla Haníju. Obaja zomreli tento rok pri atentáte. 

Hamas a Hizballáh. Čo sa skrýva za týmito názvami? – Zmudri G

V októbri 2023 vtrhli členovia Hamasu na územie Izraela, kde zavraždili viac ako 1 200 ľudí a do pásma Gazy uniesli približne 250 rukojemníkov. Následne začal Izrael na Gazu, kde žije palestínske obyvateľstvo, intenzívne útočiť.

Izrael tvrdí, že mieri na ciele, kde sa schovávajú teroristi z Hamasu, a že sa snaží oslobodiť rukojemníkov, ktorých Hamas odvliekol 7. októbra. Izraelská armáda však útočí aj na nemocnice, školy a miesta, kde sa zdržiavajú civilisti. Armáda kontroluje aj prechody a utečencov púšťa von len vo výnimočných prípadoch, ktoré sama určuje. 

Obvinenia proti izraelským lídrom zahŕňajú aj blokádu humanitárnej pomoci, využívanie hladu ako vojnovej zbrane a vytváranie podmienok, ktoré vyhladzujú obyvateľov a obyvateľky. Od októbra minulého roka zomrelo v dôsledku izraelských útokov približne 40-tisíc ľudí z toho viac ako štvrtina sú deti. 

Spravodajkyňa OSN pre palestínske okupované územia Francesca Albanese tvrdí, že „existujú opodstatnené dôvody domnievať sa, že Izrael pácha genocídu na Palestínčanoch v Gaze.“

O vydaní zatykaču ešte stále nerozhodli sudcovia ICC, veľký diplomatický tlak proti tomu však vyvíjajú USA. 

Tieto udalosti podkopávajú systém medzinárodného práva, ktorý sme spoločne budovali od konca Druhej svetovej vojny a ktorý mal zabrániť opakovaniu jej hrôz.

Bol niekto kvôli vojnovým zločinom súdený? 

Systém medzinárodného práva má na konte aj úspechy, ktoré vo viacerých prípadoch priniesli aspoň trocha spravodlivosti a trest pre tých, čo sa vojnových zločinov dopustili.

Chorvátsko je pre Slovákov dovolenkový raj, ale ešte začiatkom 90. rokov bolo spolu s ďalšími piatimi štátmi súčasťou jednej republiky – Juhoslávie. 

V 90. rokoch sa však chcelo rovnako ako Slovinsko osamostatniť, čo sa nepáčilo Srbsku. V Chorvátsku a Srbsku vzrástol extrémny nacionalizmus, ktorý prerástol až do vojny a genocídy. 

Jeden z prvých masakrov počas vojen, ktoré sprevádzali rozpad bývalej Juhoslávie sa stal, keď po dlhom obliehaní v novembri 1991 padlo chorvátske mesto Vukovar. Srbské jednotky následne z miestnej nemocnice vytiahli 260 zranených vojakov a civilov, odviekli ich za mesto k farme Ovčara, a tam ich popravili. 

Tento zločin neskôr vyšetroval český kriminalista Vladimír Dzuro, ktorý o svojom pôsobení v Medzinárodnom trestnom tribunále pre bývalú Juhosláviu napísal aj knihu. 

Vojnových zločinov sa však v tejto vojne dopúšťali obe strany, vojna sa navyše čoskoro rozšírila aj do ďalších okolitých krajín. Najmä v Bosne a Hercegovine, ktorú sme už vyššie spomínali, sa udiali tie najhoršie zverstvá.

Jeden z najväčších masakrov sa stal v júli 1995 v bosnianskom meste Srebrenica. Srbsko chcelo anektovať celé okolité územie, na ktorom žili etnickí Srbi aj Bosniaci. Miestne srbské jednotky mu v tom pomáhali, a miestni Bosniaci naopak kládli odpor. Srbským jednotkám sa však darilo viac a územie sa snažili „etnicky vyčistiť”, teda Bosniakov buď nasilu vysťahovať, alebo vyvraždiť. Asi 40-tisíc civilov ušlo práve do mesta Srebrenica, ktoré OSN označila za bezpečnú zónu.

Líder bosnianskych srbov Radovan Karadžić napriek tomu nariadil svojim vojakom, ktorých viedol generál Ratko Mladić, aby na Srebrenicu zaútočili. Vojaci OSN, ktorí mali Srebrenicu práve pred touto situáciou brániť, nakoniec nekládli odpor. 

Bosniansko-srbskí vojaci následne oddelili ženy od svojich manželov a synov a násilne ich odviezli preč. Najmenej 7-tisíc bosniackych moslimských mužov a chlapcov potom postrieľali.

Kto niesol za Srebrenicu zodpovednosť a kto sa spravodlivosti vyhol?

Medzinárodný trestný tribunál obvinil z vojnových zločinov v bývalej Juhoslávii 161 ľudí. Z nich bolo 90 odsúdených a 13 riešili súdy v Srbsku, Chorvátsku a Bosne a Hercegovine. 

Medzi odsúdených na 40 a viac rokov patrili aj líder bosnianskych srbov Radovan Karadžić, ktorý nariadil genocídu v Srebrenici a veliteľ bosniansko-srbskej armády Ratko Mladić. 

Karadžić viedol takzvanú Republiku Srbskú, čo je dodnes autonómna časť Bosny a Hercegoviny. Samotné Srbsko, ktoré bolo samozrejme do vojny v Bosne a Hercegovine tiež zapojené, viedol prezident Slobodan Milošević. Ten si však bohužiaľ spravodlivý rozsudok nevypočul, ešte pred jeho vynesením totiž zomrel na infarkt. 

O Genocíde v Rwande západ vedel, no nezasiahol 

Históriu medzinárodného práva nesprevádzajú iba príbehy o potrestaných vojnových zločincoch, ale, bohužiaľ, aj mnoho príkladov fatálnych zlyhaní. Za také môžeme označiť aj genocídu v Rwande.

Obyvateľstvo tejto východoafrickej krajiny tvoria etnické skupiny Tutsiov, početnejších Hutuov a etnika Twa. Belgickí kolonizátori v minulosti určili Tutsiov za vládnucu skupinu a Hutuov za roľníkov a pastierov. Viedlo to k nerovnostiam, no po osamostatnení Rwandy sa k vláde dostali Hutuovia a situácia pre Tutsiov sa zhoršila natoľko, že  mnohí museli z krajiny kvôli útokom utiecť.

Politiku proti Tutsiom podporoval aj prezident Juvénal Habyarimana, ktorého režim vyzbrojovalo Francúzsko. 

V roku 1994 niekto zostrelil lietadlo, v ktorom sedel, pričom dodnes nie je jasné, kto za atentátom stál. Hutuovské médiá a vláda však z atentátu obvinili Tutsiov. Udalosť spustila masové vyvražďovanie Tutsiov aj umiernených Hutuov. Extrémisti zavraždili odhadom 800-tisíc ľudí, čo bolo 20 percent obyvateľov krajiny a 70 percent populácie Tutsiov.  Na vraždách sa podieľali aj kňazi a rehoľné sestry.

Spočiatku lídri OSN odmietali priznať, že sa deje genocída a mierové jednotky OSN v Rwande dostali inštrukcie nezasahovať. OSN neskôr priznala vinu, rovnako ako bývalý prezident USA Bill Clinton. Francúzsko len uznalo, že nemalo vyzbrojovať extrémistického prezidenta, no odmietlo účasť na genocíde.

Ešte v rok genocídy situáciu ovládla tutsijská strana FPR (anglicky RFP) a zložila novú vládu zloženú z oboch etník Hutuov aj Tutsiov. Mnohí ľudia, ktorí sa podieľali na genocíde, ušli do okolitých krajín, no väčšina sa vrátila a splynula s ostatnými utečencami.

Medzinárodný tribunál zriadený OSN odsúdil na doživotie niekoľkých členov bývalej vlády vrátane premiéra a veliteľa vraždiacich jednotiek Théonestea Bagosoru. 

Ďalšie dva milióny ľudí súdili ľudové súdy gačača a 65 percent obvinených vyhlásili za vinných. 

👉 Viac o tom, ako prebiehali súdy a bližšie vysvetlenie o situácii v Rwande si môžeš pozrieť v tomto videu: 

Zdroje titulnej koláže: Canva, Wikimedia Commons, OSN