Politici a političky musia každý rok podať majetkové priznanie, kde uvádzajú čo vlastnia a koľko zarobili za posledný rok. Prečo by to nás, ich voličov a voličky, malo zaujímať?
Možno občas zaregistruješ v správach, kto je najbohatší politik/čka, alebo či si ten a ten politik/čka mohli zo svojho platu kúpiť luxusné auto či hodinky. Tieto informácie pochádzajú väčšinou z majetkových priznaní, ktoré politici a političky podávajú každý rok.
Verejnosť tak môže cez ne kontrolovať odkiaľ pochádzajú ich príjmy a či si za ne môžu dovoliť majetok, ktorý vlastnia.
V texte vysvetľujeme:
💎 Ako funguje majetkové priznanie;
💎 Čo v ňom musia ľudia uviesť;
💎 Kto ho musí podať;
💎 Prečo by nás malo ako voličov a voličky zaujímať, aby politici a političky podávali majetkové priznanie.
Kto musí podať majetkové priznanie?
Povinnosť podať majetkové priznanie má prezidentka, členovia vlády, štátni tajomníci, poslanci Národnej rady a vedúci ústredných orgánov štátnej správy. Pred pár rokmi k nim pribudli aj primátori a starostovia a ich mestskí poslanci a poslankyne.
Okrem toho ho musia podať aj iní verejní činitelia a činiteľky. Napríklad sudcovia/kyne Ústavného súdu, predseda a podpredseda Najvyššieho súdu, generálny prokurátor, ombudsman, alebo rektori/ky verejných vysokých škôl.
Čo musia politici a političky priznať?
V majetkových priznaniach musia politici, političky a všetci ostatní verejní funkcionári uviesť:
💰 Výšku príjmov, ktoré dostávajú za výkon politickej funkcie;
💰 Príjem z iných zdrojov (napríklad podnikanie, dedičstvo či príjmy z vyhratých súdnych konaní)
💰 Vlastnícke práva k nehnuteľnostiam a cennostiam ako autá, úspory, cenné papiere, kryptomeny, podiely vo firmách, šperky, alebo umelecké diela.
💰 Nesplatené záväzky ako hypotéka, iný úver, alebo leasing.
💰 Uviesť majú aj to, keď pravidelne používajú veci ako byt, alebo auto, ktoré sú v cudzom vlastníctve. Teda napríklad ak denne jazdia na aute svojej sesternice, či dlhodobo bývajú v dome svojho kamaráta.
💰 Okrem toho politici a političky vypĺňajú aj riadok o prijatých daroch. Nejde však o darčeky ako ponožky, alebo elektrická zubná kefka, ale o také, ktoré presahujú 35-násobok minimálnej mzdy. Tá je v súčasnosti 750 eur, čiže priznávajú dary v hodnote viac ako 26 250 eur.
Ako podávanie priznania funguje?
Majetkové priznanie musia politici a političky podať pri nástupe do verejnej funkcie, a potom opakovane každý rok do 30. apríla. Zverejnené sú na jeseň po tom, čo ich skontroluje Výbor národnej rady pre nezlučiteľnosť funkcií zložený zo zástupcov koalície a opozície.
Podľa Ľuboša Kostelanského z organizácie Transparency International tak politici a političky kontrolujú sami seba, čo má viacero nevýhod. Napríklad keď má vládna koalícia vo výbore väčšinu, môžu jej poslanci zmariť otvorenie konania proti politikom/čkám zo svojich strán.
Vysvetlenie toho, čo je koalícia a čo opozícia si môžeš pozrieť v tomto videu 👇
Čo hrozí politikom/čkám za nepriznanie majetku?
Politici môžu za nepriznanie majetku dostať od výboru vysokú finančú pokutu, ale môžu im hroziť aj závažnejšie tresty.
„Nezrovnalosti môžu mať pre politikov vážne následky. V najhoršom prípade môžu prísť o verejnú funkciu. Môžu prísť o majetok, ktorého pôvod nevedia preukázať, alebo môžu čeliť trestnému stíhaniu, napríklad za neodvedenie daní alebo korupciu,“ hovorí pre Zmudri G Ľuboš Kostelanský z Transparency International.
Na Slovensku síce už viacero ľudí v politickej funkcii čelilo konaniu, no doteraz nikto neprišiel o funkciu, ani nebol trestne stíhaný. Podľa Kostelanského to však neznamená, že našu krajinu spravujú len čestní ľudia. Majetky a príjmy môžu politici a političky zamlčať rôznymi spôsobmi.
Ako môžu politici zamlčať nejaký majetok, alebo príjem?
Kostelanský upozorňuje, že podozrenia často súvisia s majetkom, ktorý politici oficiálne nevlastnia. Napríklad ak bývajú v domoch alebo bytoch, ktoré vlastní niekto iný. Hoci by aj to mali uviesť v majetkovom priznaní, často to nespravia a výbor ich odhalí až keď na to upozornia investigatívni novinári/ky, alebo neziskové organizácie.
Ak však ide o politika/čku z koalície, ktorá má vo výbore väčšinu, výbor môže konanie voči nemu/nej blokovať a politik/čka tak nakoniec nemusí čeliť žiadnemu trestu.
Politici/čky tiež nie sú povinní uviesť nadobúdaciu cenu nového bytu – teda, za koľko ho kúpili. Verejnosť sa tak nedozvie, či si byt mohli za svoj plat dovoliť, alebo nie. Pokiaľ by vďaka priznaniu zistili, že si byt za svoje zverejnené príjmy nemohli dovoliť, výbor by mal začať vyšetrovať odkiaľ naň politici/čky vzali peniaze.
Politici/čky môžu časť alebo aj celý majetok jednoducho prepísať na svojich rodinných príslušníkov, napríklad manželky/manželov. ich majetkové priznanie potom vyzerá tak, že vlastne nevlastnia absolútne nič.
Kostelanský tiež zdôrazňuje, že majetkové priznania sú vo svojej súčasnej podobe nekonkrétne, čo spôsobuje to, že v konečnom dôsledku politikom pomáhajú v zakrývaní pôvodu ich majetku.
Prečo je dôležité, aby politici podávali majetkové priznanie?
Cez majetkové priznanie môže verejnosť kontrolovať, či sa politik/čka, alebo verejný funkcionár/ka neobohacujú na úkor ľudí a či ich výdavky zodpovedajú tomu, čo zarobia.
Vysoké príjmy v majetkovom priznaní môžu napríklad ukázať, že politik/čka podniká, hoci to počas výkonu funkcie nemôže robiť. Majetkové priznanie môže tiež ukázať, či politici/čky nedostali peniaze, alebo neužívajú majetok ľudí a firiem, ktoré by za to mohli chcieť nejakú protislužbu.
V praxi si to môžeš predstaviť na vymyslenom príklade, v ktorom podnikateľ alebo firma prenajme političke byt za smiešne nízku cenu a tá mu za to vybaví dodávanie zdravotníckych pomôcok do nemocníc, aj keď sú jeho pomôcky drahšie a menej kvalitné v porovnaní s tými, ktoré nemocniciam ponúkajú iné firmy.
V konečnom dôsledku tak za to zaplatíme my všetci, pretože sa nám predraží a zhorší zdravotná starostlivosť.
„Treba si uvedomiť, že politikov si vo voľbách vyberáme na to, aby v našom menej spravovali naše mesto alebo krajinu. Je dôležité kontrolovať, či si pri tom počínajú čestne,“ hovorí Kostelanský.
„Krajiny s vysokou korupciou vždy zaostávajú v životnej úrovni obyvateľov, v kvalite zdravotníctva, školstva alebo ďalších služieb. Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, politici nikdy nekradnú z cudzieho. Táto krajina patrí nám všetkým a malo by nám záležať na tom, čo sa s ňou deje,“ dodáva.
Zdroj titulnej koláže: Canva
