Štátna hymna je jedným zo symbolov Slovenskej republiky. Janko Matuška ju dropol už pred 180 rokmi a dodnes zaznieva s malými obmenami v pôvodnej verzii. Čoskoro však budeme mať jej novú podobu a hudobník, ktorý pracuje na jej zmene, odkázal ľuďom, že nie je pre všetkých.
„Vy ste stále nepochopili, že to nie je vaša hymna. To je hymna pre úplne inú skupinu ľudí,“ povedal vo videu hudobník Oskar Rózsa, ktorý bol poverený vytvorením nového aranžmánu slovenskej hymny.
Ako však funguje štátna hymna, prečo má Rózsa pocit, že je pre niekoho určená viac a pre niekoho menej a prečo nám aj Ústava dá za pravdu, že sa mýli?
Čo je to štátna hymna?
Štátna hymna Nad Tatrou sa blýska je už pomerne starým dielom. Vznikla ešte v roku 1844. Odvtedy si prešla svojou cestou a teraz visí jej text na stene aj v tvojej triede, lebo je jedným z našich oficiálnych štátnych symbolov.
Každý štát má svoju hymnu, ktorá odráža nejaké významné obdobie v jeho histórii. Našu hymnu napísal Dolnokubínčan Janko Matuška. Reagoval ňou na vyhodenie jednej z najvýraznejších slovenských postáv, národného buditeľa Ľudovíta Štúra, z evanjelického lýcea. Vyhodili ho preto, lebo v čase Uhorskej maďarizácie podporoval v mladých ľuďoch slovenskú identitu.
Melódia k nej pochádza od samotného ľudu, keďže ide pôvodne o ľudovú pieseň Kopala studienku.
Pre koho je štátna hymna?
Dnes, o 180 rokov neskôr, sú slová Janka Matušku zvečnené aj v zákone o štátnych symboloch, kde je okrem textu uzákonená aj melódia našej hymny. Normálne máme v zákone noty, podľa ktorých sa má spievať. To, že sú prvé dve slohy piesne Nad Tatrou sa blýska hymnou našej republiky definuje Ústava. Okrem hymny máme ešte tri ďalšie štátne symboly, a to štátny znak, vlajku a pečať.
Čo symbolizuje hymna?
Hymna je symbolom slovenského odhodlania, nádeje a jednoty. Je hlboko spätá s bojom za národnú identitu, ktorá bola v tom čase utláčaná Uhorskom.
Ako by mala na ľudí hymna pôsobiť? Mala by nás v prvom rade spájať. Mali by sme pri nej cítiť hrdosť na to, že sme obyvateľmi a obyvateľkami Slovenska.
To nie je vaša hymna. To je hymna pre úplne inú skupinu ľudí
Naša hymna ešte počas leta dostala novú podobu. Nie textovú, to by sa musela meniť Ústava. Zmení sa však jej hudobné aranžmá. Hudobník Oskar Rózsa, ktorého touto úlohou poverila ministerka kultúry Martina Šimkovičová, vytvára jej modernizovanú a veselšiu verziu.
Zmena však vyvolala veľkú kritiku, pretože prichádza v čase konsolidácie verejných financií a zvyšovania daní. Za tento projekt pritom zaplatíme takmer 47-tisíc eur zo štátneho rozpočtu. To sú však oproti 2,7 miliardám, ktoré chce vláda v rámci konsolidácie vybrať, drobné.
Nevôľu vyvoláva ale aj to, že takáto zmena tak významného symbolu všetkých občanov Slovenska prišla náhle, bez akejkoľvek predošlej diskusie. Hudobník, ktorý pripravuje novú verziu hymny, prostredníctvom videa na sociálnej sieti Telegram, kde pravidelne zdieľa a šíri aj rôzne konšpiračné teórie, zareagoval na kritikov pripravovanej verzie hymny:
„Ja tú hymnu nerobím pre vás. Vy ste stále nepochopili, že to nie je vaša hymna. To je hymna pre úplne inú skupinu ľudí.“
Týmito slovami poprel to, čo má hymna pre ľudí znamenať – jednotu a národnú hrdosť. Zároveň pokračoval:
„A verte, že je ich podstatne, niekoľkonásobne viac, ako je vás – bez ohľadu na to, ako hlasno škriekate. Váš čas sa radikálne kráti.“
Hymnu tvorí, podľa jeho slov, iba pre časť spoločnosti. Nešpecifikuje pre ktorú, no na svojom Telegrame otvorene ukazuje nedôveru voči mienkotvorným médiám.
Prečo máme v spoločnosti tendenciu deliť sa na MY a ONI?
Možno sa teraz čuduješ, prečo máme potrebu sa takto škatuľkovať a deliť sa na rôzne tábory. Na tento problém sme sa spýtali psychológa Michala Baču.
„Delenie na MY a ONI vnímam ako tému hľadania vlastnej identity. Je to hľadanie odpovede na starú známu otázku Kto som?“ vysvetuľuje psychológ.
Hľadanie odpovedí na to, kto sme a kam patríme nie je vôbec jednoduché. Neznamená to, že keď dovŕšiš 18 rokov, zrazu bude všetko jasnejšie. Ani keď si kúpiš dom alebo budeš mať vlastné deti. Ak nevieš, kto si, pociťuješ vnútornú nestabilitu a neukotvenie.
„Takto sa ľudia identifikujú ako príslušníci rasy, národa, vierovyznania, klubov, krúžkov, zamestnaní, povolaní, rôznych rolí, politických názorov, pohľadov na spoločnosť a jej ideálne usporiadanie,“ vymenúva Bača. Kategórií do ktorých sa snažíme zaradiť a nájsť v nich svoju identitu, je veľa.
Niekedy však hľadanie toho, kým sme, takpovediac odflákneme.
„Veľa ľudí uteká preč od úprimného celoživotného hľadania a vystačia si so zjednodušenými nálepkami a „značkami“. Nejaký názor sa mi zdá „cool“, tak sa s ním stotožním a nepátram hlbšie,“ opisuje problém psychológ.
Sociálne siete a rýchly spôsob života nás nevedú k hľadaniu samých seba. Servírujú nám konkrétne názory a presvedčenia, ktorými sa nás snažia dostať na „svoju“ stranu.
„Náš verejný priestor vnímam ako bojisko názorov, kde je cieľom presvedčiť ostatných, či už po dobrom alebo aj po zlom, napríklad prostredníctvom manipulácie a klamstiev, o svojom názore,“ pokračuje.
Pokiaľ okolie podporuje ľudí v tom, aby hľadali čo je pre nich dobré a vzájomne sa rešpektovali, formuje sa slobodná spoločnosť.
„Výrok pána Rózsu znie veľmi výlučne: my vás porazíme. Necítim v ňom ani trochu rešpektu k inému pohľadu. Bez vzájomného rešpektu a schopnosti sa počúvať a spoločne hľadať, budeme rozdelení do táborov, ktoré proti sebe bojujú,“ myslí si psychológ.
Rozdeľovanie ľudí na „my“ a „oni“ je prirodzená súčasť hľadania toho, kým sme – je normálne, že si formujeme názory a postoje na základe vlastných skúseností. Problém nastáva, keď tvrdohlavo trváme na svojom, odmietame počúvať iných, ignorujeme fakty alebo nerešpektujeme cudzie pohľady.
Prehodnocovanie svojich názorov je kľúčovým prvkom kritického myslenia, pretože ti pomáha objektívne posudzovať vlastné presvedčenia, zohľadňovať nové informácie a opravovať prípadné chyby vo svojich úsudkoch.
Ak chýba ochota vysvetľovať svoje stanoviská či pokora, a naopak, prevládne arogancia a pocit nadradenosti, brzdí to nielen osobný, ale aj spoločenský vývoj.
„Od ľudí, ktorí chcú naozaj posúvať našu spoločnosť dopredu, očakávam, že sa budú snažiť takéto prekážky odstraňovať, a nie ich ešte viac budovať – bez ohľadu na to, ku ktorej strane práve patria,“ uzatvára psychológ.
Zdroj titulnej fotografie: Koláž Zmudri G
