~ Tí mladí za nás vystreli prázdne ruky, za nás boli bití, za naše mlčanie, po našich uliciach odvtedy prešli veky a zaznelo zlému posledné zvonenie. ~
Po námestí SNP v Bratislave sa rozliehajú tóny akustickej gitary Ivana Hoffmana. Tisícky ľudí sa hýbu do rytmu pesničky. S rukami vysoko nad hlavami robia z prstov znak V, čo je symbol politického demokratického hnutia Verejnosť proti násiliu.
Demonštrácie a protesty z novembra 1989 zmenili smerovanie našej krajiny aj vďaka tisíckam odvážnych študentov, ktorí sa rozhodli nemlčať a zatočiť s nespravodlivosťou, násilím a totalitným režimom. Čo ich k tomu viedlo a ako vyzeral ich boj za slobodu?
Prečo sa udiala Nežná revolúcia?
V Československu od roku 1948 vládli pevnou rukou komunisti. Režim prechádzal rôznymi obdobiami. Väčšinou bol prísny a ľudí v mnohom obmedzoval.
Komunistické vedenie štátu cenzúrovalo tlač, ľudia nemohli slobodne hovoriť, čo mali na srdci, cestovať do krajín mimo východného bloku (a aj do nich s ťažkosťami), učitelia a ich deti nemohli vkročiť do kostola alebo prijať sviatosti, no a našlo by sa toho omnoho viac.
Na krátke obdobie sa situácia v roku 1968 zlepšila. Alexander Dubček, ktorý bol v tom čase prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, začal presadzovať reformy, ktoré mali socialistickú diktatúru uvoľniť. Presadzoval politiku „socializmu s ľudskou tvárou”. Toto obdobie možno poznáš aj pod menom Pražská jar.
Uvoľňovanie režimu však rýchlo potlačili vojská Varšavskej zmluvy, keď v auguste 1968 vpadli na územie Československa a akékoľvek snahy o reformu režimu násilne potlačili. Dubčeka zatkli a odvliekli do Moskvy.
Začalo sa obdobie takzvanej normalizácie, ktoré so sebou prinieslo výrazné sprísnenie režimu a tvrdé potláčanie akýchkoľvek prejavov nesúhlasu so sovietskou okupáciou. Na protest proti normalizácii sa v roku 1969 v centre Prahy upálil Ján Palach, český študent, ktorý nesúhlasil s prítomnosťou sovietskych vojsk v Československu. Jeho čin nasledovali aj ďalší ľudia, ktorí spáchali protestné samovraždy.
Lujza, Dionýz a Jozef túžili po zmene
„Častokrát som chodieval na Sandberg pod Devínsku Kobylu, odkiaľ je krásny výhľad do Rakúska. Jednak z toho miesta bolo vidieť železnú oponu, ten súvislý pás plotov a zábran, všelijakých prekážok, cez ktoré bolo nemožné fyzicky prejsť a strážnych veží. Bol to pohľad na väznicu nášho života a za tým bolo vidieť rieku Moravu a prosperujúcu krajinu so zachovanými historickými štruktúrami krajiny,“ opisuje Dionýz Hochel svoju mladosť pod totalitným režimom.
Dionýz neveril, že niekedy vstúpi na Rakúske územie.
„Možno o šesťdesiat rokov, keď budeme nejakí dôchodcovia, pre režim irelevantní, možno vtedy bude možné prejsť a navštíviť Viedeň,“ hovorí o svojich myšlienkach, keď sa pozeral na siluetu Álp a Viedne vynárajúcich sa v diaľke.
Rovnakú túžbu v sebe prechovával aj Jozef Chrena, ktorý sa v Moravskom Svätom Jáne viackrát dostal do konfliktu s komunistami. Moravský Svätý Ján je obec blízko hranice s Rakúskom, preto sa v nej okrem okrem uniformovaných príslušníkov Pohraničnej stráže často pohybovali aj tajní príslušníci Štátnej bezpečnosti či Vojenskej kontrarozviedky, ktorí boli odhodlaní rebelov veľmi rýchlo uzemniť a potrestať.
Jozef bol dvakrát predvolaný aj pred komisiu na obecný úrad za to, že ho počuli nadávať na komunistov.
„To aj bola pravda, ale nemohli to dokázať, takže pokutu som nedostal. Inak, nemali mi čo vziať, nemali na mňa dosah, lebo som bol sanitkár, odtiaľ ma nevyhodili. Tak som to bral aj trochu s humorom,“ spomína si Jozef.
Lujza Bakošová zo Zlatých Moraviec si prvýkrát uvedomila, že niečo v spoločnosti nefunguje tak, ako má, keď spolu so speváckym zborom vycestovala do zahraničia. „Raz sme išli na zájazd do Belgicka a dozvedela som sa, že tam s nami bude „tajný“, aby nás sledoval. Aj náš dirigent profesor Podhorný nám hovoril, čo máme a nemáme hovoriť a kam ísť či radšej neísť.“
Belgicko ju očarilo. Krásne domy, ulice, nové autá, bohatstvo. To všetko v nej zanechalo veľký dojem.
„Celé detstvo som chodila do školy s chlebom natretým marhuľovým lekvárom, lebo sme mali na záhrade obrovskú marhuľu. Na iné sme nemali. Zrazu sme niekde denne jedli fantastické jedlo, domy mali zariadenie, aké sme si doma ani len nevedeli predstaviť,“ spomína.
Všetci traja prežívali svoje životy trochu inak, na inom mieste, no spájala ich spoločná túžba – zbaviť sa režimu, ktorý im nedovoľoval žiť tak, ako si predstavovali.
Podobné pocity zažívali najmä mladí ľudia po celom Československu. Pocit nespokojnosti a nespravodlivosti vyvrcholil 17. novembra 1989.
Predvečer Medzinárodného dňa študentstva
Večernou Bratislavou sa prepletali študenti, ktorí sa snažili dostať na Hodžovo námestie. Okolo 300 mladých ľudí sa rozhodlo uctiť si v tento večer pamiatku študenta Jána Opletala, ktorý bol zranený počas protinacistickej demonštrácie v roku 1939 a na následky týchto poranení 11. novembra 1939 zomrel.
Tiché spomienkové stretnutie, ktoré študenti zorganizovali bez povolenia, sa však čoskoro zmenilo na pochod mestom, počas ktorého dali najavo svoju nespokojnosť s režimom.
Kričali heslá ako: „Chceme slobodu“, „Dubček“ či „dialóg“.
Prišli až pred budovu Ministerstva školstva, kde vyzývali ministra na dialóg. Možno ti to príde ako bezvýznamné, veď koľko protestov si už zažil či zažila možno aj ty. V tej dobe však protesty proti režimu častokrát rozháňala štátna polícia obuškami, vodnými delami či slzotvornými sprejmi. V tom lepšom prípade. Všetci mali ešte v živej pamäti udalosti Sviečkovej manifestácie.
Tento protest sa rozišiel pokojne, bez násilia. Na druhý deň sa však obavy komunistov z protestov ukázali ako opodstatnené.
17. november 1989
Ulica Albertov v Prahe bola 17. novembra rušnejšia ako obvykle. Zišlo sa na nej viac ako 15 000 ľudí, najmä študentov, ktorí si prišli tiež uctiť pamiatku Jána Opletala.
Toto stretnutie sa však po pár hodinách zmenilo na pochod proti vtedajšiemu totalitnému komunistickému režimu.
Účastníci tohto protestu skandovali v uliciach Prahy: Češi pojďte s námi!
Policajti proti nim zakročili tým, že dav obkľúčili, ľudí bili obuškami a viacerých demonštrantov zatkli. Počas protestu bolo zranených 568 ľudí.
Iskra však už vznikla a začala sa šíriť ďalej.
A dosť!
Udalosti v Prahe nezostali bez odozvy. O dva dni neskôr vzniklo v Bratislave demokratické politické hnutie Verejnosť proti násiliu, v skratke VPN, ktoré neskôr organizovalo všetky veľké protesty proti režimu na Slovensku. V ten istý deň vzniklo v Česku Občanské fórum, ktoré bolo tiež demokratickým politickým hnutím.
O násilnom zásahu proti manifestácii študentov v Prahe sa dozvedela aj Lujza, ktorá v tom čase už pracovala a žila v Nitre.
„Fero nás zháňal, stretli sme sa v maličkej miestnosti ochrancov prírody, rozprávali sme sa medzi sebou, informácie v televízii a rozhlase však neboli úplné, skladali sme si mozaiku cez kamarátov z Prahy alebo z Bratislavy. Cez kopiráky v písacom stroji sme 18. novembra začali rozmnožovať letáky. Vtedy sme boli len partička trinástich ľudí,“ opisuje Lujza, ktorá v tom čase bola v kontakte s ochranármi prírody vďaka svojmu manželovi.
Ochranárske združenia štát až tak nezaujímali, vďaka čomu mohli ochranári spolu s Lujzou potichu pracovať na odboji.
„Na pešej zóne sme sa stretli so študentmi, ktorí tam organizovali jeden z prvých pochodov, snežilo, pamätám si, že bola strašná zima,“ hovorí Lujza o dianí vo svojom meste.
Na tomto pochode vyhlásili, že odmietajú násilie, ktoré sa udialo na manifestácii v Prahe a zakladajú nitriansku pobočku VPN.
V momente, keď sa rozbehli, ich už nezastavil ani strach z režimu a Štátnej bezpečnosti. Lujza sa stala šéfredaktorkou protirežimového týždenníku Nitrianska verejnosť, v ktorom šírili necenzurované informácie o dianí aj protestoch v celej krajine.
Štrajk vyhlásili aj študenti
Aj v Bratislave sa ľudia mobilizovali, aby zabránili ďalším násilnostiam. V kaviarni Krym pri Univerzite Komenského v Bratislave sa stretol so svojimi spolužiakmi Dionýz. Spolu s ďalšími študentmi vytvorili požiadavky na vyšetrenie brutálneho potlačenia študentskej manifestácie v Prahe a výzvu na študentský štrajk.
„Vstúpili sme do priestoru Univerzity Komenského v pondelok 20. 11. 1989 ráno a postavili sme sa na parapety, pričom každý prečítal jednu z požiadaviek študentov – rovnomerne sme si teda rozdelili zodpovednosť, aby nás bolo viac, keby nás náhodou chceli vyhodiť zo školy,“ opisuje stratégiu. V tom momente sa však stalo niečo, čo nečakali. Prišiel k nim dekan fakulty, ktorý ich zavolal do auly. Namiesto problémov, ktoré si mysleli, že budú mať, však vznikol 20. novembra prvý štrajkový výbor študentov, ku ktorému sa pridali aj odvážni pedagógovia.
„Dôležitá stránka je, že sme kolektívne nadobudli odvahu a prekonali sme strach,“ spomína.
V pamätnom týždni sa zúčastnil viacerých pochodov. K revolučnému dianiu sa pridávali ďalší a ďalší ľudia. Jozef Chrena z Moravského Svätého Jána sa skoro ráno 23. novembra vydal vo svojej rodnej obci k soche Panny Márie. Na mieste si vyhliadol, kde sa bude najlepšie vynímať jeho ručne maľovaný plagát a prilepil ho tam. Spokojne odišiel domov.
Plagát informoval o pripravovanom celonárodnom generálnom štrajku a požiadavkách na slbodné voľby a ukončenie komunistickej tyranie.
Ešte v ten deň ho navštívili príslušníci Štátnej bezpečnosti a odviedli na vypočúvanie. Silnejúci pocit slobody, ktorú mali Slováci a Slovenky na dosah, bol však silnejší ako strach. Ešte v ten večer sa pri soche Panny Márie, na ktorú Jozef vylepil plagát, stretlo zopár ľudí so zapálenými sviecami a zaspievali národnú hymnu. V nasledujúcich dňoch sa tieto stretnutia opakovali, pričom prichádzalo čoraz viac ľudí. Spoločne sa búrili proti režimu a hromadne podpisovali petíciu na podporu študentského štrajkového výboru v Bratislave.
Jozef s priateľmi založil aj politické hnutie s názvom Demokratické fórum, ktoré neskôr premenovali na Verejnosť proti násiliu, a prihlásili sa tak k hnutiu, ktoré vzniklo v Bratislave. Aktívne zapájali okolité obce do protestov a snažili sa oživiť vzájomné vzťahy s predstaviteľmi rakúskej obce Hohenau an der March, ktorá susedí s Moravským Svätým Jánom. Ich činnosť sa snažili sabotovať komunisti aj pohraničná stráž tým, že o nich začali šíriť dezinformácie ako napríklad že aktivisti demolujú autá, domy, hraničné zátarasy a hádžu otravu psom, ktorých vlastnia príslušníci komunistickej strany.
Kvôli týmto klamstvám museli aktivisti zorganizovať v obci verejný meeting a dezinformácie vyvrátiť. Nevzdávali sa a koncom decembra zorganizovali Pochod slobody k rieke Morave, ktorého sa zúčastnilo okolo 15 000 ľudí.
„Nikto z nás nebol ešte pri Morave, tak sme boli zvedaví, ako táto rieka vyzerá. Aj keď sme ju mali pod nosom, ale sme ju nevideli,“ spomína Jozef.
To, čo sa im zdalo ešte nedávno nemožné, sa zrazu stalo realitou. Medzi obcami Moravský Svätý Ján a Hohenau an der March postavili most a prepojili tak západný svet s východným.
PRAVDA VÍŤAZÍ! SĽÚBILI SME SI LÁSKU! NIE SME AKO ONI!
Príbehy Jozefa, Lujzy a Dionýza sú iba jednými z mnohých z novembra 89. Každý jeden človek, ktorý prišiel počas studených novembrových dní na protest na námestiach po celom Československu, štrngal kľúčmi a bojoval za svoje práva a demokraciu, mal svoj vlastný príbeh.
Niekomu zhabali a zoštátnili majetky. Niekomu odopreli štúdium na vysokej škole kvôli tomu, že jeho rodič spravil niečo, čo sa komunistom nepáčilo. Niekomu zobrali možnosť chodiť do kostola len preto, že bol učiteľ.
A tak sa Slovenky a Slováci spojili a skandovali spolu heslá ako: PRAVDA VÍŤAZÍ! SĽÚBILI SME SI LÁSKU! NIE SME AKO ONI!
Spolu vybojovali pre seba a ďalšie generácie demokraciu.
V júni 1990 sa prvýkrát v histórii Československa konali prvé slobodné a demokratické voľby. Vedúca úloha Komunistickej strany Československa sa skončila, naše krajiny sa oslobodili spod vplyvu Moskvy a nastúpili na cestu budovania demokracie a slobody pre všetkých.
O túto slobodu však vieme ľahko prísť, ak si ju nebudeme strážiť a starať sa o ňu. Aj posledné parlamentné voľby ukázali, že sa vzďaľujeme západnému mysleniu a prikláňame sa viac na východ, čím sa odkláňame od demokracie.
Je preto dôležité si položiť otázku, či chceme žiť v krajine, kde nebudú samozrejmosťou základné ľudské práva, slobody a pocit bezpečia? Odpovedať si už musí každý sám.
Za príbehy Lujzy Bakošovej, Jozefa Chrena a Dionýza Hochela ďakujeme organizácii Post Bellum.
