Fašizmus a nacizmus sa počas druhej svetovej vojny rozšírili takmer do celej Európy. Niektorí sa mu však odmietli podriadiť a riskovali životy v bojoch v horách aj mestách a ukázali, že odpor má zmysel.
Možno si už zachytil/a video, v ktorom odznelo, že nikde inde nebolo väčšie Slovenské národné povstanie ako na Slovensku. Pravda je taká, že SNP bolo len jedno a áno, práve u nás bolo najväčšie. Ale keď sa pozrieme na celú Európu, objavíme aj povstania, ktoré boli ešte masívnejšie ako to naše. Kto za nimi stál a ako sa im podarilo postaviť fašistom? Poďme to rozbaliť.
👉 Ak ti nie je jasné, ako to bolo s tým naším Slovenským narodným povstaním, viac info nájdeš tu.
Poľsko: Varšavské geto a boj o mesto
Keď v roku 1939 vtrhlo do Poľska nacistické Nemecko a so Sovietskym zväzom si krajinu rozdelili podľa paktu Molotov–Ribbentrop, začalo sa brutálne potláčanie ľudských práv. Hoci tieto dve krajiny podpísali pakt o neútočení, Nemecko neskôr napadlo Sovietsky zväz a ten sa potom pridal na stranu Spojencov – teda USA, Veľkej Británie a francúzskej exilovej vlády.
Varšava bola pred vojnou druhým najväčším židovským mestom na svete hneď po New Yorku a Židia tvorili takmer tretinu jej obyvateľov. Nacisti ich všetkých násilne nahnali do geta, obohnali trojmetrovým múrom a ostnatým drôtom a v roku 1942 začali masové deportácie do koncentračných táborov.
Židovský odboj sa rozhodol, že už viac nebude čakať na smrť. V apríli 1943, keď nacisti vošli do geta s cieľom úplne ho „vyčistiť“, vypuklo povstanie. Obyvatelia sa postavili ozbrojenej presile a vzdorovali neuveriteľných 28 dní. Nakoniec bolo povstanie krvavo potlačené a nacisti ho symbolicky ukončili odpálením veľkej varšavskej synagógy.
O rok neskôr, v auguste 1944, sa Varšava opäť postavila na odpor. Povstalci chceli oslobodiť metropolu od Nemcov ešte pred príchodom sovietskej Červenej armády. Medzi bojovníkmi bola aj slovenská čata vedená Miroslavom Ihringom, podľa ktorého dnes vo Varšave nesie názov jedno z námestí.
Mesto sa držalo 63 dní, no Nemci mali obrovskú prevahu. Sovieti stáli s miliónovou armádou a tisíckami tankov hneď pred ním, ale Stalin im zakázal zasiahnuť a nechal povstalcov padnúť, lebo mnohí z nich boli nielen proti fašizmu, ale aj proti komunizmu a sovietskej okupácii. Nacisti potom rozpútali teror: vraždili povstalcov aj civilistov, vyhnali státisíce ľudí a Varšavu prakticky zrovnali so zemou.
Juhoslávia: Tito, partizáni a milión žien v boji
Ak ti starkí ešte stále hovoria, že „idete na dovolenku do Juhoslávie“ a nie do Chorvátska, má to svoje dôvody. Tento štát totiž existoval od konca druhej svetovej vojny až do začiatku 90. rokov a patrili doňho okrem Chorvátska aj Slovinsko, Srbsko, Bosna a Hercegovina, Macedónsko, Kosovo či Čierna Hora.
Počas druhej svetovej vojny však bola Juhoslávia roztrhaná medzi nacistické Nemecko, fašistické Taliansko, Maďarsko a Bulharsko. Niektoré časti síce na papieri vyzerali ako „samostatné štáty“, ale v skutočnosti ich riadili bábkové vlády.
A hoci dnes chodíme do Chorvátska k moru, vtedy to bola jedna z najtemnejších častí regiónu. Vládli tam fašisti známi ako ustašovci, ktorí budovali koncentračné tábory a vraždili nielen Židov a Rómov, ale aj Srbov či „nepohodlných“ Chorvátov.
Kto bojoval proti ustašovcom a okupantom?
Od roku 1941 sa proti ustašovcom aj okupantom vo všetkých častiach Juhoslávie postavili komunistickí partizáni a partizánky vedení Josipom Brozom Titom, ktorý bol na čele Juhoslávie až do svojej smrti v roku 1980.
Okrem nich existovalo aj protinemecké povstanie rojalistov (Juhoslávia bola pred Druhou svetovou vojnou kráľovstvom) a srbských nacionalistov známych ako četnici. Tí však okrem nacistov bojovali aj s Titovými komunistami. Konečným víťazom bol však Tito.
Do apríla 1945 sa k jeho partizánom pridalo viac než 800-tisíc bojovníkov a bojovníčok a ďalšie desaťtisíce im pomáhali ako zdravotníci/čky či spojky. Pomohla im aj vojenská podpora Britov a Sovietov, ktorí si týmto chceli poistiť vplyv v povojnovej Juhoslávii, čo sa im tak úplne nepodarilo.
Zapojili sa aj Slováci z regiónu Vojvodina v Srbsku. A čo je úplne unikátne – do odboja vstúpilo vyše milióna žien združených v Antifašistickom ženskom fronte (AFŽ). Stotisíc z nich aktívne bojovalo so zbraňou v ruke. Nebol to však pre ne len boj proti fašizmu. AFŽ sa usiloval aj o to, aby mali ženy v povojnovej Juhoslávii rovnaké práva ako muži, prístup k vzdelaniu a aj k politike.
Taliansko: Bella Ciao a boj proti Mussolinimu
Poznáš pesničku Bella Ciao? Možno si si ju spieval/a po pozrení seriálu La Casa de Papel, ale pôvodne to bola hymna talianskych partizánov a partizánok. Ich nepriateľom bol fašistický diktátor Benito Mussolini, ktorý vládol v Taliansku od 20. rokov a počas druhej svetovej vojny sa spojil s Hitlerovým Nemeckom a Japonskom. Spolu vytvorili takzvanú Os Berlín–Rím–Tokio.
Kto bojoval proti Mussolinimu?
Protifašistický odpor v Taliansku síce existoval už pred druhou svetovou vojnou, no otvorený ozbrojený konflikt sa rozhorel v septembri 1943.
👉 Po tom, čo sa v júli spojenci vylodili na Sicílii, padol v Taliansku fašistický režim. Mussoliniho na kráľov rozkaz zatkli a nová vláda so Spojencami podpísala prímerie. To Hitler nechcel dopustiť, a tak nemecké jednotky obsadili severné a stredné Taliansko, oslobodili Mussoliniho zo zajatia a nainštalovali tu novú bábkovú vládu na čele s ním.
V reakcii na to sa odpor talianskych antifašistov rozhorel naplno. Do partizánskych skupín vstupovali bývalí vojaci so zbraňami, ale aj mladí muži, ktorí nechceli bojovať za kolaborantov s nacistami. Bojovalo sa najmä v horách a partizánov podporovali miestni roľníci.
Z ideologického pohľadu sa vytvorili tri hlavné prúdy: komunistickí partizáni, katolícki partizáni a monarchisti, ktorí chceli zachovať kráľovskú rodinu pri moci. Do odboja sa zapojilo okolo 200-tisíc ľudí, a posily prišli dokonca aj z Juhoslávie.
Partizánom sa spolu so spojeneckými jednotkami postupne podarilo celé Taliansko oslobodiť, v júni 1945 komunistickí partizáni opäť zajali a na mieste popravili aj Benita Mussoliniho.
Francúzsko: Od tajných letákov po oslobodenie Paríža
Aj Francúzsko bolo počas druhej svetovej vojny pod okupáciou nacistického Nemecka. Po tom, čo padlo, Nemci okupovali časť z neho a v časti s novým hlavným mestom Vichy vytvorili nový štát s pronacistickou bábkovou vládou.
Proti okupácii aj kolaborantom z Vichy však od počiatku existoval odpor, a to priamo vo Francúzsku a aj v časti francúzskych kolónií vznikli jednotky takzvaného Slobodného Francúzska. Tento zahraničný odpor viedol generál Charles de Gaulle.
Na začiatku odporu zbierali malé skupinky tajné informácie pre Spojencov v Londýne, rozdávali protinemecké letáky alebo ničili koľajnice, aby zastavili nemecké vlaky.
Zlom prišiel v roku 1941, keď Hitler napadol Sovietsky zväz a do boja sa aktívne pridala Francúzska komunistická strana. Dovtedy váhali, či sa do odboja zapojiť, pretože boli aj proti kapitalistickej predvojnovej vláde a Hitler so Stalinom boli predtým spojenci.
Rôzne odbojové skupiny sa nakoniec podarilo spojiť Jeanovi Moulinovi, zástupcovi generála Charles De Gaulla (ktorý sa po vojne stal francúzskym prezidentom). Do odboja sa pridalo skoro pol milióna ľudí – študenti, roľníci, Židia, komunisti, ale aj cudzinci: Česi, Slováci, Holanďania či Arméni.
Keď sa 6. júna 1944 Spojenci vylodili v Normandii, súčasťou vylodenia boli aj jednotky Slobodného Francúzska a domáci francúzski povstalci už boli takí silní, že systematicky ničili železnice a mosty, čím brzdili nemeckú armádu. A potom prišiel vrchol: 19. augusta 1944 vypuklo povstanie v Paríži a o pár dní, 25. augusta, doň vstúpili jednotky Slobodného Francúzska. Paríž bol oslobodený a stal sa symbolom pádu nacistickej okupácie.
Prečo nezabudnúť na povstania?
Nie všetky protifašistické povstania sa skončili víťazstvom. Mnohí ľudia zomreli a mestá boli zrovnané so zemou. Ale už len to, že sa ľudia postavili na odpor ukázalo svetu, že fašizmus nebudú ticho znášať.
Do odboja sa nezapojili len vojaci/čky, ale aj menšiny, roľníci/čky a študenti/ky. Niektorí bojovali, iní zas pomáhali získavať a prenášať informácie, ošetrovať, alebo zásobovať bojovníkov a bojovníčky.
Povstania nám pripomínajú, aké je hrdinské riskovať život radšej, ako ho prežiť v režime, ktorý považuje niektorých ľudí za menejcenných a potláča základné ľudské práva a slobody.
Zdroj: Wikimedia Commons
Zdroj titulného obrázku: Wikimedia Commons, Canva
