Premiér Fico spochybnil fungovanie liberálnej demokracie a ako inšpiráciu spomenul Čínu či Vietnam, kde vládne jedna strana. Čo je to liberálna demokracia a znamená vládu liberálov? A prečo je dôležitá pestrosť politických strán – aj tých menších?
Premiér Robert Fico v diskusnej relácii Sobotné dialógy na STVR vyhlásil, že liberalizmus a liberálna demokracia podľa neho zlyhali a musíme zefektívniť demokratické spôsoby riadenia štátu. Zároveň označil systém štvorročných volebných období za neefektívny.
A kde by sme mali hľadať inšpiráciu?
Podľa neho v Číne a vo Vietname, pretože „si naplánujú veci a potom ich aj napĺňajú. My si môžeme plánovať, čo chceme, ale u nás sa každé štyri roky preruší kontinuita, keď príde nová vláda.“
Prečo potrebujeme aj malé strany a nie len vládu jednej, alebo zopár silných strán? Čo je to vlastne liberalizmus a liberálna demokracia?
Prečo potrebujeme aj menšie strany?
Malé strany často prinášajú nové témy, hája záujmy menšín, upozorňujú na prehliadané problémy a často robia to, čo by niektoré veľké strany najradšej ignorovali. Malé strany pripomínajú, že demokracia nie je len o víťazoch, ale o rôznorodosti názorov.
Bez nich by politická debata bola len prestrelka dvoch-troch veľkých hráčov, ktorí sa striedajú pri moci, občas si preleštia branding a idú ďalej. Príkladom takéhoto fungovania sú napríklad USA, kde sa pri moci striedajú len Demokrati a Republikáni.
Aj tí sa ale pri moci striedajú, a to dokonca častejšie, než každé štyri roky roky. V USA totiž majú veľkú rolu nielen voľby prezidenta, ale aj voľby do Snemovne reprezentantov a Senátu, ako aj voľby na úrovni jednotlivých štátov.
Prečo nestačí, aby roky vládla len jedna, alebo zopár strán?
Predstav si parlament ako veľký skupinový chat. Každý tam má povedať svoj názor, navrhovať riešenia a ideálne sa dohodnúť. Ak tam zostane len jedna strana, je to ako keby bol ten chat monológ. Nuda a hlavne riziko.
Keď má jedna strana absolútnu väčšinu, môže si presadiť hocičo aj bez diskusie, námietok aj spätnej väzby. A keď má k tomu ešte aj prezidenta na svojej strane, zmení zákony a prepíše ústavu, tak zrazu nie si v demokracii, ale v totalite.
Jedna strana, jeden plán?
Premiér spomína Čínu ako príklad efektívneho plánovania. Čo už nespomína, je cena, ktorú za túto „efektivitu“ ľudia platia. V Číne vládne Komunistická strana Číny, no zároveň v hyperkapitalistickom štýle produkuje a obchoduje na všetky svetové strany.
Čína ako príklad hodný nasledovania nie je ok, pretože:
🚫 Nemá slobodné voľby.
🚫Umlčiava nezávislých novinárov/ky, aktivistov/ky a aj obyčajných ľudí, ktorí nekritizujú len režim, ale podporujú napríklad feminizmus.
🚫 Pácha zločiny proti ľudskosti a ničí kultúru etnických menšín ako sú napríklad Ujguri.
Keď vládne len jedna strana, zrazu nejde o plánovanie, ale o monopol na pravdu. A keď sa niekomu nepáči, nemá len smolu, ale môže skončiť vo väzení alebo pracovnom tábore.
V skutočnosti práve to, čo premiér kritizuje, teda pravidelná zmena vlád, je znak fungujúcej krajiny. Je to niekedy trochu chaos. Ale je to chaos, ktorý si vieme vybrať, kontrolovať a aj kritizovať.
Navyše existujú iné krajiny hodné nasledovania, ktoré robia potrebné reformy a investujú do vzdelania, vedy, ochrany klímy, inštitúcií, či do starostlivosti o slabších. Deje sa to v nich aj napriek tomu, že sa tam po voľbách pravidelne obmieňajú vlády, často zložené z viacerých strán.
Často ide o demokracie, ktoré majú dlhšiu tradíciu, ako my na Slovensku. Politici z rôznych strán a zastupujúci rôzne ideológie sa v nich dokážu dohodnúť na témach, ku ktorým pristupujú nadstranícky a odborne, teda bez ohľadu na politické nálady v krajine. Tak vedia prinášať riešenia, ktoré si môžu po ďalších voľbách osvojiť aj strany z úplne iného názorového spektra skrátka preto, že sú pre občanov a krajinu dobré.
Vieš si to predstaviť napríklad pri téme výstavby nemocníc alebo diaľnic – ak raz jedna vláda začne pracovať na takomto projekte, ktorý je v záujme všetkých občanov, o štyri roky po jej zmene bude v projektoch rada pokračovať aj ďalšia vláda. Ide predsa o niečo, čo rozvíja krajinu a je pre prínosom pre všetkých.
Čo je to ten liberalizmus a liberálna demokracia?
Premiér povedal, že liberalizmus a liberálna demokracia zlyhali. A v niečom má pravdu. Liberalizmus a liberálna demokracia často zlyhávajú. Čo ale vlastne znamenajú tieto pojmy? Súvisia vôbec spolu? A prečo vlastne zlyhávajú?
Liberalizmus je zjednodušene ideológia, ktorá stavia na slobode jednotlivca. Teda, že človek má mať možnosť rozhodovať sa sám a štát mu nemá nadmerne zasahovať do jeho ekonomickej ani súkromnej oblasti života.
👉 Kde sa vzal?
Liberalizmus vznikol ako reakcia bohatého vzdelaného mestského obyvateľstva počas francúzskej revolúcie na konci 18. storočia. Oproti šľachte a cirkvi ich bolo oveľa viac, považovali samých seba za vzdelanejších a bohatších a chceli teda tiež svoj podiel na moci.
Oproti nim stáli konzervatívci, ktorí chceli zachovanie monarchie, vlády šľachty a starých spôsobov. A proti liberálom aj konzervatívcom stáli socialisti, reprezentujúci robotníkov/čky, ktorí žiadali spravodlivosť a rovnosť.
Liberalizmus nie je dokonalý. Existuje však tradičný liberalizmus, ktorý je s veľkou mierou zjednodušenia v podstate len o slobode jednotlivca; a moderným liberalizmom, ktorý presadzujú niektoré súčasné politické strany a má už viac vrstiev, ale aj viac foriem, pričom je úplne okej s niektorými súhlasiť viac a s inými menej.
👉 Pravicový libertarianizmus napríklad hovorí o slobode pre všetkých a že všetci majú rovnaké šance, a preto treba čo najviac eliminovať zásahy štátu, aby všetci mali čo najmenej prekážok na ceste za úspechom.
Takýto prístup môže na jednej strane pomôcť ambicióznym podnikateľom uspieť, no na druhej strane môže ešte viac prehĺbiť sociálne rozdiely, pretože ľudia v skutočnosti nevyrastajú v rovnakých podmienkach a nemajú rovnakú štartovaciu čiaru. Niekoho podporujú rodičia do 30-ky a niekto si nemôže dovoliť zaplatiť ani obed v školskej jedálni. A keď štát príliš verí v „slobodu jednotlivca“ a zabudne na solidaritu, začnú sa prehlbovať rozdiely medzi ľuďmi.
👉 Naopak sociálny liberalizmus presadzuje sociálnu spravodlivosť, silnejšiu sociálnu politiku, a viac zásahov štátu do ekonomiky. Tým môže prispievať znižovať sociálne nerovnosti a vyrovnávať spomínanú štartovaciu čiaru. Na druhej strane zásahy do trhu môžu spôsobiť jeho pomalší rast, menej investícií a robustnejší sociálny štát si žiada aj vyššie dane.
👉 Aj pre toto je dôležité mať v parlamente viac ako jednu, či dve strany, pretože viac strán môže zastupovať viac skupín ľudí s rôznymi potrebami.
A tu sa dostávame aj k liberálnej demokracii. Hoci sa volá liberálna, neznamená vládu liberálov, ale usporiadanie, ktorého podmienkou sú slobodné voľby, dodržiavanie zákonov, dôraz na dodržiavanie ľudských práv a nezávislosť niektorých inštitúcií od politickej moci.
Aké sú nevýhody liberálnej demokracie?
Ani liberálna demokracia nie je perfektná. Často znamená, že veci idú pomalšie. Je o rokovaniach, dohodách a kompromisoch medzi stranami. Nie je to diktát, kde jeden človek, alebo skupina ľudí tresne po stole a povie: „bude po mojom.“
Keď liberálna demokracia nevie reagovať na problémy ľudí, začnú mať pocit, že „demokracia nefunguje“. A vtedy sa objavia politici/čky, ktorí to využijú a ponúknu rýchle a jednoduché riešenia a nájdu toho, „kto za to môže“.
Z histórie aj súčasnosti vieme, že takéto hľadanie nepriateľa, budovanie kultu jednej strany, alebo jedného človeka a postupné preberanie moci, ktorá ostane len v ich rukách nekončí nikdy dobre a vedie k autoritárskym a totalitným režimom.
Zdroj titulnej koláže: Canva
