Nakupuješ na Temu či Sheine? Aj tieto značky sa pokladajú za fast fashion a spája sa s nimi celý rad problémov – znečisťovanie prírody, vykorisťovanie aj poškodzovanie zdravia. Ako rozmýšľať nad fast fashion, prečo je dizajnové oblečenie také drahé a ako žiť udržateľnejšie a neprísť pritom o všetky peniaze? Pýtame sa slovenského návrhára Jakuba Masára.
„Snažíme sa predvádzať naživo na festivaloch to, čo ako dizajnéri robíme, aby ľudia videli celý proces a pochopili, že aj jeden obyčajný šev trvá spraviť okolo 15 až 20 minút,“ hovorí vyštudovaný dizajnér Jakub Masár, ktorý navštevoval Slovenskú technickú univerzitu v Bratislave.
Dnes má vlastnú módnu značku a vyrába oblečenie, ktoré je vhodné na každodenné nosenie.
„Podľa mňa najväčší problém fast fashion je to, ako mení vnímanie ľudí. Mnohí si dnes myslia, že oblečenie by malo stáť ,päť korún’. Degraduje to hodnotu našej práce,“ hovorí.
V rozhovore sa dozvieš:
- Je móda od dizajnérov praktická?
- Sú dizajnové značky predražené?
- Sú eko kolekcie veľkých fast fashion značiek naozaj udržateľné?
- Majú v návrhárskom svete umelé materiály svoje miesto?
- Ako pristupovať k svojmu šatníku s kritickým myslením?
Je móda od dizajnérov praktická v zmysle, že si ju môže kúpiť bežný človek a nosiť do školy?
Mám pocit, že v móde často chýba rovnováha – buď sú veci príliš konceptuálne a určené len na runway, alebo naopak, sú až príliš fádne a všedné.
Runway je pódium, na ktorom sa modelovia a modelky prechádzajú počas módnej prehliadky.
Konceptuálne oblečenie je viac umeleckým dielom ako praktickým kusom oblečenia v šatníku. Väčšinou nesie nejakú myšlienku, čiže nejaký koncept, ktorý je dôležitejší, ako samotná funkčnosť či využiteľnosť tohto oblečenia.
Módne prehliadky sú skôr o ukázaní vízie značky. Je to podobné ako u automobiliek na autosalónoch, kde predstavujú koncepčné autá. Tie možno tiež nikdy nebudú jazdiť alebo sa predávať. Ide však o to, aby značka vyjadrila svoje myšlienky a smerovanie. Dajú sa vnímať aj ako surové a úprimné vyjadrenie.
Ja sa pri navrhovaní snažím nájsť cestu medzi týmito dvoma svetmi a vytvoriť niečo, čo ich dokáže prepojiť. Kľúčovú úlohu v mojej módnej značke zohráva komfort. Chcem, aby si človek mohol obliecť niečo, v čom sa cíti tak dobre, že si to nechce vyzliecť. Vec, v ktorej prežijem celý deň bez ohľadu na to, čo robím – či už sedím na mítingu, skočím si na bicykli niečo nakúpiť, alebo riešim čokoľvek iné.
Dokážu dizajnéri tvoriť originálne kúsky, keď je na svete toľko rôznych dizajnov už navrhnutých? V čom je ich originalita?
Stále sa dá vytvárať niečo nové, no všetci staviame na starom. To je podľa mňa aj recept na úspech, len je ťažké to spraviť dobre. Aj keď už nikto nevymyslí úplne novú bundu – má rukávy, telo, kapucňu – stále sa dá prísť s niečím originálnym.
Niekedy je však úloha, aby sme vytvorili kus oblečenia, ktorý nie je príliš sci-fi alebo nevyzerá ako kostým, náročná. Musíme nájsť harmóniu medzi umením a týmto svetom.
V dnešnej instagramovej dobe už všetci poznajú ikonické módné kúsky, vidia fotografie z prehliadok, čiže sa aj týmto veľa inšpirujú. Ako však hovorí môj obľúbený japonský návrhár Yohji Yamamoto: „Keď začínaš, kopíruj to, čo máš rád. Na konci kópií nájdeš seba.“
Robíš svoje oblečenie z udržateľných materiálov?
Áno, snažím sa vždy, keď to ide, pracovať s prírodnými materiálmi. Nie je to preto, že by som chcel nasledovať nejaký trend, ale kvôli tomu, lebo sám nemám rád dotyk umelej látky. Vždy som mal pocit, že oblečenie z prírodných materiálov je príjemnejšie na nosenie. Väčšinou teda pracujem so 100 % bavlnou, vlnou aj ľanom.
Neviem sa ale úplne vyhnúť umelým látkam. Napríklad pri športovom oblečení si volím rýchlo schnúcu látku, ktorá je práve z umelých materiálov.
Tvoria všetci dizajnéri z udržateľných materiálov, alebo to nie je pravidlom?
Je to veľmi individuálne. Niektorí dizajnéri považujú za svoje hlavné poslanie pracovať výlučne s udržateľnými, certifikovanými materiálmi. Na druhej strane sú tiež dizajnéri, ktorí aj dnes, napriek všetkým poznatkom, stále používajú iba umelé materiály. Aj tie majú v móde svoje miesto. Problém je však v tom, že všetkého je príliš veľa.
Keby sa ľudia zamerali len na nákup od návrhárov a produkcia by sa znížila, nebol by taký problém používať aj umelé materiály. Každodenne sú však vyrobené masy oblečenia z takýchto látok. Vojdeš do obchodov, ktoré sa omieľajú ako fast fashion značky posledných 15 rokov a všade ťa obklopujú regály prepchaté vecami. Keď ich ľudia nekúpia, tak sa spaľujú alebo vyhadzujú.
🍃 Prírodné materiály sa rozložia ako odpad skôr než umelé, ktorým to môže trvať desiatky až stovky rokov.
Je to veľmi zložitý problém a, ako pri mnohých globálnych otázkach, na to neexistuje jednoznačná odpoveď. Umelé materiály sú však tiež v niečom užitočné, napríklad z nich vyrábame nepremokavé veci. Niekedy je preto lepšie kúpiť si vec z umelého materiálu, ktorá mi ale vydrží roky.
Takže prírodné materiály nevydržia dlho?
Nezáleží od toho, aký materiál to je. Aj prírodný aj umelý materiál môže byť slabo utkaný a vydrží na tebe týždeň, kým sa nenakloníš a látka sa neroztrhne. Potom sú však aj látky, ktoré sú utkané kvalitne a tie dokážu vydržať generácie.
Nedá sa to preto úplne rozdeliť tak, že umelé materiály vydržia dlhšie či kratšie ako prírodné.
Jedna vec je kvalita materiálov, druhá samotné šitie. Napríklad, v určitom bode mojej kariéry som chcel robiť veci čisto z bavlny. Niektoré bavlnené nite sa mi ale trhali už v stroji pri šití – takýto produkt je prakticky nepredajný. Veci taktiež potrebujú gombíky či zips. Gombíky vieš kúpiť z prírodných materiálov ako sú kokos, kosti alebo parožie, no sú drahé. Zips je zase z kovu a podšitý väčšinou na polyesterovej páske. Nájsť zips na inom materiáli je takmer nemožné.
Čiže je veľmi ťažké nájsť dizajnéra, ktorý tvorí z úplne udržateľných materiálov?
V módnom priemysle existuje obrovský greenwashing. S výrazmi ako udržateľnosť a zero waste sa narába veľmi laxne a neexistuje žiaden úrad, či komisia, ktorá by dohliadala na to, či je oblečenie skutočne vyrobené udržateľne alebo nie.
Aj veľké reťazce prídu často s tým, že majú udržateľnú kolekciu z bio bavlny. Mňa by len zaujímalo, koľko v tom procese od zasiatia, dopestovania, spracovania, utkania, transportu, strihania, šitia, rozposielania do obchodov, je urobené udržateľným spôsobom.
A čo znamená, že je to udržateľná bavlna? Že na ňu použili menej pesticídov alebo o dva litre menej vody pri zavlažovaní?
Okrem udržateľnosti je tu potom ešte aj etická stránka. V celom procese sú prítomní ľudia, ktorí sú často vykorisťovaní.
Ako ovplyvňuje fast fashion módny priemysel a dizajnérov?
Podľa mňa najväčší problém nie je len vplyv na samotný priemysel, ale skôr to, ako fast fashion mení vnímanie ľudí. Mnohí si dnes myslia, že oblečenie by malo stáť „päť korún“. Degraduje to hodnotu našej práce.
Ďalšia vec je masovosť a rýchlosť. Fast fashion značky dokážu skopírovať celú kolekciu za týždeň či dva. Kedysi trvalo pol roka, kým sa dizajny z prehliadok dostali do obchodov, a to vytváralo priestor pre exkluzivitu. Dnes sú aj veľké značky nútené prejsť na model „see now, buy now“, len aby si udržali novotu svojich produktov. Všetko sa zrýchľuje, aj v segmentoch, kde to vôbec nie je potrebné a z módy sa často stáva len taká „kopírka“.
Keď ľudia všade vidia lacné verzie dizajnérskych vecí, už nevnímajú hodnotu originálu.
Celkovo si myslím, že fast fashion priniesla viac zlého ako dobrého. Áno, oblečenie je teraz dostupné a nemusíme riešiť keď sa nám niečo roztrhne, ako to opraviť. Stačí, že si vybehneme do obchodu a kúpime si nový kus. Kedysi si ľudia veci opravovali, zaplátali a malo to svoju krásu. Bolo by fajn, keby sme sa k tomu aspoň čiastočne vrátili.
Vedia vôbec dizajnéri chrániť svoje autorské práva, keď si hocikto môže kúpiť ich výtvor, obkresliť model a začať ho vyrábať z menej kvalitných materiálov za lacnejšie?
Dizajnéri to majú s ochranou autorských práv náročné. Ja osobne som to ešte neriešil, ale sledujem skvelý Instagram Fashion Law, ktorý vedie právnička špecializujúca sa na módne právo. Často tam rieši prípady, kde veľké značky dokázali obhájiť svoje práva pri ikonických produktoch, ktoré si nechávajú patentovať. Ak ide o niečo jedinečné a pre značku kľúčové, vedia ochrániť svoje meno aj tým, že poukážu na poškodzovanie reputácie lacnými kópiami.
Problém však nastáva pri sezónnych kúskoch alebo menej známych dizajnoch. Fast fashion reťazce ich rýchlo skopírujú a uvedú na trh s menšími úpravami, čo je ťažké právne napadnúť. Veľké značky s tým zápasia tiež – dokonca aj giganty ako NIKE majú problém chrániť svoje dizajny. Súdiť sa s fast fashion je niekedy nemožné.
Dizajnéri to preto často berú s nadhľadom: „Ak nás kopírujú, znamená to, že robíme niečo dobre.“
Čo ma však mrzí viac, je, keď prestížne značky kradnú nápady od menších tvorcov. Často sa stáva, že niekto pošle portfólio na stáž, neprijmú ho, no a o pár mesiacov vidí svoje koncepty v ich reklame. To je oveľa horšie než Shein kopírujúci oblečenie od dizajnérov.
Na dovolenke v Turecku vidíme často v stánkoch nejaké značkové veci, ktoré sú na nerozoznanie od originálu, ale sú to fejky. Prečo sa to predáva a prečo to ľudia kupujú?
Fejky sú zaujímavý fenomén. Osobne si to neviem úplne vysvetliť, ani by som si nič také nekúpil. Pre mňa má zmysel si na originál našetriť, aj keby to malo trvať roky. Reálna vec mi totiž spraví oveľa väčšiu radosť ako nejaká „falošná“.
Keď si niečo kupujem, tak preto, že ma osloví filozofia značky, návrhár alebo samotný produkt. Podľa mňa sú fejky populárne preto, že oblečenie je často statusová záležitosť. Ľudia si ich kupujú, aby zapôsobili na iných. Nekupujú si ich kvôli sebe.
Niektoré značky to berú s nadhľadom.
Napríklad Gucci pred pár rokmi spravilo kolekciu s logom otočeným naopak alebo s názvom na konci s tvrdým y („Guccy“) ako iróniu na fejky.
Veľa návrhárov k tomu pristupuje podobne.
Koluje fáma o japonskom návrhárovi Nigovi, ktorý vraj vlastnil fabriku na fejky. Jeho „napodobeniny“ boli tak kvalitné, že ich nerozoznali ani experti. Predával aj originály aj fejky a 100 % profitu aj duševného vlastníctva išlo jemu.
Prečo by sme sa mali zaujímať o to, odkiaľ pochádza oblečenie, ktoré máme na sebe oblečené?
Mali by sme sa zaujímať o to, odkiaľ pochádza naše oblečenie, pretože nikto z nás by nechcel, aby naši blízki pracovali v podmienkach, aké panujú v niektorých fabrikách vyrábajúcich fast fashion módu. Hoci je náročné vyznať sa v týchto témach a často nám na to nezostáva čas, má zmysel premýšľať nad tým, kde a za akých podmienok vznikajú veci, ktoré nosíme.
Je jasné, že veľa ľudí tieto témy nevníma ako dôležité. Najmä na Slovensku, kde socioekonomická situácia núti ľudí riešiť úplne iné problémy. Napriek tomu verím, že mladšie generácie začínajú tieto veci vnímať inak. Vidia dôsledky masovej výroby a konzumu a viac premýšľajú o dopadoch svojich rozhodnutí.
Snažíš sa nejako vzdelávať ľudí v tom aký je rozdiel medzi masovo produkovaným oblečením a dizajnérskym? Napríklad prečo je drahšie?
Začali sme s projektom, kde s kamošmi upcyklujeme tričká, staré festivalové alebo sekáčové kusy. Zoberieme dve tričká, rozstrihneme ich rovnakým spôsobom, vymeníme časti a zošijeme ich jedným jednoduchým švom. Snažíme sa predvádzať naživo na festivaloch to, čo ako dizajnéri robíme, aby ľudia videli celý proces a pochopili, že aj jeden obyčajný šev trvá spraviť okolo 15 až 20 minút.
Nielenže veciam dávame nový život, ale ukazujeme, aká dlhá a precízna robota to je. Zároveň ľudí inšpirujeme k tomu, aby si oblečenie skúsili vyrábať doma – stačí im na to šijací stroj, možno aj ten, čo má babka zaprášený na povale.
Dnešná doba je v tomto skvelá, Instagram a TikTok sú plné tutoriálov a návodov ako si niečo vyrobiť alebo upraviť. Často si aj ja lajkujem videá alebo ich posielam kamarátom, kde ľudia z dielní ukazujú triky, ako si zjednodušiť šitie.Takéto zdieľanie inšpirácií je podľa mňa úžasné, pretože keď som začínal, nič také neexistovalo a mnohé veci sa zdali nedosiahnuteľné.
Páči sa mi, že dnes čoraz viac ľudí skúša tvoriť vlastné veci. Aj ja to vidím často na Instagrame ako si partia mladých ľudí prerába oblečenie, vylepšuje staré kúsky alebo šije niečo nové.
Samozrejme, je potrebné aj v tomo nájsť rovnováhu – medzi kreativitou, kvalitou a tým, čo ľudia skutočne chcú. Ak niekto plánuje preraziť ako značka a spraviť si z toho biznis, musí myslieť na to, či by si vytvorený kúsok obliekol na seba aj niekto iný okrem tvorcu.
Ako pristupovať k svojmu šatníku s kritickým myslením?
Páči sa mi napríklad trend kapsulových šatníkov. Vytvor si šatník, ktorý pre teba osobne funguje. Nemusí byť vôbec vo farbách navy, čiernej alebo sivej ako sa väčšinou prezentuje. Pokojne môže byť celý farebný, ak si dokážeš skombinovať jednotlivé kúsky.
🧥 Kapsulový šatník je taký, v ktorom každý kúsok oblečenia dokážeš ľahko kombinovať a aktívne všetky kúsky oblečenia v skrini používaš.
Skutočný luxus je podľa mňa mať vycibrený štýl a vyriešený šatník natoľko, že nemusíš každé ráno rozmýšľať nad tým, čo si obliecť. Keď máš kvalitné veci, ktoré fungujú a vieš ich kombinovať, nepotrebuješ neustále kupovať niečo nové.
Je jasné, že nájsť správnu alternatívu a nekupovať si fast fashion módu môže byť náročné. Netreba sa však vzdať. Ak si dáme tú námahu byť „kurátorom“ svojho šatníka, môžeme prispieť k zmene – a zároveň mať veci, ktoré nám naozaj vyhovujú a dávajú zmysel.
Kurátor je človek, ktorý spravuje, vyberá a organizuje veci – najčastejšie umelecké diela, historické artefakty alebo výstavy v múzeách a galériách. Jeho úlohou je vytvoriť zmysluplnú kolekciu, ktorá má určitý príbeh, účel alebo estetickú hodnotu. V prenesenom význame sa pojem „kurátor“ používa na označenie niekoho, kto starostlivo vyberá veci podľa svojho vkusu alebo hodnôt – napríklad pri budovaní šatníka.
Ako žiť udržateľnejšie a neprísť o všetky peniaze?
Skús si dať tento rok výzvu: nekupuj si nič nové. Pomôže ti to odbúrať túžbu po nových veciach a objavíš, koľko užitočných kúskov doma vlastne máš. Problém je, že veľa ľudí si kúpi niečo, čo si oblečie raz či dvakrát a potom to len leží v skrini. To je pre mňa šialené, veď oblečenie je na to, aby sa nosilo! Možno nakoniec zistíš, že ti vôbec nič nechýba.
Zdroj titulnej fotografie: Koláž Zmudri G (osobná fotogaléria Jakuba Masára, instagram Jakuba Masára)
