Peťo, Dávid, Karin, Patrícia, Denis a Veronica. Títo prvovoliči dnes majú 18 až 20 rokov a väčšinu svojich životov prežili počas vlád Smeru pod vedením Roberta Fica a neskôr Petra Pellegriniho. Komunizmus, deväťdesiate roky aj Mečiara už poznajú len z rozprávania, zdigitalizovaných archívnych záberov a starých zrnitých fotiek. Vyrastali na Slovensku, ktoré už bolo v Európskej únii aj NATO a aj svoje prvé vreckové dostali v eurách.
Niekoľko ročníkov strednej školy strávili za počítačmi, zatvorení vo svojich izbách, pretože práve v tomto období ich zastihla pandémia covidu. Bolo to demotivujúce a zleniveli pri tom, hovoria. Potom do toho prišli vojna na Ukrajine, energetická kríza, inflácia a s ňou spojené zdražovanie. Všetky tieto udalosti sa ich dotkli, ovplyvnili ich názory a formovali hodnoty, ktoré sú dnes pre nich rozhodujúce.
V septembri budú voliť prvýkrát. Niektorí z nich sú už však z politiky sklamaní a boli by najradšej, keby sa k moci dostali úplne noví ľudia nezaťažení skorumpovanou či „chaotickou“ minulosťou. Voliť chcú a aj keď si ešte nie sú úplne istí koho, jedno je pre nich jasné. Chcú v parlamente vidieť ľudí, ktorí sa vedia dohodnúť, nekradnú a dodržia svoje sľuby.
S prvovoličmi z miest aj menších dedín sme sa stretli uprostred leta. Trávili ho buď na letných brigádach, alebo sa rozhodli venovať čas pomoci svojej rodine. Patrícia z Bardejova pomáhala svojej sesternici tým, že jej strážila dieťa, kým ona chodila do práce. Peťo z Levíc pomáhal so starostlivosťou o dom a záhradu u svojej starej mamy. Karin odišla na celé leto z Podkoníc brigádovať na Donovaly, aby si zarobila na nový začiatok v Bratislave.
Sú v období, keď ich čaká veľa životných zmien a rozhodnutí. Vedia, že ich budúcnosť ovplyvní aj to, aké rozhodnutie ako spoločnosť urobíme 30. septembra.
Chceli by vidieť menej hádok a nadávok
Oslovených prvovoličov sme sa v rozhovoroch pýtali, aké hodnoty sú pre nich dôležité, čo očakávajú od budúcej vlády aj to, či chcú zostať na Slovensku. Okrem jednej dvojice ide o mladých ľudí, ktorí sa navzájom nepoznajú a s ktorými sme sa rozprávali len na základe toho, že vyjadrili ochotu podeliť sa s nami o svoje názory na politickú situáciu na Slovensku.
Napriek tomu sme počas rozhovorov zistili, že sa vo viacerých veciach zhodujú. „Myslím si, že nie je dobré, keď sa politici hádajú medzi sebou a začnú sa osočovať a nadávať si. Očakávam od nich aspoň slušnejšie vyjadrovanie a rozumnejší spôsob, akým budú riešiť problémy,“ povedala rozhorčená osemnásťročná Patrícia inými slovami to, čo zaznelo aj v ostatných rozhovoroch.
Nechcú politikov, ktorí po sebe len kričia a nevedia sa dohodnúť. Naopak, očakávajú zlepšenie politickej kultúry, menej prekrikovania a väčšiu vôľu hľadať kompromisné a odborné riešenia pre dobro Slovenska.
Rozprávali sme sa s nimi, pretože sme namiesto politikov chceli dať hlas prvovoličom. Chceli sme spoznať čím žijú a čo je pre nich dôležité. Aj ich hodnoty môžu rozhodnúť o tom, akou krajinou bude v najbližších rokoch Slovensko.
~ Darmo budú v politike ľudia, ktorí sa budú len prekrikovať a nebudú vidieť riešenia v kompromisoch ~
Denis, 18 rokov
Klenovec
Denis z Klenovca má pred sebou piaty ročník evanjelického bilingválneho gymnázia v Tisovci. Po maturite uvažuje nad štúdiom medzinárodného manažmentu vo Fínsku, ale láka ho aj učiteľstvo, kvôli ktorému by ostal doma na Slovensku.
„Myslím si, že odchod študentov do zahraničia a to, že tam ostanú, je na škodu a potom tu chýbajú,“ hovorí usmievavý gymnazista s tým, že aj keby odišiel študovať na univerzitu do zahraničia, potom by sa chcel vrátiť domov. „V tomto som taký optimista a svoju budúcnosť sa snažím vidieť na Slovensku.“
Svoje letné prázdniny trávil birgádovaním v dovolenkovej atmosfére hotela vo Vyhniach. Asi to bude jeho srdečnou povahou, že sa v hoteli už po prvých týždňoch priateľsky zdravil so zamestnancami aj manažérom a chodbami sa prechádzal tak, akoby bol v hoteli doma.
A čo ho priviedlo do malej obce ukrytej medzi Štiavnickými vrchmi? Chcel si zarobiť, aby si mohol zaplatiť niektoré výdavky a pomôcť tak svojim rodičom v čase vysokej inflácie a ekonomickej krízy. Veľké zdražovanie vníma ako najväčšiu krízu, ktorej momentálne ako krajina čelíme a ktorú aj on sám pocítil najviac.
„Ocenil by som, keby tu bola vláda, ktorá vie riešiť aj akútnu krízu, ale súčasne vidí aj ostatné šance a príležitosti a vie sa ich chopiť. Riešiť nielen krízu, ale vytvoriť aj tím odborníkov, ktorí sa budú venovať aj tomu, čo je na pozadí,“ približuje svoje predstavy o vláde, ktorú by si želal pre Slovensko.
Zároveň je preňho dôležité, aby sme sa ako spoločnosť posúvali smerom k inklúzii, najmä pokiaľ ide o LGBTI+ komunitu. „Mrzí ma, že nedržíme spolu a každý každého odsudzuje,“ hovorí. To, že je niekto iný, nepovažuje za dôvod na vyvolávanie konfliktov.
Jeho názory sú iné, ako u väčšiny nábožensky založených Klenovčanov, ktorí sa držia skôr konzervatívnych hodnôt. Ani tu však nevidí dôvod na hádky. „Vidím, prečo volia toho, koho volia a vnímajú, že zastupovanie konzervatívnych hodnôt je pre nich benefit. A naopak, nejaká strana, ktorá ponúka niečo iné, má zasa benefit pre mňa,“ dodáva s tým, že už má predstavu o tom, koho bude voliť, ale ešte nie je presne rozhodnutý.
Celý rozhovor s Denisom si prečítaj tu:
~ Každý štát má svoje problémy, len treba, aby sa spoločnosť zobrala a začala to meniť ~
Veronica, 20 rokov
Košice
Narodila sa v USA ako dcéra Slováka a Slovenky, vďaka čomu má slovenské aj americké občianstvo. Od svojich 15 rokov žije v Košiciach a stále viac sa cíti ako Európanka. Európsky životný štýl jej skrátka vyhovuje oveľa viac, ako ten americký.
„Je tu oveľa väčšia sloboda, ako si ľudia uvedomujú,“ prekvapuje jednoduchým zdôvodnením, ktoré je ale predsa trochu nečakané. Sloboda v USA je podľa nej úplne prakticky možná len vtedy, keď človek vlastní auto. Na bežné presuny medzi mestskými časťami či mestami tam totiž neexistuje niečo ako MHD či prímestské autobusy tak, ako ich poznáme na Slovensku.
Svojmu dvojitému občianstvu vďačí aj za to, že už má za sebou jedny veľké celonárodné voľby. Len niekoľko dní po svojich 18. narodeninách volila v amerických prezidentských voľbách v roku 2020 súčasného amerického prezidenta Joe Bidena. Nepovažuje ho za ideálnu voľbu, no je rada, že sa Donald Trump nevrátil do Bieleho domu. „Na Trumpovi sa mi nepáčilo, ako sa verejne vyjadroval. Prezident reprezentuje celú republiku a pozná ho celý svet, jeho správanie by malo byť iné,“ myslí si.
Názor má aj na to, ako by mala vyzerať vláda, ktorá bude po voľbách reprezentovať Slovensko. „Chcela by som hlavne odbornosť a slušnosť. Aby politici vedeli vycítiť ducha doby a vnímať, čo chcú občania,“ prízvukuje svoje základné očakávania od budúcej vlády. „Žiadna strana nebude perfektná, pretože ani politika nie je perfektná a ani nikdy nebude. Ale ide o to, ktorá strana má najbližšie k mojim hodnotám,“ dodáva.
Keď Veronica rozpráva o svojich politických názoroch, pôsobí veľmi rozhodne a presvedčivo. Vidno, že na budúcnosti Slovenska jej záleží, hoci so svojimi skúsenosťami by už dávno mohla odísť do ktorejkoľvek krajiny na západ od Bratislavy.
„Na Slovensku pociťujem istú misiu a potrebu reprezentovať ho, zlepšovať a zviditeľňovať. Tak ako väčšina mladých ľudí uteká, že tu nič nie je, obzvlášť na východe, tak ja by som chcela prinášať zmenu,“ hovorí.
Celý rozhovor s Veronicou si prečítaj tu:
~ Myslím, že nie som jediná, niektorí sú na tom ešte horšie ~
Patrícia, 18 rokov
Bardejovská Nová Ves
„Moja mamka ma čakala v čase, keď sa blížila k svojím osemnástym narodeninám. Prídavky, ktoré na mňa dostáva, keďže ja svojho otca nepoznám, sú 25 eur na mesiac. Čiže vieme si predstaviť, ako by to dopadlo, keby neboli jej rodičia. Nevyžili by sme. To mi dosť vadí a očakávala by som nejakú pomoc sociálne slabším a ľuďom v núdzi,“ hovorí otvorene osemnásťročná Patrícia, ktorej hodnoty formovala práve táto osobná skúsenosť.
„Nemám problém hovoriť o týchto veciach, lebo si myslím, že nie som jediná a niektorí sú na tom ešte horšie. Nevidím dôvod sa za to hanbiť,“ dodáva a v očiach má až hrdosť na to, že môže poukázať na problém, ktorý podľa nej treba riešiť. Verí, že aspoň takto môže pomôcť aj iným, ktorí majú podobný osud.
S prácou aj výplatami je to podľa nej v Bardejove ťažké pre väčšinu rodín. Takmer každý otec rodiny odišiel za prácou do zahraničia. „Možno až na prípady, keď je to lekár alebo právnik a okrem tých, ktorí si zarobia v Bardejove aj 1 000 eur. To je tu už vysoký plat.“ Je si takmer istá, že ona v Bardejove neostane, ale chcela by žiť na Slovensku. Všetko však bude závisieť od toho, aké bude mať možnosti zamestnať sa.
Po gymnáziu by chcela ísť na právo. Povolanie právničky vníma najmä ako príležitosť pomáhať druhým. Takéto hodnoty by chcela vidieť aj v budúcej vláde.
„Politici a poslanci by sa mali pozerať na ľudí a nie na seba,“ myslí si a opisuje, ako sa aj ona sama zapájala do pomoci ľuďom s postihnutím, či ako po vypuknutí vojny pomáhala organizovať potravinovú zbierku pre Ukrajinu.
K politikom, ktorí boli pri moci doteraz, je kritická. S dávkou nedôvery sa pozerá aj na tých, ktorí prídu po voľbách. „Myslím, že veľa z tých volebných programov sa ani nesplní. Pred voľbami sú programy pekne rozpísané s plánmi, ako chcú pomáhať ľuďom v núdzi, ale po voľbách žiadna odozva,“ hovorí, no dodáva, že stále má aj nádej. „Verím tomu, že by sa to tu mohlo posunúť aj dobrým smerom, lebo už by sa to po tých rokoch mohlo zmeniť.“
Celý rozhovor s Patríciou si prečítaj tu:
~ Ak sa znovu zvolí Smer alebo fašisti, neostanem tu ~
Peťo, 18 rokov
Levice
Dávid, 18 rokov
Hronské Kosihy
Dávida a Peťa čaká maturitný ročník, po ktorom sa budú rozhodovať, kam ďalej na vysokú školu. Už teraz sú si však takmer istí, že budú pokračovať na univerzite v Žiline, kde môžu rozvíjať to, čomu sa venovali na strednej dopravnej škole.
S nadšením hovoria o svojej škole, vďaka ktorej mohli vycestovať do viacerých európskych krajín za štúdiom či praxou. Je to podľa nich najmä zásluhou zamestnankyne školy, ktorá sa venuje tomu, aby školu zapájala do rôznych projektov a spoluprác. „Ale chcelo by to zmeny, ktoré by prichádzali do celého školstva, nielen takto vďaka jednému človeku,“ hovorí Peťo.
„Školstvo je podľa mňa základný pilier, od ktorého sa potom odvíja všetko v štáte. Začal by som tam, pri mladých ľuďoch, pretože sa málo investuje do školstva, pritom tam sú piliere spoločnosti,“ dodáva Dávid, pre ktorého je slovenské školstvo jednoznačne oblasťou, ktorá by potrebovala zmeny čo najskôr.
Vo svojich názoroch na politiku sa dopĺňajú a zhodujú sa v tom, že vo voľbách by sa mali Slováci a Slovenky rozhodnúť pre „niečo nové“. Pri otázke, či chcú ostať na Slovensku, sa slova ujme Peťo. „Ak sa znovu zvolí Smer alebo fašisti, neostanem tu. Odídem. Je pre mňa nepochopiteľné, že si ľudia volia fašistov,“ tvrdí a dodáva, že on je už rozhodnutý, koho bude v septembri voliť.
Obaja by pri moci chceli radšej vidieť politikov, ktorí budú odborníkmi a budú vedieť, čo robia. „Aby sa nestalo, že ministra financií bude robiť človek, ktorí nemá vlastný bankový účet,“ hovorí Peťo. Pri tejto zmienke sa síce usmieva, no zároveň dodáva, že toto by sa fakt nemalo stávať.
Problémov je podľa osemnásťročných stredoškolákov na Slovensku veľa a „nefunguje to tu ani z jedného ani z druhého konca“. Tak kde začať? „Najskôr nech funguje parlament na sto percent a nech sa poslanci medzi sebou nehádajú a potom nech riešia veci,“ radí budúcim poslancom Dávid.
Celý rozhovor s Dávidom a Peťom si prečítaj tu:
~ Mám kamarátov, ktorí sú zarytí kotlebovci. Odniesli si to z domu, bohužiaľ ~
Karin, 19 rokov
Podkonice
Vyrastala medzi horami neďaleko Banskej Bystrice a tento kraj má pod kožou. Už tretie leto po sebe bola súčasťou tímu, ktorý sa staral o detský areál na Donovaloch. Súčasťou jej práce bola aj starostlivosť o zvieratá na malej farme, kde sa deti učili, aký je rozdiel medzi ovcou a kozou, alebo pozorovali malé káčatká.
Pokoj a záštitu Nízkych Tatier však vystrieda za ruch mesta, keďže už čoskoro začína svoj prvý semester na vysokej škole v Bratislave. „Strašne ma to desí. Som z dediny a veľmi nemusím veľké mestá,“ hovorí pri pomyslení na mesto, ktoré sa má stať jej novým domovom.
V Bratislave sa nebude cítiť bezpečne aj pre nedávne útoky na ľudí z LGBTI+ komunity. „Ja sama do tej komunity patrím, ale nejdem kvôli tomu robiť šialenosti. No niektorí idú po uliciach vykrikovať, že nás treba povraždiť. To sa ma dotýka, možno o to viac, lebo som z Bystrice a práve v Bystrici vznikla táto najväčšia „zelená“ strana,“ hovorí a naráža pri tom na Ľudovú stranu Naše Slovensko.
Paradoxne, v Banskej Bystrici sa cíti bezpečnejšie, a to vďaka tomu, že má priaznivcov tejto strany aj medzi svojimi kamarátmi. „Možno moja výhoda bola tá, že ma poznali skôr, ako o mne vedeli, že patrím do tejto komunity,“ vysvetľuje. Názor na ňu si tak vytvorili na základe toho, aká je, nie aká je jej orientácia.
Takýto ľudia by podľa nej mohli zmeniť svoje postoje, je k tomu ale potrebná nenásilná komunikácia aj vzájomný rešpekt. Extrémistické názory totiž nemajú z vlastnej hlavy, často ich prebrali od svojich rodičov a držia sa ich, pretože nepoznajú nič iné.
Zmenu komunikácie by Karin privítala aj v politike. „Týmto osočovaním a hádaním sa sa rokmi nič nerieši a stále je to rovnako,“ myslí si. Dúfa, že po septembrových voľbách sa život na Slovensku zmení k lepšiemu. „Všetko však závisí od toho, koho si teraz zvolíme,“ uzatvára s tým, že hoci ešte nevie presne koho, určite pôjde voliť, aj keby mala kvôli tomu cestovať z Bratislavy do Podkoníc.
Celý rozhovor s Karin si prečítaj tu:
Fotografie: Zmudri / Barbora Girmanová
