Dezinformácie nás obklopujú každý deň. Ako ich spoznať a nedať sa nimi ovplyvniť? O dezinformáciách hovorí Slovák a hlavný hovorca pre zahraničnú a bezpečnostnú politiky EÚ v Bruseli, Peter Stano.
Čo to vôbec znamená zahraničná a bezpečnostná politika, keby sme si to mali rozmeniť na drobné?
Zahraničná a bezpečnostná politika je niečo, čo robí Európska únia smerom k partnerom v zahraničí, teda mimo Európskej Únie – k tretím krajinám. Je to spôsob presadzovania našich záujmov a takisto zdieľania našich hodnôt, aby sme rozbehli nejaký biznis, aby sme investovali alebo aby sme priniesli investície na Slovensko.
Zároveň sa snažíme hovoriť o tom, čo znamenajú ľudské práva, čo znamenajú naše princípy a hodnoty. Snažíme sa rozšíriť povedomie o tom, že spolupráca medzi národmi môže byť výhodná. Namiesto toho, aby sme spolu súperili, môžeme spolupracovať, lebo práve to prináša benefity.
Samozrejme, veľmi dôležitá súčasť zahraničnej politiky je aj ochrana záujmov členských štátov a našich občanov v zahraničí. Môže to znieť abstraktne, ale keď si to rozmeníme na drobné, tak to má veľmi konkrétnu podobu. Napríklad sa nejaká slovenská firma snaží podnikať v Latinskej Amerike, v Turecku alebo na blízkom Východe a potrebuje pomoc. Potrebuje právne zázemie.
Európska únia orientuje svoju zahraničnú politiku na vytváranie prostredia, ktoré je priaznivé pre spoluprácu a porozumenie. Aby náš podnikateľ, náš turista, náš študent nečelil v zahraničí problémom, ale aby sa mu všade otvárali dvere.
Bezpečnostná a obranná politika sú trochu špecifickejšie. Sú namierené na zabezpečenie a ochranu našich záujmov v bezpečnostnej a obrannej oblasti.
To znamená, musíme byť schopní buď sa vojensky brániť, keď sme napadnutí alebo vedieť zabezpečiť svoju bezpečnosť ako Európska únia napríklad proti organizovaným zločinom, kybernetickým útokom či dezinformáciám.
S akými najčastejšími hoaxmi a dezinformáciami sa vo svojej práci stretávate?
Tých hoaxov a dezinformácií je veľmi veľa a ťažko vypichnúť jeden konkrétny. Spoločný menovateľ dezinformácií a hoaxov, s ktorými prichádzam do styku v práci ja, je ten, že sa ich väčšinou snažia pretláčať ruskí dezinformátori.
Sú to dezinformácie ako napríklad, že Európska únia je prehnité spoločenstvo, ktoré nemá žiadnu budúcnosť, stále sa rozpadáva, nefunguje, snaží sa ovládnuť svojich občanov, vybudovať akýsi superštát, ktorý bude kontrolovať každý aspekt života občana.
Ruská propaganda a ruskí dezinformátori tlačia sa do európskeho priestoru. Treba povedať, že dezinformácie, ktoré vidíme tu v Bruseli, nie sú úplne identické s tým, aké dezinformácie kolujú v konkrétnych členských krajinách.
Tam sú tie dezinformácie šité na mieru, na konkrétny kontext danej krajiny, na konkrétnu politickú diskusiu, na konkrétne udalosti, na zasahovanie do volieb, na spoluprácu s lokálnymi partnermi, či už sú to politické strany alebo tzv. analytici či experti alebo kvázi novinári.
Nie je jedna vyslovená dezinformácia alebo jedna vyslovená hlúposť, ktorá by totálne dominovala. Celková filozofia dezinformácií je totálne spochybniť dôveru ľudí v inštitúcie a v svoj vlastný štát, podkopať dôveryhodnosť Európskej únie, prezentovať Európsku úniu ako niečo života neschopné a deštruktívne. Zároveň prezentovať Rusko ako jedinú možnú alternatívu, ktorá chráni svojho občana, ktorá chráni tradičné hodnoty, a ktorá je tá správna.
Prečo podľa vás ľudia tak ľahko uveria dezinformáciám či hoaxom?
Z môjho pohľadu je to asi tým, že žijeme v informačnom veku, v informačnej spoločnosti, kde sme z hodiny na hodinu bombardovaní obrovským množstvom informácií.
Bežný človek nemá čas sa kriticky zamyslieť nad pôvodom tých informácií, nad ich zdrojom a nebodaj si tie informácie overovať.
Jednoducho sa nachádzame v návale informácií a vysokom tempe života – musím pracovať, zarábať, starať sa o deti, nemáme čas selektovať, nemáme čas sa zamyslieť, nemáme čas spomaliť.
Tým pádom je pre nás pohodlnejšie zobrať rýchlu, jednoduchú informáciu, ktorá do istej miery potvrdzuje to, čo tušíme alebo nám poskytuje jednoduchú konštrukciu, nad ktorou nemusíme rozmýšľať.
Samozrejme, k obrovskej náchylnosti ľudí veriť dezinformáciám prispievajú do značnej miery aj domáci politici. Zvulgarizovali politickú diskusiu, urobili z klamstva pracovnú metódu, zrelativizovali manipuláciu informácií, to znamená, že pravdivá informácie de facto nemá hodnotu a klamstvo nie je považované za hriech a hanbu, ale je považované za súčasť normálnej diskusie.
Kto všetko teda podľa vás môže za to, že dezinformácie si našli úrodnú pôdu? Spomenuli ste politikov.
Politici formujú povedomie ľudí, no takisto médiá. Spôsob, akým médiá reportujú, spôsob, akým médiá pracujú s informáciami a ich podávajú, spôsob akým sa médiá angažujú, to všetko vplýva na vnímanie ľudí.
A to, že dezinformácie našli úrodnú pôdu v mnohých krajinách vrátane Slovenska, je sčasti aj výsledkom toho, že ľudia prestali veriť a prestali akceptovať spôsob, akým s nimi komunikujú tradičné médiá.
To si musíme sebakriticky povedať ako novinári, že sa niekedy zapájame do politického boja, prinášame rýchle úsudky, odcudzujeme sa od pôvodného poslania média, ktoré má sprostredkovať informácie na to, aby si človek vytvoril názor. Naopak, veľa médií sa snaží tlačiť nejaký názor, a tak ovplyvňovať ľudí.
Takže je to naozaj kombinácia viacerých faktorov, kde každý má svoju zodpovednosť. Namiesto toho, aby sme sa sústredili na to, koho za to viniť, skúsme sa sústrediť všetci spoločne na to, ako tomu čeliť.
Lebo je to nielen výzva, ale aj hrozba pre celú našu spoločnosť, pre naše deti. Je to úloha pre štát, jeho inštitúcie, pre školy, pre občiansku spoločnosť, pre médiá, aby sme všetci spoločne videli, kde je naša úloha, ako môžeme spoločne bojovať proti dezinformáciám.
Začína sa to v škole. Začína sa to mediálnou zručnosťou, aby ľudia a deti vedeli, ako pracovať s informáciami, ako si overovať informácie, ako rozlišovať medzi reálnou informáciou a hoaxom alebo falošnou informáciou, či dezinformáciou.
Vedeli by ste porovnať, či ľudia viac veria klamlivým informáciám na Slovensku alebo v zahraničí?
Toto je otázka pre fundovaných sociológov, ktorí robia prieskumy a komparatívne štúdie. My, v rámci európskych inštitúcií, sa snažíme s dezinformáciami bojovať.
Odhaľujeme aktérov, ktorí šíria dezinformácie či rozptyľujeme dezinformácie tým, že ich porovnávame s realitou.
Európska služba pre vonkajšiu činnosť zriadila špeciálny web, kde každý deň zverejňujeme také tie najkrikľavejšie dezinformácie, ktoré objavíme v európskom priestore.
POZRIEŤ SI HO MÔŽEŠ TU 👉 https://euvsdisinfo.eu/
Dezinformácie sú často cielené na konkrétnu členskú krajinu. Samozrejme, dá sa predpokladať, že menej budú náchylní na ruské dezinformácie ľudia napríklad v Poľsku, kde je veľmi silný skepticizmus voči Rusku a veľmi silné odmietanie všetkého ruského.
Omnoho viac náchylní na ruské dezinformácie budú ľudia na Slovensku alebo v Taliansku, ktorí prechovávajú viac sympatií k Rusku – či už sú to reálne sympatie, historické sympatie alebo len nejaké iracionálne sympatie.
Dezinformátori toto vedia, preto sa zameriavajú na konkrétne krajiny a vedia, že útočiť dezinformáciami na Fínsko alebo Poľsko nemá zmysel.
O to viac sa budú sústrediť na spoločnosti, ktoré sú rozpoltené vo vzťahu k Rusku, ako je Slovensko, Česko, niektoré pobaltské štáty, kde majú ruskú menšinu alebo Nemecko, ktoré aj cez politické elity či cez historické dôvody, má ešte stále možno nejaké emocionálne väzby na Rusko.
Faktom je, že vo väčšine krajín EÚ sú dezinformácie problémom. Ruské dezinformácie sú tam veľmi aktívne, snažia sa ovplyvňovať nielen verejnú diskusiu, ale aj politické procesy a o to je to nebezpečnejšie pre naše krajiny.
Uverili ste vy sám niekedy nejakému hoaxu alebo dezinformácii?
Nie som si toho vedomý. Pochádzam zo žurnalistického prostredia a 5 rokov som strávil v BBC, kde základným pravidlom bolo overiť si informácie minimálne z dvoch zdrojov.
✨Ako si overovať informácie sa dočítate aj v tomto článku:
Človek vďaka deformácii z povolania má v sebe zrejme vybudovanú väčšiu opatrnosť.
V mojej práci a či už to bola práca novinára alebo hovorcu, je mimoriadne dôležité vždy si všetko overiť minimálne z dvoch alebo z troch zdrojov. Je výhoda, že keď sedíte na informačnom zdroji, je jednoduchšie si overiť informácie, ako je to v prípade bežného človeka, ktorý si číta informácie na Facebooku, Instagrame alebo takom Twitteri.
Stalo sa vám niekedy ako hovorcovi, že ste vypustili von informáciu, ktorá nebola dostatočne overená?
Vždy je okolo mňa tím ľudí, ktorí informáciu verifikujú. Nie je to tak, že sa ja rozhodnem niečo povedať. Keď niečo poviem, je to spravidla veľmi dobre vyrešeršované, veľmi dobre posúdené z každej strany, pretože hovoriť v mene nejakej inštitúcie, či už je to národné ministerstvo alebo Európska únia, je obrovská zodpovednosť.
V konečnom dôsledku, dávam tam svoje meno, dávam tam svoju tvár a nechcem, aby moje meno a moja tvár boli spojené s dezinformáciami alebo s falošnými informáciami. Je to veľmi, veľmi zložitý a hlavne dôkladný proces posudzovania a prípravy všetkého, čo vyprodukujeme a čo potom zdieľame s verejnosťou.
Čo môžu spôsobiť dezinformácie a hoaxy šírené na celosvetovej úrovni?
Dezinformácie na celosvetovej úrovni môžu rozbiť verejný diskurz. Môžu podkopať dôveru médií, môžu podkopať dôveru inštitúcií, ako sme videli v prípade pandémie koronavírusu, môžu ohroziť aj zdravie ľudí.
Dezinformácia nie je len propaganda. Dezinformácia je aj to, že Covid-19 sa nešíri podaním rúk alebo kýchaním. Dezinformácia je aj to, že keď sa napijete nejaké bielidla či acetónu, nedostanete Covid-19. To je tiež dezinformácia, ktorá môže zabíjať.
Videli sme počas koronakrízy, že toto bola veľmi nebezpečná tendencia v dezinformačných kampaniach. Keď sa začali šíriť dezinformácie spojené s protipandemickými opatreniami, s očkovaním alebo spôsobmi boja proti nákaze.
Dezinformácie majú obrovský ničivý potenciál.
Takže dezinformácie sú veľmi nebezpečné, najmä v menej vyspelých krajinách, ktoré nemajú demokraciu, ani kritické mediálne prostredie.
Práve v týchto prípadoch môžu mať nedozierne následky na zdravie ľudí a takisto na politické procesy.
Môžu viesť k povstaniam, môžu viesť k etnickým čistkám, čo sa stalo v Rwande v 90-tych rokoch, keď jedna informácia vysielaná prostredníctvom rozhlasu viedla k brutálnemu masakru jedného etnika proti druhému.
Preto ich Európska únia zadefinovala ako hybridné hrozby. Preto sme ich zadefinovali vo vojensko-politickej doktríne Európskej únie, ktorá sa volá Strategický kompas ako jednu z hybridných hrozieb popri kybernetických útokoch a popri tradičných vojenských hrozbách.
Dezinformácia má potenciál rozvrátiť spoločnosť alebo podkopať poriadok spoločnosti. Nehovoriac o tom, aký môže mať dopad na zdravie ľudí alebo aký môže mať vplyv na krajiny, ktoré nemajú taký systém ochranných mechanizmov, ako máme my v našich demokratických spoločnostiach.
Čo by ste odkázali mladým ľuďom na Slovensku, ktorí sú z každej strany obklopení informáciami a musia rozoznávať, čo je pravda a čo nie?
Vypnúť všetky sociálne médiá a začať žiť normálny život (smiech). Ale nie.
Sociálne médiá majú svoj význam, keď sa používajú rozumným spôsobom. Spájajú ľudí, odovzdávajú informácie, ale treba vedieť, ako ich používať.
Treba sa zamyslieť nad tým, čo konzumujem, prečo to konzumujem a teraz nemyslím na raňajky, obed a večeru, ale obsah na internete.
Taktiež sa zamýšľať nad zdrojom informácií, kto mi to hovorí, prečo mi to hovorí, čo tým chce dosiahnuť.
Ďalej selektovať informácie. Berme informácie len zo zdrojov, ktorým veríme a ktoré sú dôveryhodné. Diskutujme o informáciách, skúsme hľadať zdroj informácie, neverme článkom, ktoré sú podpísané čudnými menami alebo ktoré nie sú podpísané vôbec.
Vtedy je veľmi pravdepodobné, že nás chce niekto manipulovať. Keď sa niekto hanbí dať svoju tvár alebo svoje skutočné meno pod nejaký mediálny produkt, už to je podozrivé.
Takže, pracujte so zdrojmi, myslite kriticky, pýtajte sa otázky a hlavne, nedajte sa zahltiť informáciami, pretože tým množstvom sa dezinformátori snažia obmedziť vašu schopnosť kriticky myslieť a selektovať informácie.
