Tlačové konferencie bez otázok či ako živé vysielanie na Facebooku sa stávajú čoraz bežnejšou praxou. Novinári majú náročnejší prístup k informáciám a politici ich vedome ignorujú, lebo sa im nepáči ich štýl práce. Ako by to malo fungovať medzi politikmi a novinármi, na čo sú dobré tlačové konferencie a mali by novinári kritizovať politikov?
Novinári aj politici by mali slúžiť tebe
O niektorých veciach vieš rozhodovať napriamo a nepotrebuješ, aby za teba robili rozhodnutia politici. Napríklad, ak v škole hlasujete za to, kam sa pôjde na výlet, vyhrá nápad s vyšším počtom hlasov. Tomu sa hovorí priama demokracia.
V krajine s 5,4 miliónmi by bolo obtiažne robiť spoločné rozhodnutia takto napriamo. Preto si raz za štyri roky volíme do parlamentu svojich zástupcov, ktorí budú robiť rozhodnutia v našom mene.
Tak to uvádza aj stránka Národnej rady Slovenskej republiky. Konkrétne píšu: Poslanci sú volení zástupcovia občanov Slovenskej republiky.
Sú to teda tvoji „zamestnanci“ a ty si ich „šéf/ka“. Asi nemáš čas sledovať všetky kroky politikov a nemôžeš sa ich spýtať na to, čo robia, hoci si ich zamestnávateľ/ka. Práve tu prichádzajú na scénu novinári, ktorí túto prácu robia pre teba.
Načo sú nám tlačové konferencie?
Tlačovú konferenciu, alebo menej oficiálne tlačovku, zvoláva najčastejšie politik, ktorý chce verejnosti poskytnúť nejaké nové informácie k problému, ktorý rieši. Na tlačovku pozýva média, aby túto informáciu rozšírili ďalej. Prebieha zväčša tak, že najprv daný politik, politička alebo viacerí politici, či odborníci vystúpia pred médiá a následne sa otvorí priestor pre otázky od novinárov. Novinári na týchto tlačových besedách zastupujú hlas ľudu a pýtajú sa politikov to, čo sa ich ty priamo spýtať nemôžeš, lebo na to nemáš príležitosť. A ani čas.
V poslednom čase však nastal trend, kedy politici zámerne ignorujú mienkotvorné médiá ako SME, Denník N, Aktuality, Markízu či JOJku a neodpovedajú im na otázky. Iní politici sa uchyľujú k „tlačovým konferenciám” cez Facebook. Sadnú si pred kameru a nahrajú to, čo chcú povedať bez toho, aby čelili kritickým otázkam novinárov.
O niektorých tlačových konferenciách novinárov vopred informujú, že na nich nebude možné klásť otázky, a teda pôjde len o vyhlásenie.
Na oko si teda politici plnia povinnosť informovať ťa, no mnohí už neodpovedajú na otázky, ktoré by ťa mohli zaujímať. Ak by sme si to teda premietli do príkladu, o ktorom sme písali vyššie, tak tvoj zamestnanec ignoruje otázky o jeho pracovnej činnosti a robí si, čo chce.
Prečo sa pýtajú novinári kritické otázky a „rýpu“ sa v práci politikov?
Poslanec je zástupcom ľudí a všetky zmeny, ktoré chce robiť, by mala schvaľovať väčšina spoločnosti. Novinári a novinárky sa politikov nepýtajú lifestylové otázky, ale často sa s nimi chcú baviť aj o rôznych prešľapoch, skreslených tvrdeniach či dokonca o kauzách, ktoré stáli Slovensko nemalé peniaze.
„Kritické otázky slúžia na to, aby odhalili, či sa politik téme naozaj venuje, alebo sa iba peknými rečami snaží zakryť nečinnosť,“ hovorí pre Zmudri G investigatívny novinár Tomáš Madleňák.
Hoci im to možno nie je príjemné, najvyšší zákon Slovenskej republiky, ústava, nariaďuje všetkým orgánom verejnej moci informovať ľudí o všetkom, čo sa týka ich práce, a to platí aj pre politikov: Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku.
Kritické otázky zvyšujú kvalitu verejnej diskusie. Ak sa aj my s niekým rozprávame a ten niekto je k nám konštruktívne kritický, tak máme väčšiu šancu z rozhovoru niečo mať, ako keď len vedieme monológ prípadne sa rozprávame iba s ľuďmi, čo nás potľapkávajú po pleci.
„Novinári v dialógu s politikmi zastupujú verejnosť, ktorá má právo kriticky sa pýtať, či sú nápady politikov naozaj dobré a či im prinesú zlepšenie života, alebo nie,“ myslí si investigatívny novinár. Zároveň však dodáva: „Kritické otázky by mali byť kritické. To ale neznamená neoprávnenú, slepú kritiku či nenávisť, ako nám to dnes podsúvajú mnohí politici.“
Čím viac sa politici uzatvárajú do bublín a odmietajú odpovedať na kritické otázky, tým viac sa oslabuje demokracia na Slovensku.
„Bez kritických otázok nejde o skutočné informovanie občanov, iba o sebaprezentáciu politikov, o ich neustálu kampaň,“ upozorňuje Madleňák.
Bývalý moderátor politickej diskusnej relácie Na Telo Michal Kovačič v živom vysielaní upozornil na to, že na Slovensku dochádza k orbanizácii médií.
👉 Orbanizáciou sa označujú zákony, alebo procesy, ktoré podniká maďarská vláda pod vedením premiéra Viktora Orbána. Novinári v Maďarsku, podobne ako u nás, nedostávajú informácie od politikov, ale ani od iných orgánov ako je polícia či samosprávy. Ak im nejaké poskytnú, tak sú často neúplné. Málokedy sú pozývaní na tlačové konferencie.Viac sa dočítaš v článku o Orbanizácii médií.
Po tomto vyjadrení bol z televízie prepustený. Strach z toho, že pokiaľ niekto vyjadrí svoj názor, bude z práce prepustený, môže viesť k autocenzúre.
👉 Autocenzúra je proces, pri ktorom jednotlivec alebo organizácia sama obmedzuje alebo prispôsobuje obsah svojich vyjadrení, aby sa vyhla problémom, konfliktom alebo sankciám zo strany autorít alebo spoločnosti. Novinári či novinárky vedome vylučujú alebo menia určité informácie a témy, ktoré by mohli byť považované za kontroverzné. Tento proces môže byť výsledkom tlaku zo strany vlády, zamestnávateľov alebo spoločnosti, a často vedie k tomu, že niektoré informácie ani nedostaneš, lebo sa o nich boja ľudia hovoriť nahlas.
Obmedzovanie slobody slova či už niekým iným alebo sám sebou je typické najmä pre totalitné režimy, a preto je dôležité, aby sa novinári pýtali kritické otázky a aby im na ne politici odpovedali.
Odpovedajú len vybraným médiám a youtuberom
Politici z vládnej koalície obmedzili nielen zvolávanie tlačových konferencií, ale aj chodenie do politických diskusií či rozhovorov. Svoje verejné vystupovanie však neobmedzili úplne.
Pred voľbami dalo viacero politikov rozhovor pre hoaxera Dannyho Kollára. Navštevujú napríklad aj Rozhovory s Mimi Šramovou, ktorá je poslaneckou asistentkou poslanca za SNS Ivana Ševčíka, takže je často priamo v konflikte záujmov. Predtým dlhodobo pôsobila na dezinformačnej scéne a nekladie politikom kritické otázky.
„Možno je to pre niektorých dobré na ich ego, že sa ich nikto nič kriticky nepýta, iba počúvajú, akí sú úžasní a nik im neodvráva. Avšak oni nie sú naši páni, ktorých máme poslúchať, naopak, oni majú slúžiť nám,“ odpovedá Madleňák na otázku, prečo sa podľa neho vyhýbajú politici médiám, ktoré kladú kritické otázky.
Rozhovor bez kritických otázok nerieši skutočné problémy. Často ich práve zahmlieva a odkláňa diskusiu k témam, ktoré sú politikovi príjemné, lebo mu zvyšujú „street credit“.
„Rozhovory s kamarátskymi v úvodzovkách „novinármi” sú na úrovni predvolebnej kampane a propagandy, nie informovania a dialógu s verejnosťou,“ varuje.
👉 Ako spoznáš etického novinára? Povinnosti novinára vychádzajú z etického kódexu, ktorým by sa mali riadiť všetci čestní redaktori. Existuje všeobecný etický kódex, ktorý platí pre všetkých, avšak niektoré veľké médiá majú svoj, často rozsiahlejší kódex, v ktorom stanovujú pravidlá priamo pre svoju redakciu.
Pre každého etického novinára by mali byť prvoradé hodnoty ako sloboda, spravodlivosť a slušnosť. Pri výkone svojej práce by mali byť nestranní, poskytovať vyvážené informácie, čiže nepozerať sa na problém jednostranne.
Takisto by nemali dávať priestor svojim vlastným emóciám a názorom, ale písať objektívne. S tým sa spája aj využívanie zdrojov. Keď ide novinár písať článok alebo pripravovať reportáž, mal by si všetky fakty dôsledne overiť, aby sa nestalo, že bude zavádzať či klamať.
V rebríčku slobody tlače, ktorý každoročne zverejňuje organizácia Reportéri bez hraníc, sa vplyvom problémov, ktoré sme opísali vyššie, Slovensko za rok 2023 prepadlo o 12 priečok a momentálne je zo 180 krajín sveta na 29. mieste.
Zdroj titulnej fotografie: Koláž Zmudri G
