So Slovenským národným povstaním si často spájame partizánov, no do povstania boli zapojené aj ženy, ktorých príbehy sú málo, alebo úplne neznáme.
Proti fašizmu v SNP nebojovali len partizáni, ale aj úplne obyčajné ženy, dievčatá, alebo učiteľky. Hoci mnohé nebojovali so zbraňami v ruke, ich pomoc pri prenose potravín a zbraní, tlmočení, alebo aj štrikovaní šifier, bola pre SNP nevyhnutná.
O príbehoch a úlohe žien v povstaní hovorí pre Zmudri G umelkyňa Erika Mészárosová, ktorá sa v rámci doktorského štúdia venuje výskumu žien v SNP. Vytvára aj efemérne, teda živé, pamätníky, ktoré vzdávajú týmto ženám poctu.
V skratke: Prečo sa udialo SNP? – Zmudri G
Zuzana Petreje schovávala zbrane v senníku, kým u nej v dome boli Nemci
Zuzana Petreje bola podľa Eriky Meszárosovej na svoju dobu veľmi emancipovaná žena. „Nechcela sa veľmi vydávať a na tú dobu rozmýšľala s veľmi otvorenou mysľou. Šla za vzdelaním a učila potom na základnej škole. Bolo pre mňa výnimočné, že sa vypracovala z takého nie veľmi podnetného prostredia,“ vraví Mészárosová.
Keď jej ako 11-ročnej zomrel otec, so starším bratom často robila práce, ktoré boli považované za mužské. „V dedine sa jej vysmievali, že je pol chlapa, lebo vedela dobre kosiť, ale ona si hneď upratala a povedala, že vie kosiť lepšie, ako dievčatá, ktoré klebetia,“ hovorí umelkyňa.
Vedela sa o seba postarať sama a chodievala aj na brigády do Grandhotelu Praha vo Vysokých Tatrách. Sem chodili aj nemeckí dôstojníci a jednému z nich opatrovala deti. Keď prišla neskôr razia do Liptovskej Kokavy, s jedným vojakom sa začala zhovárať. Keď jej ukázal fotky rodiny, spoznala v nich dve dievčatá, ktoré opatrovala.
„Konverzácia sa potom uvoľnila a neprehľadávali ich, pričom mala v senníku skrytú muníciu,“ dodáva Mészárosová.
Štrikované šifry a iný support. Aká bola úloha žien v SNP?
Keď sa povie SNP, ľudia si predstavia mužov partizánov a možno kladenie vencov k ich pomníkom. Ženy na sochách zvyčajne plačú, vítajú vojakov a sem-tam držia zbraň ako na obraze Partizánka na stráži pod Rozsutcom.
Proti fašizmu však bojovali stovky dievčat a žien, hoci to podľa Eriky Mészárosovej pre mnohé z nich nebolo automatické. Za akúkoľvek pomoc odbojárom hrozil buď koncentračný tábor, alebo rovno poprava.
„Ženy vykonávali neviditeľnú prácu. Varili alebo piekli chlieb pre partizánov, boli vo frontovej práčovni, či šili oblečenie alebo štrikovali. Robili spojky aj zdravotné sestry. Pomoc, ktorá je dnes verejnosťou zosmiešňovaná, ako napríklad pečenie chleba, bola v kontexte SNP veľmi dôležitá,“ hovorí Mészárosová.
Napríklad Pavlína Dubeňová z dediny Kunerad pri Rajeckých Tepliciach dobre poznala lesné trasy a počas SNP partizánom piekla chlieb. Spolu s bratmi ho vozili na koči do okolitých hôr, kde sa partizáni ukrývali v bunkroch.
Takýmto supportom ženy podľa nej udržiavali morálku medzi partizánmi a zároveň boli pre nich kľúčové pri pašovaní zbraní, alebo informácií.
„Pátrala som po neviditeľných príbehoch žien, pretože historikov väčšinou zaujímajú fakty, čísla a veľké príbehy hrdinov. Nešla som po tejto línii a hľadala som príbehy obyčajných žien, ktoré v tom období dospievali. Moje respondentky mali v tom čase 17-19 až 20 rokov a nepôsobili v partizánskych skupinách, ale doma v zázemí,“ hovorí.
Ženy mali aj nenápadné spôsoby špionáže, ktoré mužom nenapadli. „Ženy železničiarov štrikovali na priedomí hladko a podľa toho koľko vagónov s muníciou prešlo štrikovali obratko (poznámka redakcie: hladko a obratko sú štýly štrikovania),“ hovorí Mészárosová.
„Takto kódovali rôzne informácie. Preto napríklad v Anglicku zakázali publikovať rôzne návody na štrikovanie, lebo sa v tom dali pekne kódovať odkazy. Malo to podobnú štruktúru ako morzeovka,“ dodáva.
Mária Gulovičová – ovládala päť jazykov a poznala šéfa CIA
Mária Gulovičová sa narodila v roku 1921 do rodiny grékokatolíckeho kňaza a učiteľky v dedine Jarabina neďaleko Starej Ľubovne. Pracovala tiež ako učiteľka a keď v roku 1943 poslali jej kolegu na nútené práce za to, že odmietol hajlovať, odišla pracovať do Hriňovej.
Začiatkom roka 1944 ju tam navštívil známy židovského pôvodu, ktorý ju požiadal, aby v škole ukryla jeho sestru a jej päťročného syna. Máriu však niekto udal a prípad prišiel vyšetrovať kapitán Milan Polák. Ten bol tajne zapojený do antifašistického odboja a ženu a jej syna ukryl na inom mieste výmenou za to, že Mária sa zapojí do odboja ako kuriérka.
Jej prvou úlohou bolo prepraviť kufor z Bratislavy do Banskej Bystrice. Bola v ňom schovaná vojenská vysielačka, no Mária presne nevedela, čo sa v batožine ukrýva. Cestou naspäť začali nemeckí vojaci prehľadávať cestujúcim kufre. S Máriou ale začal jeden z vojakov flirtovať, a keďže vedela plynule po nemecky, začala sa s ním rozprávať, čím odviedla jeho pozornosť.
Prvá úloha Márie Gulovičovej bola krátko sfilmovaná v dokumentárnej sérii Moje povstanie 👇
Celkovo ovládala päť jazykov – slovenčinu, nemčinu, ruštinu, maďarčinu a angličtinu. O pár mesiacov neskôr preto začala prekladať správy pre sovietsku vojenskú službu. Keď v októbri 1944 nacisti potlačili SNP, utiekla do hôr, kde sa schovávali slovenskí partizáni aj americkí vojaci, ku ktorým sa pridala.
V zime boli podmienky obzvlášť kritické. V článku pre LA Times spomína ako „vietor fúkal tak silno, že prevracal ľudí a „“obočie a vlasy sa zmenili na guče cencúľov.“ Na Vianoce 1944 sa jej podarilo tesne ujsť pred nemeckým zajatím a spolu s dvoma americkými a dvoma britskými agentmi putovali deväť týždňov k sovietskemu frontu pri Rumunsku.
Odtiaľ šli do Talianska a do Prahy, kde sa spoznala s neskorším šéfom CIA Allenom Dullesom, vďaka ktorému emigrovala do USA. V roku 1946 získala bronzovú hviezdu za hrdinskú a odvážnu službu a zvyšok života strávila v Kalifornii, kde pracovala ako realitná agentka.
Prečo sa dievčatá a ženy zapojili do SNP?
Mnohé ženy, s ktorými sa Erika Mészárosová rozprávala mali v čase SNP len od 15 do 20 rokov. „Väčšinou to boli ženy, ktoré bývali na konci dediny, lebo tam chodili partizáni. Boli to ženy, ktoré túžili po slobode a po vzdelaní,“ vraví umelkyňa.
„Napríklad pani Zuzana Petreje bývala v Liptovskej Kokave. Bola z úplne obyčajnej rodiny, ale od začiatku chcela mať dobré vzdelanie, čo jej však v Slovenskom štáte nebolo umožnené,“ hovorí.
Podobne ako v nacistickom Nemecku, aj v Slovenskom štáte mali „ideálnu“ ženu charakterizovať tri veci – Kinder, Küche, Kirche, teda deti, kuchyňa, kostol.
„Keď som si prečítala staré dokumenty a články, tak miesto ženy bolo udržiavať rodinný krb. Súčasťou domácnosti mala byť kolíska, takže je evidentné, že ženy nechceli vo verejnom živote, ale na rodenie slovenských detí. Už aj manželstvá s Čechmi boli po rozdelení Československej republiky problém,“ vysvetľuje Mészárosová.
Stratili menštruáciu
Ženy museli počas vojny čeliť aj hrozbe sexuálneho násilia. Mnohé zo žien mali podľa Meszárosovej problém nájsť si po vojne partnera, pretože sa šírili častokrát nepravdivé príbehy, že pre partizánov robili niečo ako sexuálne spoločníčky.
Aj počas prác pre partizánov čelili rôznym zraneniam. Napríklad pri praní oblečenia im schádzali nechty. „Veľa z nich stratilo aj menštruáciu, ale to je prirodzené v období, keď telo pociťuje väčší nátlak alebo stres,“ dodáva Mészárosová.
Božena Palacková schovala potraviny pre partizánov pod bábätko
Božena Palacková bývala v areáli hydrocentrály Jasenie. Bol to strategický bod, pretože sa tam vyrábala elektrina pre Železiarne Podbrezová. Domy v areáli preto raz obývali Nemci a inokedy partizáni. Božena Palacková robila spojku a prevážala partizánom jedlo.
Erika Mészárosová spomína jeden obzvlášť nebezpečný prevoz:
„Musela prejsť cez deväť stráží a keby mala plné ruky mäsa, chleba a nejakých potravín, bola by podozrivá. Tak si požičali z dediny dieťa a kočík naplnili jedlom. Navrch položili to dieťa a takto prešli cez všetky stráže. Bola rada, že to nezistili, pretože kočík sa zabáral kvôli váhe do snehu,“ hovorí Mészárosová.
Pani Palacková spomínala aj na to, ako sa u nich usídlil 90 členný oddiel ošetrovateliek a kompletne jej rozstrihal svadobnú výbavu, ktorú použil na obväzy. Po vojne si potom dala ušiť svadobné šaty z padáka, ku ktorému sa dostala, keď v lese našli parašutistu, ktorý uviazol v korunách stromov.
„Pocházdala zo strednej vrstvy. Keď som od nej získala túto informáciu, hanbila sa za to, že mala šaty vyrobené z padáku. V kontexte tej doby to však bolo bežné – po vojne bol nedostatok všetkého, a preto sa materiály recyklovali. Padáky, vyrobené z hodvábu, sa po vojne používali na šitie svadobných šiat, blúzok a podobne. Rovnako sa napríklad z nábojníc po vojne vyrábali vázy,“ vysvetľuje.
Osudy po vojne
Mnohé zo žien nečakal väčší pokoj ani po skončení druhej svetovej vojny. „Je smutné, že bojovali proti jednej totalite a prebojovali sa do druhej. Tým, že si komunistický režim pretváral dejiny podľa seba, bolo bežné, že jeden deň ste im vyhovovali a druhý nie,“ vraví Mészárosová.
Niektoré ženy si zobrali po vojne bývalých partizánov, ktorí sa dostali do pracovných táborov, hlavne ak nesympatizovali s režimom. „Keď ste nemali na veci rovnaký názor ako režim, stali ste sa nepriateľom. Z tohto dôvodu veľa účastníkov a účastníčok povstania ani nehovorilo o svojom pôsobení v SNP, z obavy, že by sa znepáčili režimu,“ vysvetľuje Mészárosová.
„Hovorím, že máme hviezdy SNP, ako bola napríklad pani Anna Bergerová, ale príbehy mnohých mojich respondentiek úplne zapadli prachom a nevedeli o nich ani vlastní susedia,“ dodáva umelkyňa. Aj preto vzdáva ženám v SNP poctu cez efemérne (živé) pamätníky, ktoré sú hlavne určené pre miestnych obyvateľov.
Viera Štetková autorka Povstaleckého denníka
Viera Štetková pochádzala z Turca a koncom 30. rokov bola lektorkou slovenčiny na Univerzite Karlovej v Prahe. V roku 1939 sa vrátila na Slovensko, kde ju ale po pár dňoch vyhodili zo žilinského gymnázia pre jej demokratické názory a pod dozorom ju nechali učiť na obchodnej akadémii v Martine.
Do SNP sa zapojila krátko pred jeho oficiálnym vyhlásením. Od lekárky, ktorá pracovala v lazarete v španielskej občianskej vojne sa naučila, že pre vojakov a vojačky je kľúčová práčovňa, aby sa medzi nimi nešírili infekcie a parazity ako vši.
So sestrou zohnali v tehelni dva kotly a pece na preváranie oblečenia a zorganizovali v meste zbierku pracích práškov a mydla. Neskôr pracovala ako stenografka (pisateľka na stroji) pre povstalecký rozhlas v Banskej Bystrici. Keď začalo bombardovanie mesta, utiekla do hôr, kde sa schovávala vo vlhkom skalnom bunkri.
Tieto zážitky si zaznamenávala do Povstaleckého denníka, ktorý vyšiel ako kniha v roku 1997. Neopisuje v ňom len hrdinskú stránku SNP, ale aj to, ako dokážu kritické situácie vykresliť charaktery ľudí. Niekedy skôr k horšiemu, než k lepšiemu.
Slovenské národné povstanie bolo potlačené v októbri 1944, ale partizánske boje pokračovali až do jari 1945.
Po vojne sa na mnohé ženy zabudlo, pretože novému režimu vyhovoval skôr obraz veľkých bojovníkov (a občas bojovníčok), než tichej a neviditeľnej práce.
Zdroj titulného obrázka: Pamäť národa, Denník N, Canva
