Niektorí politici vnímajú novinárov ako svojich nepriateľov. Veľakrát im totiž šliapu na päty, pýtajú sa ich nepríjemné otázky, spochybňujú prehnané sľuby či odhaľujú ich korupčné kauzy.
Novinári si pritom len robia svoju prácu. Ich úlohou je pýtať sa otázky, hľadať pravdu a informovať o nej verejnosť. Koniec koncov, voliči majú na odpovede politikov právo.
Politici, ktorí však odpovedať nechcú, radšej voličov huckajú proti novinárom a odkláňajú tak pozornosť od seba. Čo by sa stalo, keby na Slovensku neexistovali novinári a relevantné médiá?
Aká je úloha médií v demokratickej krajine?
O nezávislých médiách sa hovorí aj ako o strážnych psoch demokracie. Ich úlohou je prepájať svety spoločnosti a rôznych inštitúcií. Média pomáhajú kontrolovať moc v krajine tým, že informujú o krokoch politikov, volajú ich do diskusií, pýtajú sa to, čo zaujíma obyvateľov a obyvateľky Slovenska a upozorňujú na korupciu či nespravodlivosť.
Zároveň dávajú prostredníctvom diskusií a rozhovorov politikom priestor vyjadriť a obhájiť svoje názory a konanie. Ľudia si zase môžu na základe týchto informácií urobiť svoj názor a pozrieť sa na problém z viacerých uhlov.
Niektoré médiá tvoria aj vzdelávací obsah a motivujú ľudí k tomu, aby sa aktívne zapájali do diania okolo nich. Išli voliť, kontrolovali miestnych politikov, poukazovali na ich prešľapy a pomáhali tak tvoriť demokratickú spoločnosť.
Novinári nesedia od rána do večera iba pri notebooku. Síce aj to je súčasťou ich práce, najprv však musia informácie odniekiaľ získať, aby ich mohli napríklad napísať do článku. Preto sa vydávajú do terénu, obvolávajú hostí do diskusií, sledujú aktuálne dianie a hodiny trávia v budovách vlády a parlamentu za alebo pred dverami tlačových konferencií politikov.
Novinárska nezávislá práca je veľmi dôležitá pre demokratickú krajinu. Stačí sa pozrieť do susedného Maďarska. Odkedy v ňom vládne ako predseda vlády Viktor Orbán, je pre maďarských nezávislých politických reportérov čoraz náročnejšie získať aspoň nejaké informácie o tom, čo sa deje na zasadnutiach vlády, či kedy vôbec sa predstavitelia vlády stretávajú.
Orbánová vláda zrušila nahrávanie zvukových záznamov zo svojich zasadnutí a obmedzila aj zverejňovanie zápisníc. Nikto tak nevie s istotou povedať, o čom sa členovia vlády dohadovali a aké rozhodnutia prijali. Novinárov nepúšťajú ani do blízkosti budovy, v ktorej vláda zasadá. O tom, že sa niečo deje sa zvyčajne dozvedia až z Facebooku niektorého z politikov. Informácie o tom, čo sa deje s krajinou a aké opatrenia či zákony sa prijímajú, sa tak ľudia nemajú odkiaľ dozvedieť.
Prečo politici odmietajú, kritizujú a ignorujú média?
V demokratickej krajine dávame moc do rúk politikov my a to tak, že si ich každé štyri roky volíme. Túto moc, ktorú im dávame, majú použiť na to, aby zlepšovali krajinu.
To, či plnia sľuby, ktoré nám dali pred voľbami, máme právo kontrolovať. Bežne však asi nemáš čas sledovať aktivity 150 poslancov sediacich v Národnej rade, či zasadania ministrov každú stredu na úrade vlády. Práve tam prichádzajú na rad médiá, ktoré informácie spracujú do najrôznejších formátov a ponúknu ti ich ako hotový článok, video, podcast, newsletter, či napríklad reelsko.
Čo však v prípade, ak politici odmietajú komunikovať s novinármi?
Strana SMER a SNS nepúšťa novinárov z Markízy, Aktualít, Denníka N či SME na tlačové konferencie a predseda vlády Robert Fico ich nazval nepriateľskými. Vyhlásil, že im chce dokonca úplne zakázať vstup na úrad vlády. To sa zatiaľ nestalo a novinári z týchto médií mali napokon vstup povolený. Všetkým však poslal mail prostredníctvom Tlačového odboru Úradu vlády SR, kde sa vyjadril, že on osobne s nimi prerušuje akúkoľvek komunikáciu.
To, že programové vyhlásenie vlády premiér nepredstavil na tlačovej konferencii, ale vo videu na svojom facebookovom profile, kde mu žiadni novinári nemohli klásť otázky, tiež poukazuje na jeho postoj k médiám a informovaniu spoločnosti.
Predseda Národnej rady Peter Pellegrini zase pozastavil točenie živých vstupov z budovy NR SR po tom, čo predseda hnutia Slovensko Igor Matovič pred živým vstupom slovne napadol poslanca Smeru Jána Mažgúta.
Prečo sa to deje? Premiér Robert Fico a väčšina ďalších politikov vo vládnej koalícii nie sú žiadni nováčikovia. Za svoje pôsobenie v minulosti si nazbierali viacero káuz, na ktoré sa, samozrejme, novinári pýtajú a taktiež ich zaujímajú aj aktuálne kroky vlády. To sa im však nepáči, lebo správne kladenými otázkami novinári poukazujú na problémy a verejnosť nabádajú k tomu, aby sa kriticky zamyslela nad tým, kto a ako riadi našu krajinu.
Preto je pre nich jednoduchšie ignorovať kritické otázky a hovoriť iba to, čo chcú cez sociálne siete alebo pre konšpiračné a dezinformačné weby, ktoré im fandia a ktoré im nebudú protirečiť.
Úlohou novinára však nie je politikom prikyvovať, ale pýtať sa aj otázky, ktoré nie sú podľa ich gusta. Každý novinár, ktorý sa riadi etickým kódexom novinára, by mal byť nestranný, prinášať vyvážené a objektívne informácie, byť čestný, hovoriť pravdu, cítiť zodpovednosť a dôsledne overovať fakty.
Preto je tvrdenie, že niektoré médiá sú k strane Smer nepriateľské, minimálne prisilné. Koniec koncov, rovnaký postoj k tým istým novinárom mali aj politici iných strán, keď boli pri moci. Samozrejme, pokiaľ by novinári zaujali nepriateľský postoj a nadávali by politikom, či otvorene o nich klamali, kritika by bola namieste.
Útoky na novinárov na Slovensku rastú
Už pred poslednými parlamentnými voľbami odmietali niektorí politici chodiť do diskusií a odpovedať na otázky novinárov Markízy, Aktualít, Denníka N či SME.
V Investigatívnom centre Jána Kuciaka analyzovali 563 facebookových príspevkov politikov a strán kandidujúcich v parlamentných voľbách, ktoré zmieňovali novinárov a médiá. Najviac útočných statusov zaznamenali od strany Smer, za nimi nasledovala Republika, koalícia OĽANO-Za ľudí-KÚ (dnes premenovaní na Slovensko), SNS (Slovenská národná strana), SHO (Slovenské hnutie obrody) a Hlas.
Najväčší dosah príspevkov, ktoré útočili na novinárov, dosiahol Robert Fico, ktorý získal 227140 interakcií, čo je približne štvrtina všetkých reakcií.
Investigatívne centrum Jána Kuciaka zároveň analyzovalo, aké najčastejšie druhy útokov novinári zažívajú. Zvyčajne sú to vyhrážky v online priestore, no tiež vo forme listov či predmetov doručených do schránok. V roku 2020 prišiel takto poštou investigatívnemu novinárovi Petrovi Sabovi do schránky náboj.
Novinári zo Slovenska v prieskume uviedli, že až 66,2 % z nich zažilo za posledný rok nejaký druh útoku a až 85 % takéto správanie považuje za ohrozenie slobody slova.
V demokratickej krajine by mal mať novinár či novinárka možnosť vykonávať svoju prácu bez strachu o vlastný život. Realita na Slovensku je však iná. V roku 2018 bol dokonca kvôli svojej práci zavraždený investigatívny novinár Ján Kuciak spolu so svojou snúbenicou Martinou Kušnírovou.
Tichý protest študentov a otvorený list premiérovi aj predsedovi NR SR
Kroky, ktoré robí súčasná vláda, sa nepáčia študentom žurnalistiky, ktorí napísali otvorený list adresovaný premiérovi SR Robertovi Ficovi a predsedovi NR SR Petrovi Pellegrinimu.
„Radi by sme Vám pripomenuli, že ako predstavitelia a predstaviteľky vlády ste na Úrade vlády Slovenskej republiky hostia, zatiaľ čo médiá tam majú svoje legitímne miesto. Je neprijateľné, aby ste im zobrali možnosť byť prítomní pri rozhodovaní orgánov verejnej moci. Úlohou médií je aj konfrontovať ich s otázkami, ktoré im kladú v záujme slovenskej verejnosti. Práve vtedy sú očami, ušami aj hlasom Slovákov a Sloveniek,“ uvádzajú v otvorenom liste.
Od premiéra aj predsedu vlády požadujú, aby umožnili všetkým akreditovaným médiám pracovať v priestoroch Národnej rady Slovenskej republiky a Úradu vlády Slovenskej republiky. Taktiež od nich chcú počuť ospravedlnenie za útoky voči novinárom a novinárkam a požadujú, aby prehodnotili svoje správanie a neumlčiavali médiá.
Svoj nesúhlas vyjadrili 20. novembra 2023 aj tichým protestom pred Úradom vlády, kde medzi nich prišli politici ako napríklad Robert Kaliňák, Juraj Gedra či Erik Kaliňák, ktorý sa študentov pýtal, prečo nestáli počas pandémie pred Úradom vlády, keď vláda „vypínala“ dezinformačné médiá. Krátku reportáž z protestu priniesol Denník N.
Video si natočil aj Smer, zostrihal a nazval: Drahí študenti, kde ste boli, keď vás demokracia potrebovala?
Pod videom je 1867 komentárov, ktoré sú plné nenávisti a hejtu voči budúcim mladým novinárom.
Ako by vyzeralo Slovensko bez slobodných novinárov?
Novinári sú kontrolórmi a strážcami kvality demokracie. Poukazujú na problémy, informujú o nich a slepo nefandia politikom. To by nemal robiť nikto. Nie že by si nemohol mať svojho obľúbeného politika, no v prvom rade by si sa mal pozerať na to, čo hovorí a ako koná.
A ako by vyzeralo Slovensko bez novinárov? Stačí sa pozrieť na krajiny s totalitnými režimami. Informácie sú cenzurované, k ľuďom sa dostávajú tak, aby vykresľovali vládu v tom najkrajšom svetle a podporovali ideológiu. Novinári, ktorí sa snažia hovoriť pravdu, sú prenasledovaní či dokonca väznení.
Ak by sme tu teda slobodných novinárov nemali, dostával by si jednostranné informácie, ktoré by neupozorňovali na problémy a chyby vlády. Nemal by kto riešiť nespravodlivosť alebo zastávať sa tých, ktorí sú naozaj utláčaní.
Krajina, v ktorej nevládne sloboda slova, obmedzuje aj kreatívnu tvorbu. Výtvarníci, fotografi, spisovatelia a ďalší umelci by mali veľmi malé množstvo tém, ktoré by mohli spracovávať, aby boli v súlade s tým, čo chce vláda vidieť a počuť.
Vplyv jednostranných názorov a politiky, ktorá by nemala nastavené zrkadlo, by mohol zasiahnuť aj do tvojho bežného života. Napríklad by si si nemohol vybrať partnera či partnerku alebo by si bol za svoj výber nejakým spôsobom znevýhodňovaný. Aj počas bývalých vlád bola skupina ľudí z LGBTIQA+ obľúbenou témou a aj vďaka novinárskej práci si mohla verejnosť vypočuť nielen názory politikov, ale aj tých, ktorých sa navrhované zmeny a zákazy najviac dotýkali.
Bez nezávislej žurnalistiky by nám ostala iba propaganda.
