Prezidentom sa stal tak trochu náhodou a napokon ním bol nie päť, ale rovno desať rokov. Pomerne nekonfliktný politik a právnik Ivan Gašparovič najskôr v roku 2004 prekazil plán Vladimíra Mečiara ujať sa prezidentského kresla, o päť rokov neskôr porazil vo voľbách aj našu nádejnú prvú prezidentku Ivetu Radičovú. Akou hlavou štátu bol?
Kto je to Ivan Gašparovič?
Dvojnásobný prezident Slovenskej republiky sa narodil v Poltári v roku 1941. Vyštudoval právo v Bratislave a kariéru si začal budovať na Okresnej prokuratúre v Martine, neskôr na Mestskej prokuratúre v Bratislave.
Na Univerzite Komenského pôsobil od roku 1968 a získal tu aj titul kandidáta vied. V roku 1990 sa stal prorektorom právnickej fakulty. Vzdelávaniu budúcich generácií právnikov sa s prestávkami venoval až do roku 2004.
Krátko po Nežnej revolúcii ho v roku 1990 prezident Václav Havel vymenoval do pozície generálneho prokurátora Česko-Slovenskej Federatívnej Republiky. Po dvoch rokoch ho však z tejto funkcie odvolal pre nečinnosť pri riešení politicky citlivých káuz bývalých komunistických prominentov a nastupujúceho slovenského politického lídra Vladimíra Mečiara.
Vtedajší Havlov kancelár si po rokoch zaspomínal, ako prebehla konverzácia, pri ktorej prezident generálnemu prokurátorovi oznámil, že končí: „Ale prečo? Veď som nič neurobil,“ pýtal sa vraj Gašparovič. „Práve preto,“ stručne mu mal na to odpovedal Havel.
Gašparovič nechal túto etapu za sebou a rozhodol sa zamieriť vyššie.
V politike od roku 1992
Svoju politickú dráhu začal Gašparovič v roku 1992 vstupom do Mečiarovej strany Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Bol pri tom, keď sa tvorila Ústava Slovenskej republiky a stal sa aj prvým predsedom Slovenskej národnej rady (neskôr Národná rada Slovenskej republiky). Túto pozíciu si udržal až do roku 1998, vďaka čomu na niekoľko mesiacov aj on prevzal niektoré prezidentské kompetencie v čase, keď sa hľadal náhradník za prezidenta Michala Kováča.
Počas celého obdobia takzvaného „Mečiarizmu” bol teda jedným z najbližších spojencov premiéra s autokratickými sklonmi. Pevne na Mečiarovej strane stál aj v spore medzi premiérom a vtedajším prezidentom Michalom Kováčom. Zlegendárnelo jeho vulgárne oslovenie prezidenta, ktoré potom ospravedlňoval tým, že vraj povedal iba, že ide za „starým ujom” a písmeno „ch” pred „u” vraj v oslovení nebolo.
O pár rokov neskôr si však už s Mečiarom nevedeli prísť na meno. HZDS Gašparovič opustil po desiatich rokoch v roku 2002, pretože vraj nesúhlasil s Mečiarovým nedemokratickým spôsobom riadenia strany.
Pár mesiacov pôsobil ako nezávislý poslanec a koncom roka 2002 si založil vlastnú politickú stranu – Hnutie za demokraciu (HZD). Po neúspechu v parlamentných voľbách sa z politiky na chvíľu stiahol.
Nepľuj na tých, z ktorých si, Ivanko, vzišiel
V roku 2004 sa konali voľby na prezidenta Slovenskej republiky, v ktorých svoje šťastie opäť skúšal Vladimír Mečiar. Jeho hlavným súperom mal byť kandidát vtedajšej koalície Eduard Kukan zo strany SDKÚ (Slovenská demokratická a kresťanská únia).
Prekvapivo však po prvom kole vystrelil iný kandidát – Ivan Gašparovič. Prekvapenie to bolo aj pre samotného Gašparoviča, keďže tretieho Kukana predbehol len o 3 644 hlasov. V čase vyhlásenia výsledkov bol doma a spal, zobudili ho až telefonáty kamarátov, ktorí mu chceli blahoželať.
Do záverečného duelu sa tak dostali Vladimír Mečiar a jeho predošlý spolustranník Ivan Gašparovič. V predvolebných debatách sa navzájom osočovali a kričali na seba. „Najprv lezieš do zadku, potom ohováraš. Vďaka ti za to, že tak robíš!“ kričal na Gašparoviča Mečiar a oslovoval ho Ivanko. „To si celý ty – klamár od začiatku do konca! Si luhár, ktorému nič nie je sväté – je to tvoja povaha!“ obul sa zase Gašparovič do Mečiara.
Mnoho ľudí opisovalo tento duel ako rozhodovanie medzi menším a väčším zlom.
Béla Bugár, ktorý bol vtedy šéfom SMK (Strana maďarskej komunity), povedal: „Nevidím žiadneho kandidáta, ktorý by mohol byť označený za menšie zlo.“ Namiesto volieb sa preto rozhodol stráviť deň v záhrade.
Gašparovičovi vyjadrila podporu v druhom kole aj strana Smer a prezidentom sa stal so ziskom 59,91 % hlasov. Porazil tak Mečiara, ktorý získal 40,09 % hlasov.
Mečiar túto prehru nebral ľahko a povolebné debaty medzi dvoma bývalými kolegami boli ešte vyostrenejšie. „Nepľuj na tých, z ktorých si, Ivanko, vzišiel a bez ktorých by si nebol nič!“ kričal Mečiar na Gašparoviča v jednej z nich.
Po piatich rokoch Gašparovič opäť kandidoval v prezidentských voľbách a vyhral ich. Jeho súperkou v druhom kole bola tentokrát Iveta Radičová, ktorá však získala o takmer 11 % menej hlasov ako on.
Vzostupy a pády Ivana Gašparoviča
Desať rokov v prezidentskom kresle je skutočne dlhá doba a na toto obdobie majú ľudia rozpačité spomienky. Opakuje sa v nich, že Gašparovič neurobil žiadne zásadné zmeny, alebo že bol zlým prezidentom.
Kroky, ktoré spravil, sa týkali najmä menovania ľudí do funkcií, čo je jednou zo základných úloh prezidenta. Vymenoval napríklad 994 vysokoškolských profesorov a 82 univerzitných rektorov, dvakrát vymenoval vládu Roberta Fica (v roku 2006 a 2012), v roku 2010 vymenoval kabinet Ivety Radičovej, vymenoval 410 sudcov, šesť členov Súdnej rady SR, deväť sudcov Ústavného súdu a za šéfa Najvyššieho súdu SR vymenoval v roku 2009 Štefana Harabina.
Okrem vymenovaní a milostí však Gašparovič niekoho aj nevymenoval. Toto nevymenovanie viedlo k jeho najväčšej kauze.
Kauza nevymenovania Jozefa Čentéša
Jeho najväčšia kauza vznikla v roku 2011. Jozefa Čentéša vtedy zvolilo 79 z 80 prítomných poslancov NRSR za generálneho prokurátora. Bolo to v čase, keď Slovensku vládla pravicová vláda Ivety Radičovej, Gašparovičovej niekdajšej súperky z prezidentských volieb. S tou nemal vtedajší prezident dobré vzťahy. Po hokejovom zápase v roku 2011, ktorý slovenská reprezentácia prehrala, do nej na zimnom štadióne vrazil lakťom a povedal jej „nezavadzajte tu”.
Napriek tomu, že parlament nového generálneho prokurátora riadne zvolil, ho Ivan Gašparovič nevymenoval. Čentéš sa pokúšal o návštevu Gašparoviča v prezidentskom paláci, no ten ho ghostol.
To nahnevalo Čentéša, ktorý podal sťažnosť na Ústavný súd hneď v roku 2011 a následne aj v roku 2013. Druhej sťažnosti Ústavný súd vyhovel a uznal, že Gašparovič porušil základné práva Jozefa Čentéša, ktoré má zaručené ústavou, čiže prístup k voleným a verejným funkciám za rovnakých podmienok, ako aj práva na vstup do verejnej služby štátu.
Kým sa čakalo na rozhodnutie súdu, moc v krajine opäť prebrala strana Smer-SD a za generálneho prokurátora v parlamente zvolila svojho kandidáta Jaromíra Čižnára. Toho Gašparovič bez námietok vymenoval.
Gašparovič musel zaplatiť ako odškodné Čentéšovi 60-tisíc eur. Na svoju zvolenú pozíciu sa však už nikdy nedostal.
Mal veľmi blízko k Smeru
Aj kauza nevymenovania generálneho prokurátora ukázala, že Gašparovič mal vždy veľmi blízko k Robertovi Ficovi a jeho strane Smer. Hoci hovoril, že je nadstraníckym prezidentom, na stretnutí s členmi a priaznivcami Smeru v Košickom kraji povedal:
„Sme tu sami, tak to môžem povedať, že v tejto pozícii a v tomto čase som prakticky akoby členom, lebo môj neúspech bude neúspech Smeru a môj úspech bude úspech Smeru a, samozrejme, koalície.“
V roku 2009, pri opätovnom zvolení Gašparoviča za prezidenta, sa na jeho párty v Limbachu zúčastnili viacerí členovia strany Smer a aj Robert Fico.
Gašparovič celú volebnú noc ignoroval novinárov a prišiel medzi nich iba nachvíľu, aby im oznámil, že vyhral a že ich ignoroval, lebo sa nesprávajú slušne. S vtedajším poslancom Pavlom Paškom sa znovuzvolený prezident objal a povedal mu: „Dali sme im, boha, novinárom.“
Koniec prezidentského obdobia Ivana Gašparoviča
Gašparovič opustil prezidentské kreslo v roku 2014 a v nasledujúcich prezidentských voľbách podporil kandidatúru Roberta Fica. Toho však v druhom kole porazil Andrej Kiska.
O konci svojho volebného obdobia povedal v rozhovore pre agentúru SITA: „Určite z toho nebudem nešťastný, pretože každý jeden človek si musí uvedomiť, že niečo končí. A že to končí, viem dlho. Ja som na to pripravený dlho, musím si dať všetko do poriadku doma, chcem si usporiadať moju knižnicu.“
Pred troma rokmi oslávil Gašparovič 80 rokov. Za svoj život získal viaceré ocenenia ako napríklad Veľkú zlatú pečať – Sigilum Magnum, Veľký rytiersky kríž od britskej kráľovnej Alžbety II., Veľkú reťaz od španielskeho kráľa Juana Carlosa I. a mnohé ďalšie.
