Generácia,
ktorá sa zaujíma

Slovenskí študenti na prestížnej Columbii: ,,Učíme sa 8-10 hodín každý deň, aj cez víkendy.“

Stretli sme sa s tromi slovenskými študentmi – Miškou, Matúšom a Sashom – ktorí sa dostali na jednu z najprestížnejších univerzít na svete, aby nám povedali viac o tom, ako takéto štúdium vyzerá, odkiaľ na to vziať, ale aj aký je pre nich život v New Yorku.

Ako ste sa pripravovali na prijímačky na Columbiu a ako tie prijímačky prebiehajú?

Miška – Prijímačky tu neprebiehali formou prijímacieho pohovoru, ale zasielala som čo najviac podrobný životopis a motivačný list. Musela som aj nahrať video s krátkou odpoveďou na ich otázku a napísať esej na tému “Akým spôsobom tvoj osobný profil dokáže prispieť k rozvoju školy”. Tiež sme potrebovali tri odporúčacie listy.
Matúš – Ja som mal napríklad aj rozhovor. 
Sasha – V USA sú na magisterskom stupni ľudia už starší, majú viac skúseností, nielen známky zo školy. Ten motivačný list je preto dôležitý. Musíš o sebe povedať nejaký príbeh.
Matúš – Pozerali sa do veľkej miery na mimoškolské aktivity, pričom v Anglicku ich predtým zaujímali viac známky a výsledky v škole.

Čo by ste odporučili mladým ľuďom, kde majú začať, aby sa dostali na tak kvalitnú školu?

Matúš – Na to, aby sa niekto dostal na školu takéhoto kalibru, potrebuje mať v prvom rade perfektné známky. Ukázať, že si naozaj motivovaný, mať mimoškolské aktivity, ale aj akademické aktivity a šport. Takéto univerzity veľmi rady dávajú štipendiá na šport ľuďom z celého sveta. Ak je teda človek dobrý v nejakom športe, odporúčal by som mu to rozvíjať. No a angličtina je bez debaty, tá musí byť perfektná.
Sasha – Ivy League univerzity nie sú až také dobré v športe. Preto ak si šikovný v nejakom športe a chceš zároveň ísť na dobrú univerzitu, je to ideálna príležitosť. Máš ako dobrý športovec väčšie šance.
Miška – Ja by som povedala, že hľadajú silných individualistov, ľudí, čo z nejakého špecifického dôvodu vystupujú z radu. Robili niečo počas svojej kariéry, čo sa zvyčajne nerobí a rozumejú v širšom kontexte dôležitosti svojich aktivít. Moja rada by nebola veľa mimoškolských aktivít, ale radšej menej, ktorým sa človek venuje naozaj intenzívne. A vedieť, prečo v živote robím to, čo robím. 
Matúš – Američania sú individualistický národ, takže je dôležité mať unikátny príbeh. Ja mám spolužiačku, ktorú v 14-tich rokoch prijali na Stanford a mala už publikované vedecké články, robila balet v Rusku, Amsterdame a Paríži, stretol som tu naozaj veľmi veľa unikátnych ľudí. Napríklad v Anglicku bolo cítiť, že sú všetci ľudia z jedného systému. Sú to veľmi múdri ľudia, majú skvelé známky, ale nemajú také jedinečné príbehy.

Máte tipy a rady, ako takéto štúdium financovať?

Sasha – Sú rôzne štipendiá, ktoré si treba nájsť vo svojej domácej krajine. Ja som Belgičan a Slovák, tak som sa na štipendiá hlásil v oboch krajinách. Belgicko napríklad nemalo pre takých študentov skoro nič, iba jednu nadáciu. Keď ťa na Columbiu príjmu, automaticky ťa posudzujú aj na štipendium, ale tie štipendiá nie sú príliš vysoké.
Matúš – Všeobecne americké školy dávajú svoje štipendiá najmä domácim študentom a na bakalárskom stupni.
Miška – Byť zahraničný študent a na magisterskom stupni je asi najhoršia kombinácia, akú môže človek mať. 


Matúš – Treba si nájsť zoznam štipendií na Slovensku, máme napríklad Fulbright štipendium, štipendium Martina Filka, potom sa dá samozrejme vziať pôžička, sú aj rôzne súťaže alebo si môžete nájsť program, ktorý je lacnejší, či trvá iba jeden rok namiesto dvoch. 
Miška – Ja mám štipendium Martina Filka, ktoré pokrýva náklady na školné, ale aj cestovné, aj na život tu, preplácajú tiež zdravotné poistenie. Určite to treba vyskúšať, lebo je to skvelá príležitosť. Je tam podmienka, že sa človek po štúdiu musí na tri roky vrátiť a pracovať pre slovenskú vládu. Ak to človek nesplní, môže si dohodnúť splátkový kalendár a peniaze vrátiť.
Sasha – Ja náklady na školu pokrývam z veľkej časti pôžičkou od banky. Tri roky predtým som už pracoval, tak som si niečo ušetril. Tiež budem ďalší semester pracovať na campuse, čo je dovolené a sú to celkom fajn peniaze, za semester dostanem 6000$.

Ako vyzerá bežný deň študenta na Columbii? Koľko sa učíte?

Sasha – Pre mňa to bol celkom šok, lebo v Anglicku som sa až tak nenamakal. Tu pracujem každý deň, aj cez víkendy, aspoň 8 hodín. Máme veľa deadlinov, každý týždeň nejaké.
Miška – Zas to nie je tak intelektuálne náročné štúdium. Náš program je stavaný do veľkej miery na hard skills a máš veľa zadaní, ako na strednej škole. Veľa sa človek učí, ale nie je to taký hĺbkový výskum ako na univerzite v Británii. Preto sa mi páči kombinácia vyštudovať bakalára v Británii a magistra v USA. Človek má potom dobré výskumné schopnosti, ale aj hard skills, vďaka čomu dostane skvelú prácu.
Sasha – Štúdium tu je celé postavené na tom, aby si potom dostal čo najlepšiu prácu.
Matúš – Mne ten systém tu pripomína slovenskú strednú školu, lebo máme veľa skúšok, veľa deadlinov, pričom v Anglicku sme mali napríklad len dve veľké eseje za semester.
Miška – Ja som chodila do Sučian na gymnázium a musím povedať, že medzi Sučanmi a Columbiou nie je veľký rozdiel (smiech). Máme tu veľa hodín týždenne, veľa domácich úloh a zadaní. Každý deň sa učím tak 8-10 hodín.

Ako vyzerajú internáty na Columbii?

Matúš – Internáty sú tu veľmi dobré, samozrejme sme v New Yorku, takže izby sú menšie. Majú gaming room s modernými počítačmi, ping pongovými stolmi. V USA je veľmi populárne bývať s niekým ďalším na izbe, majú radi spolubývajúcich. Ak niekto ale chce, sú aj samostatné izby a zdieľajú len kúpeľňu.

Ako hodnotíte vzťahy a kamarátstva na škole? Vidíte rozdiel medzi Američanmi a ostatnými ľuďmi z celého sveta?

Miška – Ja som mala kultúrny šok, keď som sem prišla. A ešte stále mám. Pre mňa sú Američania kultúrne veľmi iní ako Európania, lebo sú veľmi otvorení, ku všetkému sa radi vyjadrujú, krátku vetu dokážu natiahnuť na nekonečne dlho. Stále si na to snažím zvyknúť. Ďalším prekvapením bolo, že v našom odbore je vekový priemer 27-28 rokov a čakala by som, že to už budú upokojení ľudia, ktorí sa chcú učiť. Ale naopak, sú ešte nevybúrení a snažia sa užívať si ten študentský život naplno.

Ako vyzerá bežná hodina na Columbii? Je to len prednáška alebo skôr diskusia a aké veľké sú “triedy”, v ktorých fungujete? 

Matúš – Všetko sú to semináre, kde nás je najviac 15, takže na každý sa treba pripraviť, pretože profesor sa pýta otázky a máme diskusie. Američania radi rozprávajú, takže sú všetci aktívni a zapájajú sa.

Aj vás hodnotia podľa toho, koľko sa zapájate?

Matúš – Áno, je to všetko známkované, aj dochádzka, aj participácia. Musím ale povedať, že bakalári majú najmä prednášky vo veľkých miestnostiach, takže tam je to iné.

Aký je pre vás život v New Yorku mimo školy?

Matúš – Mne sa New York veľmi páči, predtým som študoval na St. Andrews v maličkom mestečku v Škótsku, čo je obrovský rozdiel. Práve preto som tu prišiel. Oproti Anglicku tu ľudia nie sú takí slušní, ale takisto sa hovorí ‚They are not nice, but they are kind‚. Newyorčania pre teba urobia dobrú vec, aj keď sa pri tom nebudú usmievať.
Sasha – Pre mňa je to milé prekvapenie, lebo tá atmosféra na campuse je super, mám ho veľmi rád. Žije sa mi tu super. 
Miška – Ja som predtým študovala v Londýne a teraz v New Yorku a bol to pre mňa veľký šok. Londýn je oveľa pokojnejšie mesto, usporiadanejšie, má viac otvoreného priestoru. New York je veľmi intenzívny. Ale ľudia sú tu na to veľmi navyknutí, že všetko je v rýchlom tempe a každý je vo vlastnom svete. Sú tu ale skvelé pracovné príležitosti, reštaurácie, kvalitné múzeá, kultúra, všetko, čo človek hľadá, tu nájde. Určite ale treba zvážiť život v New Yorku. Ja som tu nebola predtým, ako som sem prišla študovať a neodporúčam to nikomu. Treba sa prísť pozrieť a skúsiť, či by človeku toto mesto vyhovovalo.

Vidíte svoju budúcnosť aj na Slovensku?

Matúš – Máme víza, ktoré nám umožnia pracovať v USA jeden rok po skončení štúdia, prípadne maximálne 3 roky po skončení štúdia, ak študujeme STEM odbory (pozn. autorky: odbory vo vede, technike, inžinierstve). Je veľmi ťažké si nájsť prácu na tak krátku dobu. Dlhodobo je ťažké tu zostať, lebo by ťa tá firma musela sponzorovať a ešte aj potom ťa musia vyžrebovať v lotérii o pracovné víza.
Sasha – Moji rodičia žijú stále v Prahe a viem si celkom dobre predstaviť žiť aj tam.
Miška – Ja mám dve línie toho, čomu sa chcem v budúcnosti venovať a ešte v tom nemám celkom jasno. Na jednej strane som sa venovala témam politickej participácie, občianskej participácie, demokratického rozvoja vo V4. Ťahá ma teda prispieť k Slovensku, ale veľmi ma ťahá aj téma demokratického rozvoja v Afrike a chcela by som precestovať Afriku.
Matúš – Mne je jedno, kde budem žiť, pokiaľ sa mi bude práca páčiť. Môže to byť pokojne aj v Bratislave, Košiciach alebo Žiline.

Reklama

Vyber si viac z Lifehacking

Aj vďaka vám vieme vytvárať obsah, ktorý mladým ľuďom pomáha pochopiť zložitý svet. Podporte našu tvorbu.

alebo