Slovensko dnes oslavuje 30 rokov samostatnosti, no spomienka na Československo je v mysliach ľudí ešte stále veľmi čerstvá. Ako vnímajú Slováci rozdelenie po 30-tich rokoch a čo na to hovorí sociológ Michal Vašečka?
Ako ste vnímali rozdelenie Československa ako mladý človek?
Priznám sa, nebol som nadšený z rozhodnutia deliť Československo. Nebudem si vymýšľať. Veľmi aktívne som sa vložil do toho, aby sme sa snažili viacerí zachrániť Československo.
Tých dôvodov bolo veľa. Prvá bola rodinná história. Ono koniec-koncov takto to bolo vo všetkých rodinách. Rodiny, ktoré boli prísne federalistické, videli sa v Československu, boli na to zvyknuté, tie neboli nadšené. Naopak, bolo veľa ľudí, ktorí mali vo svojej rodinnej histórii už skúsenosť so samostatnosťou z rokov 1939 – 1945. Čechov síce mali radi, no nevideli v tom nejaké výnimočné prepojenie. Spoločnosť bola rozdelená, tak ako dnes.
Ja som patril k tým, ktorí mali Československo radi. Mysleli sme si a oprávnene, že Slováci získavali veľa spojenectvom s Českom a s Čechmi. Česi veľmi pomohli Slovensku svojou prítomnosťou, svojimi investíciami, či už priamo finančne alebo aj do kultúrneho kapitálu Slovenska.
Po druhé, myslel som si, že rozbíjanie Československa nie je najšťastnejším spôsobom ako do budúcna meniť geopolitiku strednej Európy. To sa koniec-koncov prejavuje dodnes. Československo bola krajina, ktorá bola geopoliticky ukotvená viac na Západe. Dnes Slovensko identitne vajatá medzi Západom a Východom. Sme identitne neukotvení a to je aj výsledok delenia.
Po tretie, bol som za udržanie Československa, pretože sme boli silná značka. Celý svet poznal Československo a veľmi ľahko sa vyvážali aj československé produkty.
Dnes ten príbeh Československa ďalej pokračuje v Českej republike a Slovensko má problém s brandom. Slovensko nie je tak silná značka ako bolo Československo.
Po štvrté, mnohí sme mali pochybnosti o slovenskej samostatnosti nie pre samostatnosť. To sme si vedeli v skutočnosti veľmi ľahko predstaviť. Mali sme pochybnosti kvôli ľuďom, s ktorými táto samostatnosť prichádzala. Ona prichádzala s ľuďmi veľmi autoritársky orientovanými, ktorí mali veľmi zvláštne predstavy o demokracii, o ľudských právach – tie nemali takmer žiadne.
Pokiaľ samostatnosť prichádza s nejakým étosom – étosom oslobodenia, étosom rozvoja ľudských práv, étosom rozvoja demokracie, tak sa s tým veľa ľudí veľmi ľahko stotožní. Ak je to inak, tak majú ľudia minimálne pochybnosti. Ja som patril k tým, ktorí mali pochybnosti.
Zmenil sa váš názor na rozdelenie po 30-tich rokoch?
Po 30-tich rokoch sa to, samozrejme, zmenilo. Slovensko má dnes obrovské problémy, je to krajina, ktorá skôr stagnuje. Nepadá, ale rozhodne začala stagnovať. To sme spôsobili my.
Nie je to žiadna veľká konšpirácia. Slovensko nemá žiadnych veľkých zásadných nepriateľov. Všetko, čo sa nám nedarí, sa nám nedarí kvôli nám samotným.
Po 30-tich rokoch je Slovensko v princípe úspešný projekt.
Keď niečo hodnotíte, musíte si vždy stanoviť indikátory. Indikátormi môžu byť – členstvo v Európskej únii, členstvo v NATO, členstvo v OECD medzi najrozvinutejšími krajinami sveta, členstvo v Schengene, členstvo v eurozóne a tam všade Slovensko je.
Všetci vieme, že máme svoje chybičky krásy. Právny štát – to budeme ešte nejakú chvíľu budovať. Predstava ľudských práv pre všetkých, to je zdá sa vec, ktorej nie všetci rozumejú napriek tým 30-tim rokom. Je to, ako sa v angličtine hovorí, work in progress.
Práve preto, že Slovensko je úspešný projekt, tak plakať nad tým, že Československo už nie je, je nezmyselné. Obidve krajiny bývalého Československa sú úspešné.
Protiargument je ten, že je vysoko pravdepodobné, že by boli úspešné aj spolu. To už však dnes nezistíme. Čiže to je už len také rozmýšľanie, čo by bolo, keby bolo.
Čo získalo a stratilo Slovensko oddelením od Česka?
To je tak ako v živote, vždy, keď sa rozhodnete pre niečo zásadné, tak niečo strácate a niečo získavate. To je napríklad ako keď sa mladí ľudia rozhodnú opustiť krajinu, kde sa narodili a všetci bez výnimky niečo získavajú a niečo strácajú.
My sme niečo stratili a veľa získali. Slovensko sa emancipovalo, prvýkrát v histórii Slovensko začalo budovať svoju štátnosť na demokratických princípoch, na slušných základoch právneho štátu. Sú s tým problémy, nikto to neskrýva a viacerí by sme to radi videli ešte trošku inak, ale nemáme si čo vyčítať.
Boli by ste dnes za obnovenie Československa?
Keby to dnes padlo s plnou vážnosťou, priznám sa, bol by som proti práve preto, že dnes sme súčasťou Európskej únie a našou úlohou, cieľom a potrebou je rozvíjať naše vzťahy primárne vo vnútri strednej Európy, v našom prípade je to V4.
Sme súčasťou Európskej únie a iba ako súčasť Európskej únie môžeme niečo dosiahnuť.
Malá, 5 a pol miliónová krajina nemá v tej veľkej konkurencii žiadnu šancu.
My sme ako Európska únia skutočne gigant – politicky, športovo, ľudskoprávne. Je to vo všeobecnosti najlepšie miesto na život, ale pokiaľ zostaneme v tých našich malých hraniciach národných štátov, zrazu sa veľa tých príležitostí rozplynie.
Československo je pekná spomienka, ale už je to iba spomienka.
