Generácia,
ktorá sa zaujíma

Nezaujímajú nás už ani príbehy umierajúcich. Čo je to informačná presýtenosť?

Obrovskému množstvu informácií je človek v 21. storočí vystavený každý deň.  Z každej strany sa na nás valia informácie. Aktuálne udalosti, novinky z politiky, ale aj obsah na Instagrame, TikToku či Facebooku. Pokiaľ získavame veľa informácií naraz, môže to na nás pôsobiť zahlcujúco. Tento fenomén sa volá informačná presýtenosť.

Prečo ľudia prestávajú sledovať médiá?

Ako sa prejaví takáto informačná presýtenosť? Môžeš sa cítiť paralyzovaný, nahnevaný alebo rezignuješ k novým informáciám.

„Z posledného prieskumu Digital News Report Institute vieme, že skoro štyria z desiatich ľudí sa vyhýbajú správam v nejakej forme. Napríklad, niektoré témy nesledujú, prestali sledovať médiá alebo obmedzili čas sledovania informácií. Niektorí taktiež nesledujú správy po zobudení alebo pred spaním lebo vedia, žeby im to narušilo deň či spánok. Tieto javy sledujeme v rôznych oblastiach a sú celkom zásadné. Štyria z desiatich ľudí nechcú vedieť, čo sa deje,“ hovorí editor Denníka N Filip Struhárik.

✨ Ak sa ti nechce čítať, pozri si VIDEO:

Vníma to ako problém nie iba pre média, ale taktiež pre spoločnosť. Dôvodov, prečo sa to deje, je viacero. Ľudia v prieskumoch tvrdia, že sa pri čítaní správ cítia frustrovaní, deprimovaní a majú horší pocit zo svojho vlastného života. Taktiež sa ľuďom nepáči, že mnoho správ je negatívnych, škandalóznych a obsahujú veľa konfliktu. V prieskumoch ľudia hovoria, že im vadí takýto obsah, no zároveň štatistiky ukazujú, že to sú správy, na ktoré najčastejšie klikajú a ktoré najviac pútajú ich pozornosť.

„Ďalším faktorom je, že dnes sú správy všadeprítomné. Kedysi sme správy pozerali večer v televízii, čítali noviny alebo počúvali správy v rádiu v aute, ale dnes na vás vyskakujú správy neustále. Ľudia majú pocit, že sú informáciami zaplavení,“ uvádza Struhárik.

Takéto mentálne preťaženie je problémom, o ktorom sme sa viac porozprávali so psychológom Dušanom Ondrušekom. 

„Ľudia sú bombardovaní príliš veľa informáciami. Je to vysoko nad kapacitu, ktorú dokáže človek znášať. Sociálne siete priniesli nové javy ako napríklad doom scrolling, čiže prehŕňanie sa informáciami, kedy sa ľudia stávajú na informáciách závislými a majú pocit, že musia všetko čítať. Hodiny ostávajú v zajatí toho, že skáču z jednej správy na druhú. Veľmi silno sa tým neurotizujú a posilňujú si tým strach,“ opisuje psychológ.

Takéto správanie prerastá až do závislosti, kedy máme pocit, že informácie musíme prijímať neustále. Veľkú rolu zohráva aj pocit, že o niečo prídeme, keď nebudeme neustále sledovať nové informácie.

„Informácie by nemali ovládať nás, ale my ich. Mať kontrolu nad tým, čo si čítame a pozeráme,“ hovorí Ondrušek.

Emotívne a škandalózne správy pútajú pozornosť ľudí. Suché a nudné správy, ktoré sme čítali už stokrát, nás natoľko nezaujímajú.

„Správy, ktoré povedia už tisícikrát niečo, čo vieme, napríklad, že nám hrozí klimatická katastrofa alebo že je na Slovensku ďalší korupčný škandál už možno ľudia nechcú čítať lebo to už čítali veľakrát a nemajú potrebu to vidieť znova a znova,“ dopĺňa Struhárik.

Čo je to falošná informovanosť?

Náš mozog zabúda a zábuda na pomerne veľa vecí, pomerne rýchlo. Nemecký psychológ Hermann Ebbinghaus urobil experiment, kde zisťoval, ako zabúdanie funguje. Z prieskumu mu vyšli tieto veci. Približne 56 % naučeného zabúdame do hodiny, 66 % v rámci dňa a 75 % po 6 dňoch od učenia.

Zdroj: giphy.com

Aj vďaka zabúdaniu dokážeme množstvo informácií, ktoré sa na nás valia, selektovať, no tento spôsob nestačí. 

Informačná presýtenosť sa deje aj napriek tomu, že z médií k nám prúdia veľmi podobné až rovnaké informácie.

Prijímanie rovnakých informácií z rôznych zdrojov vedie k falošnej informovanosti. Informácie samé o sebe nie sú falošné, no falošný je tvoj pocit, že vieš o danej téme všetko. 

Po príklady nemusíme chodiť ďaleko do histórie. Stačí si spomenúť na pandémiu Covid-19. Slovensko prešlo prvým veľkým testom v boji nielen s pandémiou, ale aj s obrovským množstvom informácií. Korona nám už pomaly vypadávala aj z chladničky.

Počuli sme o nej z rádia, z novín, z telky, z facebooku, z instagramu, z tiktoku, z billboardov, z dedinského rozhlasu, z obchodu, od rodiny, kamarátov, konšpirátorov, no proste to všadiaľ.

Stali sme sa informačne presýtení a všetci sme sa s tým vyrovnávali po svojom.

Niekto média prestal sledovať úplne, niekto hltal každú novú informáciu a update, niekto komentoval každý príspevok Ministerstva zdravotníctva SR s nedôverou k vakcínam a opatreniam. 

V komentároch, ktoré prakticky odzrkadľovali to, čo sa dialo aj v realite, vystupovali dva typy ľudí. Samozvaní odborníci:

A ľudia, ktorí týchto odborníkov brali s nadhľadom:

Tento jav je v podstate vedľajším príznakom informačnej presýtenosti. Na internete bolo mnoho informácií. Mohli sme si dokonca vybrať tábory – verím v to, že pandémia existuje, alebo neverím. Verím že očkovanie pomáha, alebo neverím. Verím, že očkovaním nám dajú do tela čipy, alebo neverím. Proste, mohli sme si vybrať čomu budeme veriť, čo si budeme čítať a komu budeme nadávať. 

Samozvaní odborníci sa oháňali aj vedeckými štúdiami. Tieto štúdie boli reálne a o ich výsledky často písali štandardné médiá. Ľudia preto nerozumeli tomu, že lekári nekonali na základe týchto štúdií a nenaordinovali na chorobu to, čo si prečítali na internete. 

„V období koronavírusu bolo veľmi vidieť, ako médiá na Slovensku nevedia kriticky spracovať vedecké výskumy a publikovali jedno cez druhé. Veľa z nich nebolo ani z hodnoverných zdrojov. Pri mnohých sa ukázalo, že nemali vôbec žiadne uplatnenie v praxi,“ hovorí biomedicínska vedkyňa Alena Potočárová.

V momente, keď médiá publikovali informáciu o novom lieku, to u čitateľov mohlo vyvolať nádej a išli si liek kúpiť. Ako príklad uvádza vedkyňa problém s Ivermectinom.

„Nejaký lekár povedal, že by mohol mať účinok na liečbu covidu. Médiá tomu dali hodnotu, čo spôsobilo, že veľa ľudí si Ivermectin kupovalo. Takéto bizarné veci sa diali počas celej pandémie. Možno práve vtedy sme zistili, že aj na vedecké články sa treba vedieť pozerať kriticky,“ spomína.

Náš záujem klesá

Podobnú situáciu zažívame v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Od 24. februára 2022, kedy dopadli prvé bomby na Kyjev, Mariupol, Charkov a ďalšie ukrajinské mestá, začali médiá vo veľkom informovať o každej veci, ktorá sa udiala.

Vojnu sme prežívali naplno a stala sa súčasťou našich životov.

Množstvo informácií zase dosiahlo úroveň ako na začiatku pandémie. Dlho na seba nenechali čakať ani samozvaní odborníci, ktorí plynulo presedlali z pandémie na vojnu. 

Pocit falošnej informovanosti v nás vzrastá v takýchto extrémnych prípadoch rýchlo. Na čo však zabúdame, je fakt, že médiá nám ponúkajú podobné až rovnaké informácie. Častokrát skĺznu po povrchu, no hlbšie súvislosti a geopolitickú situáciu nevysvetlia tak, aby sme celému problému rozumeli skutočne a do hĺbky. Média síce problém do hĺbky poznajú, no keď ho potrebujú vtesnať do 5 minútovej reportáže, nie je šanca pokryť tému komplexne.

Aj takéto silné témy ako pandémia a vojna sa po čase vytrácajú zo záujmu, o čom svedčia aj čísla.

Na web stránke Google Trends, ktorá analyzuje popularitu vyhľadávaných výrazov v Google prehliadači, vypočítala, že vrchol záujmu o vojnu bol v marci 2022. Po tomto mesiaci záujem klesol až o 80 % a tam sa viac-menej stabilne udržiava.

Zdroj: Google Trends

Nezaujímajú nás príbehy umierajúcich

Aj strata záujmu o informácie je dôsledkom informačnej presýtenosti. Profesor psychiatrie na Harvarde Richard F. Mollica vysvetľuje tento jav ako znecitlivenie. Mnoho strašidelných informácií o pandémii a neskôr o vojne, príbehy umierajúcich či možnosť rozšírenia vojny aj na územie Slovenska, nás viedli k hyperaktívnemu prístupu k správam. Chceli sme navnímať všetko a naraz. Po čase sa však myseľ vyčerpala neustálym strachom a to viedlo k jej znecitliveniu

„Stávame sa menej citlivými aj na veľmi dôležité informácie o tom, ako ľudia trpia počas vojny. Na jednej strane je to smutné, na druhej strane je to pochopiteľné, že si ľudia chránia svoju odolnosť v tom, koľko informácií znesú,“ hovorí psychológ Ondrušek.

Takéto znecitlivenie môže trvať aj dlho po tom, čo nás prejde najväčší strach.

„Dokonca sa niekedy hovorí aj o takzvanej sekundárnej traume. Vytvárame si traumu alebo ťažké prežívanie niečoho kvôli tomu, že sa príliš pesimisticky pozeráme na budúcnosť,“ upozorňuje psychológ.

Pri porovnaní, ako jednotlivé generácie ľudí vnímajú informácie, z toho najhoršie vzišla generácia Z, ktorá má okolo 20 až 23 rokov.

„Generácia Z má najviac pesimistické vnímanie budúcnosti, najväčšie obavy, či katastrofické myslenie,“ konštatuje Ondrušek.

Ako sa vyhnúť informačnej presýtenosti?

Na to, aby si nebol zahltený informáciami,potrebuješ byť proaktívni v tom, ako pristupuješ k obsahu na internete aj v iných médiách. Rozhodne ti neprospieva bezmyšlienkovite čítať každú informáciu, ktorá na teba vyskočí na sociálnych sieťach. 

Zdroj: Canva

Namiesto toho si skús vytvoriť syto, ktoré bude pozostávať z troch krokov, o ktorých hovorí americký akademik a spisovateľ Cal Newport v knihe Digitálny minimalizmus. 

V prvom kroku si treba uvedomiť, čo potrebuješ a čo máš iba ako rozptýlenie. Potrebuješ mať na ruke hodinky, na ktorých ti neustále naskakujú notifikácie? To isté sa týka aj aplikácii v mobile. Je dôležité spraviť si poriadok a nastaviť priority, aby ťa všetky informácie nezahltili.

V druhom kroku si skús položiť otázku: Koľko času reálne potrebujem venovať technológiám a koľko im reálne venujem? Pri používaní internetu strácame pojem o čase. Chcú, aby si im venoval či venovala svoj čas, lebo čas sú peniaze. 

Optimalizovať svoj čas na internete môžeš rôznymi krokmi. Vypni si notifikácie a premaž účty, ktoré skutočne nepotrebuješ sledovať. Ak máš follownutých napríklad 900 stránok, nie je reálne všetok ten obsah skonzumovať a nebyť presýtený prázdnymi informáciami.

Skús si vyselektovať iba účty, ktoré ti naozaj niečo do života prinášajú. Takisto to sprav aj s ostatnými sociálnymi sieťami a tiež s médiami.

V poslednom kroku je dôležité vedieť, prečo používaš technológie. Ísť na internet bez cieľu je ako ísť do obchodu bez nákupného zoznamu. Pravdepodobne sa z takéhoto nákupu vrátiš s jedným toaleťákom, fľašou vína, margotkou a treskou. S nákupným zoznamom nakúpiš rýchlejšie, efektívnejšie, získaš to, čo skutočne potrebuješ a neminieš peniaze na zbytočnosti. To isté platí aj pri používaní technológií. 

Vedomé konzumovanie informácií, ktoré si vyberieš a chceš sa o nich naučiť viac, ti v konečnom dôsledku prinesie poriadok v hlave a chuť spoznávať stále nové veci.

telekom nadacny fond

Video vzniklo vďaka podpore Nadačného fondu Telekom.

Zdroj titulnej fotografie: Canva – koláž Zmudri G

Video: Martina Bolibruchová

Reklama

Vyber si viac z Tech&Digi