Mária mala 21 rokov. Na námestie, kde sa konal protest, sa nedostala. Meškala a keď prišla, polícia už na dav útočila obuškami, vodnými delami a kropiacimi autami.
Dav pritom policajtov ničím nevyprovokoval, jedine ak svojím pokojom. Provokatéri sa snažili ľudí vyburcovať k nadávkam na režim, no neuspeli. Účastníci Sviečkovej manifestácie sa ďalej iba modlili, spievali, alebo ticho stáli.
To komunisti, pretože tento príbeh sa odohráva na konci minulého režimu, nedokázali zniesť. „Do toho spievajúceho davu ihneď použiť vodné delo,“ počuť na záberoch Štátnej bezpečnosti. Celé video si môžeš pozrieť tu.
Čo presne sa v ten upršaný piatok 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave stalo a prečo tam ľudia ako Mária prišli so sviečkami v rukách aj keď vedeli, že im hrozia obušky a basa?
Aký bol dôvod Sviečkovej manifestácie?
Pôvodne to bola náboženská akcia, ktorú zvolali mladí ľudia z prostredia podzemnej cirkvi, teda katolíci skrývajúci sa pred režimom. K veriacim sa ale pridali aj iné skupiny spoločnosti a prišlo odhadom až 10-tisíc ľudí. Sviečková manifestácia je dodnes symbolom slovenského vzopretia sa za náboženské práva a občianske slobody.
Život v Československu už v 80. rokoch nebol taký prísny ako napríklad v začiatkoch komunistického režimu okolo roku 1950. Vedenie Komunistickej strany v Sovietskom zväze sa zmenilo a všeobecne bolo cítiť akýsi odmäk. Ľudia však stále nemohli verejne vyjadrovať svoje názory, náboženské presvedčenia alebo napríklad voliť, koho chceli.
Veriaci, ktorí nesúhlasili s režimom, sa preto stretávali tajne. O politike sa nehovorilo verejne, ľudia nemohli cestovať na dovolenky, kam sa im zachcelo a nemohli sa dokonca ani obliekať tak, aby príliš vytŕčali z davu.
Veľa vecí, ktoré sú dnes pre nás samozrejmé, bolo skrátka za komunizmu zakázaných. Keď sa dnes stretávame na námestiach a nesúhlasíme s rozhodnutiami politikov, bojujeme proti korupcii alebo protestujeme za svoje práva, tak vlastne robíme niečo, čo bolo v tých časoch úplne nepredstaviteľné.
Manifestácie už v 80. rokoch síce boli oficiálne dovolené, museli sa ale vopred ohlásiť na Okresnom národnom výbore. To bolo niečo, ako dnešný okresný úrad. Sviečkovú manifestáciu oznámil František Mikloško, ktorý bol v tom čase jedným z najznámejších aktivistov tajnej cirkvi.
Organizátori mali všetko vypočítané tak, aby úrady pri dodržaní lehôt manifestáciu nestihli právoplatne zakázať. Napokon síce urobili urýchlené rozhodnutia a podujatie na poslednú chvíľu nedovolili, ľudia sa už o tom nestihli dozvedieť.
V liste ohlásenia napísal Mikloško tri požiadavky:
🕯 vymenovanie katolíckych biskupov podľa toho, ako si to praje Vatikán
🕯 úplnú náboženskú slobodu
🕯 dodržiavanie občianskych práv
Poslednou požiadavkou sa mladí katolíci rozhodli žiadať niečo pre celú spoločnosť, nielen sami pre seba.
Svoj súhlas s týmito požiadavkami mali účastníci vyjadriť tým, že budú v rukách držať zapálenú sviečku.
Vedeli by sme za seba dať aj životy
Mária sa chcela dostať pred Starú budovu Slovenského národného divadla, kde bola základná skupina manifestujúcich, ale už sa jej to nepodarilo. Po rokoch nám porozprávala o svojich zážitkoch, svoje skutočné meno si však nepriala zverejniť.
Členovia vtedajšej polície, známej ako Verejná bezpečnosť, sa už snažili dav rozohnať a rozdeliť ho na dve skupiny. Pred divadlom bolo odhadom 3 000 ľudí, na celom Hviezdoslavovom námestí a v okolitých uliciach pravdepodobne ďalších 7 000, čo je asi toľko, ako plná kapacita Nepelovho štadiónu v Bratislave.
Na tú dobu bolo zhromaždenie takéhoto množstva ľudí nezvyčajné a Sviečková manifestácia dostala prívlastky ako „Prvý verejný protest proti totalite“ alebo „Predzvesť Nežnej revolúcie“.
„Vraveli sme si, že keď nás bude veľa, tak všetci by sme sa do tých Antonov nepomestili,“ spomína Mária. Menom Anton volali veľké policajné dodávky, v ktorých policajti v podobných prípadoch odvážali protestujúcich na výsluchy.
„Všetci sme sa poznali a mali sme pocit vzájomnej jednoty. Vedeli by sme za seba dať aj životy, na výsluchoch sme sa vedeli kryť a nikoho neprezradiť,“ hovorí o nálade medzi mladými z podzemnej cirkvi. Skúsenosť z výsluchov už mala a bola pripravená, že v prípade potreby bude hovoriť nacvičené „neškodné formulky“ o tom, ako len náhodou išla okolo.
Agenti ŠtB by boli najradšej, keby ľudia nadávali
Jediné, čo odlišovalo manifestujúcich od obyčajných okoloidúcich, bola horiaca sviečka. Pršalo, ľudia si ich preto skrývali pod dáždnikmi, ktorými sa snažili potom chrániť aj pred vodnými delami.
Sviečka v ruke bol symbol, ktorým sa dal od manifestujúcich odlíšiť aj agent ŠtB, tajnej polície.
Bolo bežné, že agenti sa votreli do davu, aby niečo vyprovokovali a dali polícii zámienku zasiahnuť.
Mária si napríklad spomína, ako sa jeden z agentov snažil vyvolať skandovanie a začal kričať rôzne vulgárne heslá proti režimu. Dúfal, že sa mu podarí pokojný dav vyburcovať.
„Bolo to také smiešne, ako začal niečo kričať, ale nikto sa k nemu nepridal,“ hovorí Mária. Jeho hlas zanikol pomedzi hlasy ľudí, ktorí sa ďalej pokojne modlili alebo len tak ticho stáli.
Na manifestácii nevystúpili žiadni rečníci, neodzneli žiadne prejavy, nikto neprišiel s transparentmi v rukách. Toto všetko mohli byť totiž slabé miesta. Ak by napríklad agenti ŠtB, ktorá vtedy odpočúvala osoby podozrivé z nejakého občianskeho aktivizmu, zatkli všetkých rečníkov, stretnutie by stratilo význam.
Celá sila takto stála na odhodlaní bežných ľudí, ktorí prišli vyjadriť svoju túžbu po náboženskej slobode a dodržiavaní občianskych práv.
Písali o tom aj v New York Times
Ako sa podarilo zorganizovať takýto obrovský protest a dať každému vedieť, kedy a kam prísť a ako sa má správať bez internetu a sociálnych sietí? A navyše v podstate ilegálne?
O podujatí najskôr informovali rádiá, ktoré vedeli na Slovensko vysielať zo zahraničia a komunisti tak na ne nemali dosah.
Šíreniu informácií o pripravovanej akcii ale pomohli aj samotní komunisti. Noviny aj televízne vysielanie boli totiž plné správ, v ktorých sa hovorilo o politickej provokácii a štátni predstavitelia sa snažili ľudí odradiť od účasti na zhromaždení.
Ľuďom, ktorí už mali neslobody dosť, tak iba dali vedieť, kedy a kam majú prísť. V cele ten večer skončilo 126 z nich, ostatní obišli s pár modrinami.
Policajti, ktorí boli zúfalí z toho, že sa im nedarí ľudí vyhnať z námestia, proti nim napokon použili tvrdú silu. Najmä skupinu pred Slovenským národným divadlom sa snažili vytláčať za pomoci psov, obuškov, služobných áut aj vodných diel.
Ľudia sa snažili aj napriek tomu dodržať pôvodný plán a byť na námestí od 18.00 do 18.30. Posledné minúty nahlas odpočítavali a navzájom sa povzbudzovali, aby nepodľahli tlaku policajtov.
Presne tak. Celé stretnutie trvalo len polhodinu. Odvážne a masové gesto Slovákov si ale všimli v celom svete a o násilnom zásahu policajtov proti pokojnej demonštrácii písali mnohé zahraničné médiá. Článok o dianí v Bratislave sa ocitol aj v New York Times.
Policajti síce zatkli desiatky ľudí a snažili sa ukázať svoju moc, ich zásah už nebol taký brutálny ako v minulosti. Po 25. marci sa tak spoločnosť dozvedela dve správy. Režim už nie je taký silný, aby vedel niečo takéto zastaviť a zároveň, medzi ľuďmi je veľa takých, ktorí túžia po zmene a sú pripravení sa za ňu postaviť.
zdroj titulnej foto: archiv, svieckovamanifestacia.sk
