Rudolf Schuster zvíťazil v našich prvých priamych prezidentských voľbách, čo bol pre slovenskú demokraciu významný míľnik. V druhom kole volieb porazil Vladimíra Mečiara, ktorého kariéru sprevádzalo až príliš veľa káuz, a tak dali ľudia šancu novej tvári. Primátorovi mesta Košice, rodákovi z kováčskeho mesta Medzev, vášnivému cestovateľovi, spisovateľovi a filmárovi.
Prvýkrát rozhodli ľudia
Hoci prvým prezidentom Slovenskej republiky bol Michal Kováč, Rudolfovi Schusterovi sa tiež ušlo prvenstvo. Ako prvý bol zvolený v priamych voľbách.
Do roku 1999 prezidenta nemohli voliť občania, ako to máme teraz, ale iba Národná rada Slovenskej republiky trojpätinovou väčšinou. To sa zmenilo po parlamentných voľbách v roku 1998, kedy Mečiar a jeho hnutie HZDS síce vyhrali parlamentné voľby, no nedokázali zostaviť koalíciu. Novú vládu teda vytvoril Mikuláš Dzurinda a jedným z jej prvých rozhodnutí bola zmena systému voľby prezidenta.
Prvé priame prezidentské voľby boli rozstrelom medzi Mečiarom a Schusterom. Schuster ako kandidát protimečiarovskej koalície v nich napokon získal dôveru 1,7 milióna ľudí, a stal sa tak druhým prezidentom Slovenskej republiky.
Kto to je Rudolf Schuster?
Prezident, ktorý bol v úrade od roku 1999 do roku 2004, sa narodil v kováčskom meste Medzev neďaleko Košíc. Vyštudoval Strednú priemyselnú školu stavebnú v Košiciach a Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave. Dva roky po škole robil v Bratislave, no v roku 1962 sa rozhodol odísť späť na východ a zamestnal sa vo Východoslovenských železniciach.
Vstúpil do Komunistickej strany Československa, v ktorej pôsobil ešte aj rok po Nežnej revolúcii. Robil pre Národný výbor mesta Košice ako podpredseda pre služby a neskôr pre ekonomiku. Medzi jeho najväčšie úspechy v lokálnej politike patrí dvojnásobné primátorovanie mestu Košice. Prvýkrát sa stal primátorom ešte v období socializmu v rokoch 1983 až 1986.
Schuster okrem miestnej košickej politiky riešil aj tú celoslovenskú. Krátku dobu od 30. novembra 1989 do 30. júna 1990 bol predsedom Slovenskej národnej rady za Komunistickú stranu Slovenska. V roku 1990 odcestoval do Kanady, kde do roku 1992 pôsobil ako veľvyslanec Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Chvíľu pracoval aj na Ministerstve zahraničných vecí v Bratislave.
V roku 1994 si ho ľudia opäť vybrali ako primátora mesta Košice a v roku 1999 aj za prezidenta Slovenskej republiky.
Po prvom roku v prezidentskom kresle vážne ochorel
Len rok od začiatku jeho prezidentského obdobia sa Schuster ocitol v ohrození života. Vtedy 66 ročného prezidenta Slovenskej republiky priviezli 14. júna 2000 do nemocnice v kritickom stave. Ešte v ten deň hral tenis, no neskôr skolaboval. Spočiatku jeho problémy nevyzerali až tak vážne. Lekári verili tomu, že sa iba prehrial a preto skončil na pohotovosti. Neskôr zistili, že mu prasklo hrubé črevo. Schuster podstúpil dokopy tri operácie, po ktorých sa jeho stav ešte zhoršil. Dostal dokonca aj pomazanie chorých.
👉 Pomazanie chorých je sviatosť, ktorú veriaci katolíci často vnímajú ako poslednú možnosť uzdravenia ťažko chorých ľudí. Kňazi ju tiež udeľujú ľuďom vo vážnom ohrození života a ľudovo sa jej hovorí aj „posledné pomazanie“.
Lekári dávali prezidentovi 1 % šancu na prežitie. K infekcii žalúdka sa mu pridal aj zápal pľúc a skončil v umelom spánku.
Jeho rodina sa však nevzdávala a zavolala do Bratislavy na pomoc lekára z Rakúska. Ten priletel do Bratislavy 28. júna 2000. V ten istý deň previezli prezidenta vrtuľníkom do Innsbrucku v Rakúsku, kde sa ho lekárom napriek veľmi zlým prognózam podarilo zachrániť.
Počas tohto obdobia ho vláda dočasne pozbavila prezidentských právomocí. Počas mesiaca neprítomnosti si jeho povinnosti medzi sebou rozdelili vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda a predseda parlamentu Jozef Migaš. Schuster sa však dal v Rakúsku dokopy natoľko, že po 30 dňoch začal úradovať ako prezident z Innsbrucku, ešte pred návratom na Slovensko. Po 48 dňoch bol späť na Slovensku.
Choroba však istým spôsobom poznačila jeho ďalšie pôsobenie na poste prezidenta. To, že ho vláda dočasne pozbavila prezidentských právomocí, vnímal ako krivdu a mal pocit, že s ním už nerátali, ako uvádza denník SME.
Ako prezident vrátil parlamentu na prerokovanie až 103 zákonov.
Koncom Schusterovho mandátu vstúpilo Slovensko do EÚ aj NATO
Veľkým krokom pre Slovensko bol vstup do Európskej únie a NATO. Zásluhy na vstupe má najmä vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda, no taktiež Rudolf Schuster, ktorý podporoval toto úsilie.
Na Slovensku vyhlásil doteraz jediné úspešné referendum, ktorého otázka bola:
Súhlasíte s tým, aby sa SR stala členským štátom EÚ?
Za členstvo Slovenska v Európskej únii bolo 92,46 % zúčastnených voličov a proti bolo iba 6,2 %. V tomto referende hlasovalo 52,15 % oprávnených voličov.
Koncom marca 2003 Schuster podpísal zmluvu za vstup Slovenska do NATO (Severoatlantickej aliancie) a v polovici apríla 2003 zase vstup do Európskej únie.
Návštevy v Medzeve z celého sveta vítal s drienkovicou
Schuster bol veľmi hrdý na mesto, z ktorého pochádzal. Počas piatich rokov prezidentského obdobia doňho pozýval návštevy z celého sveta. Na stránke Medzeva kronikár Andrej Gedeon spomína, že ich navštívil napríklad švédsky kráľ Carl Gustav s manželkou Silviou, monacký princ Albert, prezidenti Ukrajiny, Maďarska, Alžírska, Portugalska, Bulharska, veľvyslanci a generálni konzuli ďalších krajín.
👉 Rudolf Schuster založil aj tradíciu sadenia stromov v záhrade prezidentského paláca v Bratislave.
Ďalším symbolom prezidenta Schustera je alkohol vyrábaný z drienky, ktorý sa volá drienkovica. Tento nápoj bol preňho tak typickým, že ho poľský prezident Aleksander Kwaśniewski začal volať Schusterovka.
Drienkovicou ponúkol aj manželku bývalého amerického prezidenta Billa Clintona, političku Hillary Clintonovú, ktorá bola v čase návštevy Slovenska nachladnutá.
👉 V Košiciach zriadil Prezidentskú knižnicu, ktorá obsahuje písomné, rozhlasové, filmové dokumenty, elektronické záznamy, filmy, CD a DVD nosiče, rozhlasové nahrávky, dokumenty a fotografie dávajú jasné svedectvo o jeho živote.
„Vypila poldeci, pozeral som, čo sa s ňou bude diať. Zatriaslo ju, dvakrát sa zhlboka nadýchla, ale ožila a zlepšila sa jej nálada a viac už nezakašľala,“ uviedol pre portál Pravda Rudolf Schuster.
Okrem toho, že prezident rád vítal návštevy zo zahraničia na Slovensku, často on sám cestoval do cudzích krajín. Len rok po tom, čo s vážnou chorobou ležal v umelom spánku a lekári mu dávali minimálne šance na prežitie, sa vydal objavovať Island, Aljašku, Severný pól, Antarktídu, Kamčatku či Čukotku.
Jeho srdcovkou je Brazília
O prezidentské kreslo sa Schuster pokúsil opäť v roku 2004, no v týchto voľbách neuspel. Nedostal sa ani do druhého kola volieb, kde medzi sebou súperili Vladimír Mečiar s Ivanom Gašparovičom.
Po skončení jeho prezidentskej kariéry mu zostalo ešte viac času na objavovanie sveta. Špeciálny vzťah si vytvoril k Brazílii. Záujem o túto krajinu majú Schusterovci v rodine. V rokoch 1927 až 1928 Schusterov otec točil v Brazílii film. Neskôr jeho žezlo prebral Rudolf Schuster, ktorý na tieto miesta zobral aj dcéru, syna, manželku a vnučku.
V novembri 2023 za knihy, ktoré o Brazíili napísal, dostal od prezidenta Brazílskej federatívnej republiky Liuza Inácia Lula da Silva najvyššie štátne vyznamenanie Rád Rio Branco, stupeň Veľkého kríža.
Vášeň k cestovaniu a dobré vzťahy s americkým prezidentom Georgom Bushom, ktoré udržiaval aj po ukončení svojej prezidentskej kariéry ho dostali na 75. narodeniny až na južný pól.
„Do odchodu z funkcie mu ostávalo už len pár dní, keď dal súhlas, že s americkou armádou môžem letieť z Nového Zélandu do Antarktídy a odtiaľ potom aj na južný pól,“ povedal v rozhovore pre Denník N.
Oslávil 90 rokov
Nedávno oslávil Rudolf Schuster 90 rokov, kde mu osobne prišli zablahoželať bývalí prezidenti, súčasná prezidentka aj ďalšie významné postavy slovenskej politickej scény.
Naďalej sa venuje písaniu kníh a cestovaniu. „Chodím na prechádzky a popritom fotím mobilom. Objavujem mikrosvet, čo ma núti chodiť aj po svahoch a kopcoch. Celý Čermeľ mám zmapovaný, vydal som aj knihu Kvety Čermeľa,“ opísal svoj život devädesiatnika Rudolf Schuster v rozhovore pre Denník N.
