Keď v roku 1968 vtrhli do Československa vojská Varšavskej zmluvy, ako prvé obsadili budovy rozhlasu. Mnohí redaktori a redaktorky však napriek tomu informovali do poslednej chvíle.
„Vážení poslucháči, zostaňte pri svojich prijímačoch.“ Zaznel z nočného vysielania 21. augusta 1968 hlásateľ Vladimír Fišer.
Po niekoľkominútovej pauze sa ozvali znepokojivé slová: „Vojská Sovietskeho zväzu, Poľskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky, Maďarskej ľudovej republiky a Bulharskej ľudovej republiky prekročili štátne hranice…“
V tú noc sa začala okupácia Československa, po ktorej prišlo obdobie normalizácie, teda sprísnenia komunistického režimu, ktoré skončilo až jeho pádom v roku 1989.
Invázii predchádzalo uvoľnenie režimu nazývané Pražská jar. Viac o nej aj o samotnej okupácii vojskami Varšavskej zmluvy sa dozvieš v tomto videu 👇
V tejto chvíli nás obsadzujú príslušníci sovietskej armády
Dôležitú rolu pri okupácii zohrali médiá. Rádiový prijímač bol v tom čase najrozšírenejším prostriedkom masovej komunikácie a rádio tak bolo najvplyvnejším médiom v krajine. Bol to práve Československý rozhlas, ktorý o nej informoval ako prvý.
Napriek tomu, že jeho vtedajší riaditeľ prikázal vypnúť vysielanie, redaktori a redaktorky sa o pár hodín začali ľuďom znovu prihovárať.
Spolu s Československou televíziou zdôraznili, že stoja za prezidentom Ludvíkom Svobodom a československou vládou s lídrom Alexandrom Dubčekom. Vyzývali ľudí, aby zachovali pokoj a skúsili s okupantmi diskutovať. Informovali aj o tom, ako postupuje invázia a čo je nebezpečné robiť.
Pobočky Československého rozhlasu v mestách po celej krajine však postupne začali obkľučovať vojaci a tanky. V Prahe dokonca ostreľovali budovu ostrými nábojmi. Budovu rozhlasu chránili vlastnými telami aj občania, viacerých z nich vojaci zabili. V Bratislave okupačné vojská obsadili budovu rozhlasu skôr, ako sa stihli občania spamätať a jednoducho vytrhli káble.
„Milí priatelia, a zdá sa, že toto bude už posledná výzva, ktorou sa na vás obraciame, pretože v tejto chvíli nás obsadzujú príslušníci sovietskej armády,“ rozlúčili sa v bratislavskom štúdiu krátko predtým, než vojaci zrušili vysielanie.
Keď bolo vysielanie v Prahe, Bratislave a iných mestách úplne prerušené, redaktori a redaktorky hlásili správy cez vysielačky zo svojich domov, alebo posielali správy do štúdia v Hradci Králové, kde sa podarilo vysielanie udržať.
Bývalá hlásateľka Dagmar Hazdrová v rozhovore pre Aktuálně.cz spomína, ako vysielala 52 hodín vkuse z pivnice rozhlasu a pred streľbou ju chránili liatinové pláty na okne.
Napriek snahe a výzvam zamestnancov a zamestnankýň Československého rozhlasu a napriek všeobecnému odporu obyvateľov, nastalo po príchode okupačných sovietskych vojsk v celom Československu obdobie normalizácie a s ním aj obnovenie cenzúry médií. Tentokrát však bola ešte prísnejšia, ako pred Pražskou jarou. Komunistický režim sa po krátkom uvoľnení totiž potreboval dostať naspäť do tvrdého „normálu”.
Viac o tom, čo sa odohrávalo v rozhlase počas okupácie si môžeš pozrieť aj vo filme Vlny, ktorý práve beží v kinách.
Čo sa stalo s médiami počas normalizácie?
Už pri vpáde vojsk Varšavskej zmluvy bolo vysielanie prerušované. Médiá nemohli používať výrazy ako invázia, okupácia a informovať o obetiach ani škodách, ktoré vojaci spôsobili.
Pár dní od invázie bol znovu zavedený cenzorský úrad. Cenzúra sa najviac týkala rozhlasu, odkiaľ prepustili viac ako 800 zamestnancov/kýň, ktorých považovali za nepohodlných pre režim a nahradili ich viac oddanými ľuďmi.
Na niekoľko rokov zmizlo pre istotu aj živé vysielanie. Rozhlas začal vysielať hlavne programy, ktoré ospevovali režim a mnohé osobnosti, ktoré boli predtým bežnými hosťami v televízii alebo rozhlase, už neboli vítané. Program začal byť viac počúvateľný až v 80. rokoch.
K necenzúrovaným správam, alebo západnej hudbe sa ale dalo dostať, ak občania cez klasické rádio zachytil rozhlasovú stanicu zo zahraničia. Niektoré boli aj priamo určené pre ľudí v sovietskom bloku a vysielali v jazykoch týchto krajín. Napríklad rádio Slobodná Európa alebo Hlas Ameriky vysielali z USA a krajín západnej Európy a pracovali v ňom aj ľudia z Československa. Aby bola čo najmenšia šanca zachytiť signál z takéhoto rádia, štát prerušoval vysielanie rušičkami signálu.
Čo je to vlastne cenzúra médií?
Cenzúra je zjednodušene kontrola a obmedzenie šírenia informácií. Môže sa týkať médií, ale aj umenia či školských osnov. Cieľom cenzúry je utajiť názory a fakty, ktoré autorita ako napríklad štát či vládnuca strana, považuje za škodlivé, urážlivé, alebo sa obáva, že by mohli ohroziť jej postavenie.
Ja každý zásah do zverejňovaného obsahu porušením slobody slova?
Regulácie, alebo moderovanie niektorých myšlienok či internetových diskusií nie sú vždy zlé. Hlavne ak obmedzujeme príspevky, ktoré vyzývajú na porušovanie ľudských práv, sú nenávistné, extrémistické, alebo šíria dezinformácie a konšpirácie. Cenzúra naopak neobmedzuje šírenie klamstiev, ale šírenie pravdy.
Ako vyzerala cenzúra médií pred okupáciou? Toto boli kľúčové momenty:
🚫 Február 1948 – v Československu sa dostala k moci Komunistická strana. Zatiaľ neexistuje žiadny cenzorský úrad a tlačené médiá sú cenzurované cez dosadených ľudí, ktorým sa hovorí kádre. Ich úlohou je, aby sa do tlače nedostali materiály, ktoré by kritizovali, alebo spochybňovali Komunistickú stranu.
Viac o tom, ako sa dostala Komunistická strana k moci sa dozvieš tu 👇
🚫 Rok 1953 – vzniká cenzorský úrad, oficiálne nazvaný Hlavná správa tlačového dozoru. Funguje až do jari 1968. Už necenzuruje len knihy, časopisy a noviny, ale aj rozhlasové vysielanie, kroniky a aj veci ako úmrtné oznámenia. Redaktori a redaktorky môžu vydávať a čítať len schválené správy a reportáže. V rádiu sedáva aj cenzor s preventívnym tlačítkom, ktorým môže vypnúť celé vysielanie. V 60. rokoch však prichádza postupné uvoľnenie tejto cenzúry s jej dočasným zrušením koncom februára 1968.
🚫 August 1968 – do Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy. Cenzorský úrad je po pauze znovu obnovený a pracuje až do jari 1990, teda do pádu Komunistického režimu.
Prečo je pre totalitné režimy dôležitá cenzúra médií?
Podľa niektorých mediálnych a psychologických teórií môžu médiá ovplyvňovať zmýšľanie, postoje a správanie ľudí. Autoritárski vodcovia a vodkyne sa preto cez ne snažia presadiť svoje názory a hodnoty a naopak obmedziť tie médiá, ktoré by mohli šíriť iný pohľad a spochybňovať ideológiu, ktorú presadzujú. Kriticky zmýšľajúci ľudia by sa totiž mohli postaviť režimu a to je niečo, čo si autoritársky líder/ka len tak nenechá.
Môžem si hovoriť, čo chcem. Ako vyzerala sloboda prejavu za socializmu? – Zmudri G
Pre totalitný režim je dôležité aj zahmlievanie informácií. Napríklad haváriu v jadrovej elektrárni Černobyľ na území dnešnej Ukrajiny úrady aj médiá dlho tajili, aby nevykreslili negatívne Sovietsky zväz, ktorý elektráreň prevádzkoval.
Deje sa cenzúra aj dnes?
Cenzúra médií sa deje aj dnes a nemusí ísť len o krajiny s totalitnými a autoritárskymi režimami ako je Rusko, Čína, Severná Kórea, alebo Venezuela.
Napríklad v Maďarsku je už niekoľko rokov porušovaná sloboda tlače v dôsledku zákonov vlády premiéra Viktora Orbána. Tá napríklad pokutami za nevyvážené spravodajstvo zasahuje do slobody médií. Niektorí novinári/ky a editori/ky (to sú tí, čo fakticky kontrolujú text a občas vymyslia aj nadpis) svoje výstupy preto radšej autocenzurujú, teda samocenzurujú ešte pred publikovaním, aby sa takejto pokute vyhli.
Novinári a novinárky alebo editori a editorky môžu správy a reportáže cenzurovať aj v demokratických krajinách. Napríklad majiteľ novín môže na nich cez nadriadených tlačiť, aby kvôli jeho ekonomickým, alebo politickým záujmom informovali o určitej udalosti v jeho prospech. Prípadne, aby o niektorých témach neinformovali vôbec a vyhýbali sa im, aby nenahnevali vládu, s ktorou môže majiteľ uzatvárať obchody cez svoje iné firmy.
Aj preto sú dôležité verejnoprávne a nezávislé médiá, ktoré sú financované hlavne od predplatiteľov a predplatiteliek alebo zo štátneho rozpočtu tak, aby bolo toto financovanie nezávislé od aktuálnej vlády.
Zdroj titulného obrázku: Český rozhlas/Jiří Štamfest, Canva
