Zaujíma ťa, koľko Slovákov chodí po chodbách európskych inštitúcií, aká je úloha vysokopostavených slovenských úradníkov a úradníčok a ako vyzerá rozhodovanie o našej budúcnosti? Je to naozaj o nás bez nás? Pýtali sme sa Slováka Petra Javorčíka, ktorý v EÚ dohliada na stretnutia na najvyššej úrovni.
„Ako sa hovorí, v Európskej únii je to o našej rozmanitosti. Každá krajina je iná, ale zároveň máme ako Európania veľa spoločného. Ide o to, aby sme na rokovaniach podporili práve to spoločné,“ opisuje Peter Javorčík zasadnutia Rady Európskej únie, kde pomáha 27 členským krajinám EÚ dohodnúť sa na zložitých otázkach.
V Rade EÚ zastáva pozíciu generálneho riaditeľa a má na starosti oblasti dopravy, energetiky, životného prostredia aj vzdelávania. Pôsobí v Bruseli, no väčšinu života prežil na Slovensku, kde chodil na vysokú školu a neskôr aj pracoval. Najprv študoval na strojníckej fakulte, no po Nežnej revolúcii sa začal venovať medzinárodným vzťahom a európskemu právu. Robil na Ministerstve zahraničných vecí SR a posledné tri roky pracuje pre Radu Európskej únie.
Na otázku o tom, čo hovorí na tvrdenia niektorých politikov, že by sme mali vystúpiť z EÚ a NATO odpovedá: „Je to prvoplánové a od strán, ktoré to navrhujú, nezodpovedné. Rovnako je to s tvrdením, že Brusel diktuje, čo majú ľudia na Slovensku robiť. Od politikov je to populistické vyhlásenie. Padá to však na úrodnú pôdu, pretože mnohí ľudia nerozumejú, ako sa rozhodnutia v Bruseli tvoria. Nečudujem sa tomu, lebo je to komplikované, no mnohí politici to zneužívajú.“
Ako vyzerá bežný deň úradníka v Bruseli?
Myslím, že nie je veľmi iný, ako bežný deň úradníka v inej členskej krajine EÚ. Je plný stretnutí jednak s mojimi kolegami, ktorých riadim ako generálny riaditeľ, ale zúčastňujem sa aj na rokovaniach, kde stretávam ľudí zo všetkých 27 členských krajín. Na mojej úrovni sú to meetingy veľvyslancov alebo ministerské stretnutia.
Mám na starosti energetiku, dopravu, životné prostredie a vzdelávanie. Takže keď sa koná rokovanie napríklad Rady pre energetiku alebo životné prostredie, tak mojou úlohou je asistovať alebo robiť poradcu pre ministrov, ktorí práve predsedajú Rade Európskej únie. Počas dňa veľa čítam, pripravujem podklady, no proste úradnícka robota ako všade inde. Určitý rozdiel medzi prácou úradníka v členskej krajine a úradníka v Bruseli tam však je. Na rokovaniach mám možnosť stretávať ľudí najmä z iných krajín.
💬 Predsedníctvo Rady Európskej únie si každých šesť mesiacov posúvajú medzi sebou členské štáty Európskej únie. Minister krajiny, ktorá momentálne Rade EÚ predsedá, potom vedie všetky jej zasadnutia.
Možno si niektorí pamätajú, že v roku 2016 predsedalo Slovensko. Momentálne je to Belgicko a v druhom polroku to bude Maďarsko. Moja úloha je, že sedím vedľa ministra alebo veľvyslanca predsedníckej krajiny a pomáham mu pri rokovaniach.
Ako mu pomáhate pri rokovaniach?
Dávam pozor na to, aby meeting prebiehal hladko. Pomáham tiež z obsahového hľadiska. To znamená, že robíme aj prípravu vystúpení ministrov, ktorí predsedajú rokovaniam. Keď potrebuje zhrnúť debatu, tak spolu konzultujeme, ako to spraviť. Ak by som to mal zjednodušiť, tak ja aj moji kolegovia, ktorí sme na tých istých pozíciách pre iné formácie Rady, sme takou pravou rukou pre predsedníctvo Rady Európskej únie.
Keď sa vám neustále striedajú predsedníctva a máte tam ľudí vždy z inej krajiny, je náročné prispôsobiť tón tomu, kto tam práve sedí?
Predsedníctva trvajú pol roka a nie je to pravdupovediac dlhý čas na to, aby ste si úplne zvykli na ľudí, ktorým pomáhate pri rokovaniach. Na druhej strane, je to jeden z najzaujímavejších rozmerov tejto práce. Človek spozná jednak nových ľudí a zároveň aj iné štýly, lebo je rozdiel ako jednotlivé národné administratívy fungujú. Vďaka tomu mám možnosť nahliadnuť aj do kuchyne jednotlivých ministerstiev členských krajín, ktoré momentálne predsedajú.
Ako sa hovorí, v EÚ je to o našej diverzite, teda rozmanitosti. Každá krajina je iná, ale zároveň máme veľa spoločného ako Európania. Ide o to, aby sme na týchto rokovaniach podporili práve to spoločné.
Vašou úlohou je teda nájsť spoločný hlas všetkých 27 členských krajín?
Dá sa to povedať aj tak. Napomáham tomu, aby sme si rozumeli a nachádzali spoločné riešenia problémov. Práve viaceré oblasti, ktoré mám na starosti, ako energetika či životné prostredie, trápia všetkých Európanov. Takéto problémy nepoznajú hranice.
Okrem účasti na rokovaniach, čo je ešte ďalšou náplňou vašej práce?
Zasadnutia treba vnímať už iba ako taký vrchol ľadovca. Stretnutiam predchádza mnoho práce. Sú to rokovania na nižších úrovniach, príprava mnohých dokumentov. Keď majú členské štáty rozdielne názory, čo je úplne bežné, tak musíme prísť na to, akým spôsobom navrhnúť kompromis. Je to relatívne dlhý a zložitý proces, až kým sa príjme nejaké konečné rozhodnutie.
V záverečnej fáze schvaľovania legislatívy, čiže európskych zákonov, rokujú spolu členské krajiny, Rada Európskej únie a Európsky parlament. Tento proces sa volá trialógy. Stretávajú sa v ňom zástupcovia predsedníctva, my ako generálny sekretariát Rady a poslanci Európskeho parlamentu. Spoločne sa musíme dohodnúť na európskych zákonoch.
Ako dlho trvá schvaľovanie zákonov?
Záleží. Niekedy je to veľmi rýchle, keď ide o nejaké urgentné veci. Napríklad, keď bola v roku 2022 energetická kríza na vrchole a ceny energií šli prudko hore, tak bolo treba reagovať veľmi pohotovo. Rokovania medzi členskými krajinami vtedy trvali krátko – niekoľko dní, maximálne týždňov.
Pri komplikovanejších rokovaniach je to trochu iné. Napríklad teraz sme riešili rôzne klimatické zákony. Najznámejší je asi zákaz predaja áut so spaľovacími motormi po roku 2035. Tieto rokovania trvali od návrhu Komisie po schválenie v členských krajinách a rokovaniach s Európskym parlamentom okolo roku a pol. To je taký priemerný čas, za ktorý sa zákony schvaľujú. Sú však aj prípady, kde sa niektoré zákony schvaľujú tri či štyri roky.
Prečo to trvá niekedy tak dlho? Je to preto, že si môže každý povedať, čo si myslí?
Každý si môže povedať, čo si myslí o návrhoch predložených Európskou komisiou, či už trvá schvaľovanie krátko alebo dlho. Častokrát sú tie návrhy komplikované, rozsiahle alebo keď je návrh kontroverzný, tak sa nevieme dohodnúť, a tak to trvá naozaj dlhý čas. Niektoré návrhy dokonca ani nie sú nikdy schválené.
Máte na starosti dosť veľa oblastí. Koľko ľudí riadite, aby ste to všetko stíhali?
Mám pod sebou asi 65 ľudí. Nie je to až tak veľa. Našou úlohou nie je vyriešiť všetko v rámci Európskej únie. Ako som spomínal, je to skôr taký špeciálnejší segment, že sa podieľame práve na rokovaniach, kde chceme prísť k nejakému kompromisu medzi členskými krajinami. Snažím sa s mojimi kolegami o to, aby medzi 27 členskými krajinami došlo k dohode o tom, ako ideme riešiť niektoré problémy.
Ktorá z týchto oblastí je najnáročnejšia na riešenie? Pri ktorej vzniká najviac debát, sporov a je ťažké nájsť spoločný konsenzus?
Najzaujímavejšie sú asi zmeny týkajúce sa životného prostredia a energetiky, ale aj doprava je niekedy veľmi náročná a častokrát technická. Napríklad hovoríme o spoločných štandardoch železníc, čo je riadne komplikovaná vec.
Politicky najzaujímavejšie sú však otázky životného prostredia. Práve tieto témy zaujímajú aj veľa mladých ľudí, keďže sa týkajú ich budúcnosti a toho, do akej miery bude naša planéta fungovať o zopár desiatok rokov. Veci, ktoré riešime, budú mať nakoniec dopad na ďalšie generácie.
Kontroverzie vznikajú najmä vtedy, keď chceme zmeniť model fungovania spoločnosti, ktorý posledných niekoľko sto rokov, ak by sme to brali od začatia využívania uhlia až doteraz, je závislý na fosílnych palivách.
💬 Fosílne palivá sú energetické zdroje, ktoré vznikli z rozpadu organických zvyškov starých rastlín a živočíchov v priebehu miliónov rokov. Patria sem uhlie, ropné produkty a zemný plyn.
Doprava je ďalší extrémny príklad. Keď chceme obmedziť emisie uhlíka, tak to si, samozrejme, vyžaduje zásadné zmeny toho, ako a čím sa budeme presúvať. Či už my alebo produkty firiem. Tieto témy vyvolávajú rôzne názory, pnutia a dosiahnuť kompromis je pomerne zložité.
Je teda reálne, že bude Európska únia do roku 2050 uhlíkovo neutrálna?
Podľa mňa je to reálne, avšak bude si to vyžadovať mnohé zmeny, ktoré sú možno až ťažko predstaviteľné. Myslím si, že je to reálne z hľadiska technológií, ktoré už máme k dispozícii. Či je to reálne aj z toho hľadiska, ako sa my dokážeme týmto zmenám prispôsobiť a zmeniť náš životný štýl alebo to, na čo sme zvyknutí, je druhá otázka. Viac politická.
Vrátim sa k tým autám. Technologicky to nie je problém, lebo elektrické autá fungujú už aj teraz. Dojazdom alebo cenou sa začínajú približovať a vyrovnávať klasickým autám so spaľovacími motormi.
Veľká zmena však bude pre ľudí v tom, či pôjdu na pumpu a za pár minút si auto natankujú, alebo si ho budú nabíjať doma alebo na nejakej nabíjačke. Či bude dosť nabíjačiek, aby celá infraštruktúra mohla fungovať.
Autá samotné nie sú problém, ale problémom je všetko okolo. Samozrejme, bude to znamenať aj to, že ľudia budú musieť viac chodiť verejnou dopravou, menej využívať autá a tak ďalej. Toto sú veci, ktoré sú nevyhnutne spojené s prechodom na bezuhlíkovú ekonomiku.
Ako môže Európska únia ovplyvniť to, aby sa zmenilo zmýšľanie ľudí v takom pomerne krátkom čase?
Európska únia vie zmeniť len niečo. Vieme nastaviť spoločný rámec. Napríklad, dohodlo sa, že od roku 2035 sa budú predávať len elektrické autá. Dohodli sme sa na tom, ako posilniť infraštruktúru nabíjania, aby nabíjačky boli každých XY kilometrov na diaľniciach či cestách. To, čo nasleduje za tým, už ani nie je o Európskej únii, ale o každej členskej krajine a o každom z nás. Nie je to o tom, že Európska únia zabezpečí zmenu zmýšľania ľudí. To si musíme nastaviť my sami.
Takže Európska únia nám zabezpečí vecí po materiálnej stránke a na nás už potom je, či dokážeme zmeniť zmýšľanie.
Áno. Možno sa niekedy vytvára taký obraz alebo sa hovorí, že všetko má prísť z Bruselu. Ako keby boli všetci súčasťou nejakej hry, ktorá sa nastaví v Bruseli. Sčasti je to tak, že musí byť nastavený rámec pre všetkých v EÚ rovnako, ale potom to ostatné, ako to urobíme, je naozaj na nás.
Aký máte názor na to, že na Slovensku pravidelne navrhujú rôzni politici vystúpenie z EÚ a NATO? Ako dôvod napríklad uvádzajú diktát z Bruselu.
Zatiaľ nemám pocit, že by to bola veľká časť politikov, ale tie hlasy tam sú. Moja otázka pre nich by znela takto: Čo bude deň PO? Ako si predstavujú, že bude Slovensko vyzerať deň po vystúpení z EÚ a NATO? Neviem, či by mi vedeli odpovedať. Myslím si, že ten deň PO by nebol pre Slovákov a Slovenky pozitívny. Zatiaľ nevidím, že by ľudia, ktorí navrhujú tieto veci, vedeli dať zodpovednú alternatívu.
Je to prvoplánové a od strán, ktoré to navrhujú, nezodpovedné. Rovnako je to s tvrdením, že Brusel diktuje, čo majú ľudia na Slovensku robiť. Od politikov je to populistické vyhlásenie. Padá to však na úrodnú pôdu, pretože mnohí ľudia nerozumejú, ako sa rozhodnutia v Bruseli tvoria. Nečudujem sa tomu, lebo je to komplikované, no mnohí politici to zneužívajú.
Je energetická kríza ukončená alebo čakajú Európsku úniu v tomto ohľade ešte náročné skúšky?
Dovolím si povedať, že krízu v tom zmysle, čo sa dialo v roku 2022 po tom, ako Rusko zaútočilo na Ukrajinu a extrémne sa zdvihli ceny plynu či elektrickej energie, už máme za sebou. Nevidím to tak, že by sa podobná situácia mala v najbližších rokoch opakovať. V niektorých veciach sme sa poučili.
Napríklad, v roku 2022 sme mali extrémne nízke zásoby plynu v zásobníkoch v celej EÚ. Bolo to spôsobené aj tým, že mnohé z nich vlastní Gazprom a ten to aj využíval.
💬 Gazprom je ruská spoločnosť, ktorá je najväčším vývozcom zemného plynu na svete.
Teraz už na to máme vytvorené legislatívne rámce, ktoré určujú, že každá členská krajina musí mať zásobník naplnený na nejakú úroveň. Znamená to, že sme lepšie pripravení, máme väčšiu stabilitu dodávok plynu, a preto by sa tieto extrémy už nemali opakovať. To je jedno z mnohých opatrení, ktoré sme po vypuknutí krízy zaviedli.
Z dlhodobejšieho hľadiska má energetika pred sebou tiež veľa výziev a jedna z nich je spojená s tým, že ju potrebujeme dekarbonizovať, čiže nepoužívať fosílne palivá. Potrebujeme teda prestať používať uhlie. Napríklad v tomto aspekte je na tom Slovensko dobre, keďže jeho používanie už u nás končí na rozdiel od iných krajín.
💬 Ťažba uhlia na Slovensku bola oficiálne ukončená koncom roku 2023.
Bude to však znamenať aj odklon od plynu v dlhodobejšom hľadisku. Vízia je mať energetický mix postavený na využívaní najmä obnoviteľných zdrojov energie ako je vietor, voda spolu s jadrovou energetikou. Pre krajiny, ako je Slovensko, je jasné, že len z obnoviteľných zdrojov nevyžijeme, takže potrebujeme aj iný zdroj energie, čo je, samozrejme, jadrová energetika, ktorá je bezemisná.
Okrem energetiky, dopravy a životného prostredia máte na starosti aj oblasť vzdelávania. Ako sme na tom na Slovensku? Ktoré oblasti by sme mali podľa vás rozvíjať a na ktoré môžeme byť naopak hrdí?
Čo sa týka vzdelávania, sú právomoci Európskej únie pomerne limitované. Napríklad pri doprave alebo životnom prostredí máme možnosť rozhodovať a schvaľovať zákony. Na vzdelávanie európske zákony neexistujú. Tam je to skôr len o odporúčaniach a o tom, aby sme si vymieňali skúsenosti medzi členskými krajinami. Čo kto robí lepšie, či horšie. Právomoci zostávajú na úrovni členských krajín, dokonca v niektorých krajinách na úrovni regiónov, ako je to napríklad v Nemecku. Každý štát si nastavuje vo vzdelávaní pravidlá sám.
Čo sa týka problémov, myslím si, že tie naše poznáme najlepšie sami. Stačí sa pozrieť na výsledky rôznych prieskumov, ako napríklad na PISA testovanie. Slovensko si nevedie úplne dobre. Skôr sa prepadáme najmä v oblasti kritického myslenia. To nám pomerne jasne ukazuje, kde sú slabiny školstva. Čo sa týka prírodných vied alebo matematiky, tam sme na tom trošku lepšie s kritickým myslením a logickým zmýšľaním.
Prepracovali ste sa na veľmi dôležitú pozíciu v Rade EÚ. Ako z tohto vášho úspechu benefituje Slovensko?
Je to dobré najmä preto, lebo každý odniekiaľ pochádza, každý má „v DNA“ niečo z vlastnej krajiny. Taktiež pozná lepšie problémy vlastnej krajiny ako tej susednej. Hoci každý robí pre európske inštitúcie, vie priniesť poznatky, ktoré má z domu a možno sa tiež prirodzene snaží hľadať riešenia, ktoré sú viac šité na mieru jeho krajine.
Rozhodnutia vznikajú v oveľa širšom kolektíve, ale je dobré, keď je počuť aj hlas zo Slovenska a ten môže prispievať do hľadania spoločných riešení. Je to malá čiastka vo veľkej mozaike európskych názorov, no podstatná.
Koľko Slovákov alebo Sloveniek stretávate na chodbách európskych inštitúcií?
Je nás tu pomerne dosť. Neviem to úplne odhadnúť, ale myslím si, že v Bruseli pôsobia stovky, možno aj tisícky Slovákov a Sloveniek. V Bruseli mávame každý rok novoročný koncert. Nie je problém zaplniť jednu koncertnú halu, ktorá má kapacitu 700 až 800 ľudí. Každý rok je plná a to sa ešte mnohí ani na toto podujatie nedostanú. Keby som to mal prirovnať s trochou nadsázky, je to tu už ako taká väčšia slovenská obec.
Ľudia často vidia to, čo nám Európska únia dáva po materiálnej stránke. Prečo má podľa vás Európska únia zmysel okrem toho, že nám zabezpečuje cesty, obnovy škôl a ďalšie veci?
Je pravda, že mnoho ľudí vníma Európsku úniu cez eurofondy. Myslím si, že je to veľmi podstatná vec lebo bez európskych peňazí by bolo Slovensko niekde inde. Keby tie peniaze zrazu zmizli, každý by to pocítil negatívne z hľadiska svojho komfortu. Chýbali by nám investície do vecí, ktoré teraz berieme ako samozrejmosť.
Nie je to však iba o eurofondoch, ale aj o ekonomike v širšom slova zmysle. Fabriky, automobilky, niektoré IT firmy by mali oveľa uzavretejšie možnosti alebo potenciál rásť a poskytovať prácu ľuďom, ak by sme neboli členmi Európskej únie. Treba to vnímať tak, že dostávame nielen peniaze, ale aj možnosti ako podnikať a využívať benefity zo spoločného trhu. Nie sú až také viditeľné, ale sú absolútne zásadné pre fungovanie našej ekonomiky.
Potom sú tu zase aj iné rozmery. Veľmi dobrým príkladom je program Erasmus pre mladých študujúcich ľudí. Tento program je tiež z dielne Európskej únie.
Takisto Európska únia poskytuje možnosť, aby sme mohli cestovať a žiť v zahraničí.
No a to ešte ani nejdem do vyšších úrovní ako napríklad do stability a bezpečnosti, ktorú Európska únia vytvára na našom kontinente. Možno to znie až ako klišé, že Európska únia je aj mierový projekt. Za posledných 70-80 rokov sú vzťahy medzi európskymi národmi kvalitatívne úplne niekde inde ako boli pred storočím, kedy si Európania išli doslovne po krku. Aj teraz je tu prítomná rivalita, ale je to úplne iné ako predtým. A toto je aj vďaka Európskej únii a systému, ktorý tu máme.
Prečo má pre vás táto práca zmysel?
Zmysel má pre mňa pre všetky tie veci, ktoré som už spomenul. Jednak, aby sme pomáhali členským štátom nájsť spoločnú reč a riešenia na problémy, ktoré máme vo vnútri EÚ, ale sú aj okolo nás. Táto práca má pre mňa zmysel aj v tom, aby som pomáhal Slovensku ako súčasti Európskej únie, aby napredovalo. Som presvedčený o tom, že európsky rámec je aj pre Slovensko najvýhodnejší a je to náš prirodzený priestor. Moja práca prináša slovenský hlas do diskusií, ktoré sú na európskej úrovni. Sú to také prepojené nádoby. To, ako sa bude dariť EÚ, tak sa bude dariť aj Slovensku. Práca Slovákov a Sloveniek v Bruseli má priamy dopad na to, ako sa žije doma.
Prečo by sa mali mladí ľudia na Slovensku zúčastniť eurovolieb? Čo im to prinesie do života?
Mnohé rozhodnutia sa prijímajú v Bruseli a Európsky parlament je jedna z európskych inštitúcií, kde má Slovensko svojich zástupcov. Akých zástupcov vyšleme do Bruselu zo Slovenska, tak bude počuť aj náš hlas. Preto je dobré sa volieb zúčastniť a dôsledne si premyslieť, koho pošlem do Bruselu. To, ako sa budeme mať na Slovensku priamo súvisí s tým, ako funguje Európska únia, lebo sme jej súčasťou a sme s ňou previazaní stovkami väzieb. Od eura po fungovanie našich firiem. Eurovoľby treba vnímať skoro ako voľby na Slovensku.
Podľa toho, koho budem voliť, tak sa mi potom bude žiť.
