„Fyzického nebezpečenstva sa zatiaľ neobávam. Myslím si, že po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej všetci zločinci a mafiáni pochopili, že objednať si vraždu novinára je naozaj zlý nápad,“ hovorí Tomáš Madleňák, ktorý pracuje v Investigatívnom centre Jána Kuciaka od roku 2020.
Vražda novinára a jeho snúbenice na Slovensku odštartovala masové protesty a odstúpenie vtedajšieho premiéra Roberta Fica z funkcie. Zároveň dala podnet na vznik investigatívneho centra, kde pokračujú v práci, ktorú Ján Kuciak začal.
„Ak to ale s tým bublajúcim kotlom internetovej nenávisti, pod ktorý veľmi intenzívne prikladajú politici, pôjde takto ďalej, tak je otázka času, kedy niekto zmanipulovaný napadne a ublíži nejakému novinárovi alebo novinárke aj v skutočnom svete. To sa môže ľahko zvrtnúť. Je to veľmi nebezpečné,“ myslí si.
V článku sa dozvieš:
- S akými najčastejšími vyhrážkami sa stretávajú investigatívni novinári?
- Sú novinári na Slovensku v bezpečí?
- Znižujú útoky politikov a konšpirátorov dôveryhodnosť investigatívnej práce v očiach ľudí?
- Ako pomáha platforma Bezpečná žurnalitistika novinárom na Slovensku?
S akými najčastejšími vyhrážkami sa stretávajú investigatívni novinári?
Najčastejšie sú to vyhrážky cez sociálne siete a maily v podobe vulgárnych nadávok a osočovania. Ale takisto nás zastrašujú napríklad vyhrážkami znásilnením či zabitím. Väčšinou sú to, samozrejme, nezmysly pomýlených anonymov, ale aj tak to človeku ide pod kožu. Najmä ak niektorí hrdinovia napríklad na Telegrame začnú zverejňovať aj osobné informácie o novinárovi či novinárke, jeho alebo jej fotky, či dokonca adresu.
Pre investigatívnych novinárov je nebezpečné aj to, že ak niekedy dovolíme, aby orgány činné v trestnom konaní a súdy ovládli zločinci, tak z vyhrážok právnikmi sa raz môžu stať naozajstné pobyty za mrežami.
Obzvlášť často sa toto deje, ak píšeme o dezinformátoroch a iných šíriteľoch lží a nenávisti na internete. Takáto býva ich reakcia, ktorou iba potvrdzujú to, čo o nich píšeme. Obzvlášť často sa to stáva mojím kolegyniam, ženám novinárkam. Na nás chlapov si trúfnu akosi menej, hrdinovia.
Ja mám o to viac skúseností s inými typmi vyhrážok. Najmä vyhrážanie sa právnikmi, žalobami a predžalobnými výzvami. Manželka Petra Tótha, bývalého Kočnerovho kamaráta, ktorý preňho zabezpečoval sledovanie novinárov vrátane Jána Kuciaka, na mňa dokonca raz podala aj trestné oznámenie. Musel som kvôli tomu vypovedať na polícii. Samozrejme, bolo to neopodstatnené, ale musel som kvôli tomu zabiť nejaký čas.
V čom je toto povolanie nebezpečné?
Dnes je nebezpečné najmä na nervy a psychickú pohodu. To osočovanie, nadávky a vyhrážky sa dostanú pod kožu každému. Nechcem znieť, že vyplakávam, lebo ja som s touto prácou spokojný, dokonca šťastný, pretože ma napĺňa.
Ale človeku je proste ľúto, že robí prácu v prospech celej krajiny, aj keď má nadmieru veľa stresu, obetuje voľný čas, a úprimne, mohol by robiť aj niečo iné za viac peňazí. A ako poďakovanie dostane hnus a hejt. Môže potom prísť vyhorenie, psychické problémy.
Fyzického nebezpečenstva sa zatiaľ neobávam. Myslím si, že po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej všetci zločinci a mafiáni pochopili, že objednať si vraždu novinára je naozaj zlý nápad. Ak to ale s tým bublajúcim kotlom internetovej nenávisti, pod ktorý veľmi intenzívne prikladajú politici, pôjde takto ďalej, tak je otázka času, kedy niekto zmanipulovaný napadne a ublíži nejakému novinárovi alebo novinárke aj v skutočnom svete. To sa môže ľahko zvrtnúť. Je to veľmi nebezpečné. To ale hrozí všetkým novinárom, nielen investigatívnym.
Pre investigatívnych novinárov je nebezpečné aj to, že ak niekedy dovolíme, aby orgány činné v trestnom konaní a súdy ovládli zločinci, tak z vyhrážok právnikmi sa raz môžu stať naozajstné pobyty za mrežami. Sú také krajiny, kde v base nesedia kriminálnici, ale tí, ktorí ich zločiny chceli odhaľovať. Dúfam, že sa k nim nikdy nezaradíme.
Nielen tí, ktorých kauzy vyšetrujete, ale aj politici a konšpirátori útočia na novinárov a obzvlášť investigatívnych. Znižujú tieto útoky dôveryhodnosť investigatívnej práce v očiach ľudí?
Ľudia, ktorí sú zraniteľní bežnými konšpiráciami a dezinformáciami, strácajú prehľad o tom, čo je pravda a čo nie je. Znižuje to potom efekt investigatívnej práce. Jeden spôsob, ako môže mať investigatívna práca zmysel, je ten, že sa prípadov, na ktoré upozorňujeme, chopí polícia alebo prokuratúra a vyšetrí ich.
Druhý a podľa mňa ešte dôležitejší spôsob, akým to môže mať zmysel je, že ľudia uvidia, čo sa deje a na základe týchto pravdivých informácií sa potom rozhodnú napríklad vo voľbách. Toto sa, bohužiaľ, stráca a myslím si, že je to koreňom mnohých problémov, ktorým v súčasnosti čelíme.
Prečítaj si aj:
Sú na Slovensku novinári dostatočne chránení?
Sú chránení minimálne tak, ako akýkoľvek iný občan na Slovensku. Musíme si však položiť otázku, nakoľko má bežný občan na Slovensku prístup k spravodlivosti. Či to nie je dlhšia cesta, než by mala byť.
Z našich investigatívnych zistení vieme, že aj bežným ľuďom sa stávajú veci, nad ktorými zostáva mozog stáť a človek sa jednoducho nechce dostať v tejto krajine do situácie, kedy je odkázaný na pomoc polície alebo súdov. Nie, že by som si prácu konkrétnych ľudí, ktorí v týchto inštitúciách robia nevážil, ale jednoducho ako krajina zaostávame vo viacerých smeroch.
Je takáto situácia len na Slovensku alebo sú aj v zahraničí investigatívny novinári v nebezpečenstve?
Zďaleka na tom nie sme najhoršie. Mám kolegov a kolegyne z rôznych častí sveta. Poznám ľudí, ktorí takéto niečo robia v Južnej Amerike, v strednej Amerike, v Mexiku, v juhovýchodnej Ázii, Turecku alebo v Maďarsku a stále si myslím, že vo všetkých týchto krajinách je to neporovnateľne zložitejšie, náročnejšie a odvážnejšie robiť investigatívnu žurnalistiku než na Slovensku.
Avšak, ak by sme sa porovnávali s inými krajinami, s ktorými by sme sa napríklad chceli porovnávať vo veciach ako je životná úroveň, platy a podobne, čo sú krajiny západnej Európy, tak tam je rozdiel priepastný.
Niežeby nemali krajiny západnej Európy alebo napríklad USA úplne tie isté problémy, ale z nejakého dôvodu sú na Slovensku omnoho vypuklejšie a navyše tu vidíme niečo, čo by som nazval beztrestnosťou.
Kým na západe sa môžu stať podobné veci ako sa stávajú u nás, málokedy je to tak bez absolútneho postihu, či už formálneho alebo spoločenského. Na Slovensku je veľkým problémom beztrestnosť a vidíme to doteraz aj na tom, že za vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nebol jej pôvodný objednávateľ ani po piatich rokoch odsúdený.
Ako pomáha platforma Bezpečná žurnalistika, ktorú ste v ICJK spustili minulý rok, s ochranou novinárov?
Podarilo sa nám po holandskom vzore rozbehnúť túto platformu, kde sa snažíme novinárom poskytovať istý druh opory nielen v tom, že im budeme načúvať, keď sa im niečo deje, ale že to budeme aj riešiť. Máme ešte stále celkom funkčnú spoluprácu aj s políciou SR. Keď sa niečo deje, vieme na koho sa obrátiť. Vieme, že tí ľudia to budú riešiť a pomôžu človeku, ak by bol naozaj v ohrození. Samozrejme, je otázka, ako sa to bude vyvíjať naďalej, ale minimálne my v tomto úsilí nepoľavíme.
Čiže keď sa na vás niekto obráti s problémom, riešite ho rovno s políciou?
Záleží na tom, ako to chce konkrétny novinár alebo novinárka riešiť. Nikoho nenútime do toho, aby to riešil s políciou. Ak sa však jedná naozaj o niečo závažné, tak je dôležité podať trestné oznámenie a my im v tom vieme pomôcť.
Vieme ich prepojiť s právnikmi, ale aj so psychológmi. Často je dôležitá a dodnes na Slovensku zanedbávaná aj psychologická pomoc. Niekedy tie veci nie sú také vážne, aby sa riešili cez políciu alebo súdy, no dostávajú sa novinárom pod kožu a tým útočníci dosiahnu to, čo chcú. Môžu sa im to dostať pod kožu natoľko, že tie témy prestanú riešiť.
V súčasnosti je to to najväčšie ohrozenie slobody slova na Slovensku, že kvôli neskutočnému hejtu veľmi veľa novinárov prestane konkrétne veci riešiť. Je to forma autocenzúry. Novinár či novinárka začnú sami seba cenzurovať lebo nechcú zažívať ten hejt, či vyhrážanie.
Prečo je práca investigatívnych novinárov podľa teba dôležitá?
V každej krajine, či už má obrovské problémy s korupciou alebo je to vzor demokracie vo svete, sa stáva, že polícia a súdy robia chyby. Alebo, že niečo prehliadnu, či na to jednoducho neprídu, lebo tí mocní sú schopní dobre to zamaskovať.
Prípadne to chcú prehliadnuť, lebo tí mocní majú moc aj nad nimi. Kým ale budú existovať nezávislé médiá, na ktoré títo ľudia nebudú mať nikdy vplyv, budú tu aj investigatívni novinári. Ich prácou je na tieto prípady prichádzať, dokazovať ich a odhaľovať ich, aby buď donútili zodpovedné štátne orgány konať, alebo aby voliči pred každými voľbami vedeli, koho volia.
Našou prácou však nie je voličov presviedčať, nie sme a nesmieme byť aktivisti. To, či sa ľudia rozhodnú veriť nám alebo dezinformátorom a takým osobám, čo sa na novinárov iba hrajú, no robia pre politikov iba propagandu, to už je na nich.
My sme tu na to, aby pravda nezostala skrytá a bola dostupná pre tých, ktorí sa rozhodnú si pred ňou nezatvárať oči.
Titulná fotografia: Koláž Zmudri G
